Gestapo ju využilo na kancelárie, Červená armáda ju premenila na stajne pre kone.
Keď v roku 1928 ponúkli Gretini rodičia Alfred a Marianne Löw-Beer snúbencom Tugendhatovým parcelu 3365, ktorá bola súčasťou ich pozemku, netušili, aký architektonický skvost sa im podarí vytvoriť.
Obaja manželia, Grete aj Fritz mali podobnú predstavu o tom, ako by ich rodinné sídlo malo vyzerať. Čisté línie, otvorené priestory, žiadna prezdobenosť či príliš veľa zbytočných doplnkov. „Veľmi som si priala mať moderný priestorný dom s jasnými a jednoduchými tvarmi. Môj muž sa priam desil izieb plných figúrok a dečiek, ako to poznal z detstva,“ spomína Grete.
Ich vysnenému domu mal pomôcť známy nemecký architekt Ludwig Mies van der Rohe, za ktorým sa vybrali priamo do Berlína. Grete jeho prácu obdivovala už počas pobytu v Nemecku.
Mies, ohromený nielen samotným Brnom a miestnou funkcionalistickou architektúrou, ale aj zaujímavým pozemkom v príkrom svahu s dominantnou vŕbou, ich ponuku prijal. Nečudo, keďže celú stavbu financovali Gretini rodičia, ktorí mu dali voľnú ruku a neobmedzený rozpočet.
Hneď v roku 1929 tak začali prvé práce na vile a už na Vianoce roku 1930 sa manželia Tugendhatoví s Gretinou dcérou z prvého manželstva, Hannou, a spoločným synom Ernstom nasťahovali do vysneného domu.
Vila hore nohami
Aj keď terén pozemku by sa mohol zdať nevyhovujúci, van der Rohe využil práve príkrosť terénu. Z ulice tak vila vyzerá ako jednopodlažná a paradoxne, vstup sa nachádza na jej najvyššom poschodí.
Práve tu sa nachádza obytná zóna, v ktorej sú izby členov rodiny s výhľadom na záhradu a panorámu mesta – izba pána Fritza s pracovňou, izba Grety s priamym vstupom do izby synov Ernsta a Herberta, izba slečny Hanny a tiež izba vychovávateľky, ktorá v prípade potreby slúžila aj ako hosťovská izba.
Druhé poschodie tvorí síce len jedna miestnosť, no ponúka nesmierny zážitok. Rozlohou 15 x 25 metrov ju môžeme prirovnať k dvom menším rodinným domom či trom bytom.
Aj keď je celá presklená a vytvára tak prepojenie domu s prírodou, priestor zintímňujú závesy, ktoré tak umožňujú pohrať sa s priestorom a prispôsobiť si ho vlastným preferenciám.
„Nič nedokázalo prekonať moment, keď som vstúpil do obývacieho priestoru, Sklenenej izby. To bola sama osebe neobyčajná skúsenosť. Niektorým ľuďom príde Sklenená izba studená, sterilná ako nejaká klinika či kancelária. No mne sa zdala vzrušujúca. Cit pre priestor a svetlo ma celkom uchvátili,“ prezradil pre denník Pravda autor románu Sklenená izba Simon Mawer.„Do vily Tugendhat som sa zamiloval a túžil som ju znova vidieť.“
Keďže väčšinu miestnosti tvoria obrovské okná nahrádzajúce steny, nosnými sa tak stávajú oceľové stĺpy na priereze v tvare kríža. Vďaka tomu sa tiež vytvoril otvorený priestor a odstránila sa tak akákoľvek bariéra medzi domom a prírodou. Dokonca, dve z týchto okien sa dajú úplne stiahnuť do nižšieho podlažia, čo bolo na tú dobu nesmierne pokrokové.
Rozhodne najzaujímavejšou je ónyxová priečka. Tú Mies získal z pohoria Atlas v severnom Maroku.
V rukách nacistov a sovietov
Neustále sa meniaca politická situácia a neutíchajúca hrozba vojny prinútila rodinu Tugendhatových opustiť ich milovanú vilu už po ôsmich rokoch, v máji 1938. Nemohla za to len viera, obaja manželia totiž pochádzali zo židovských rodín. Boli však tiež veľkými podporovateľmi židovských utečencov, ktorí sa snažili utiecť pred režimom v Nemecku.
Ich prvou zastávkou bolo švajčiarske mesto Sankt Gallen, odkiaľ sa v roku 1941 presunuli do Venezuely. O rok neskôr sa manželom narodila dcéra Ruth a v roku 1946 aj dcéra Daniela.
Ako jediný však Brno neopustil Gretin otec Alfred, ktorý túžil zachrániť aspoň časť rodinného majetku. Zatkli ho ešte pred príchodom nacistov, rýchlo ho však prepustili. Vtedy už vedel, že musí opustiť Protektorát Čechy a Morava, no útek sa mu nepodaril. Našli ho mŕtveho. Presná príčina jeho smrti nie je dodnes jasná.
Počas druhej svetovej vojny bola vila obsadená Gestapom a od roku 1942 ju prenajali Walterovi Messerschmidtovi. Bolo to práve za jeho pôsobenia, čo došlo vo vile k prvým zásadným úpravám.
Počas tohto obdobia bola odstránená stena z makasarského ebenu, mnoho nábytku, ohrozená bola tiež ónyxová stena, ktorú chceli použiť ako náhrobný kameň. Nevedno prečo ju však zamurovali a tým aj zachránili.
V apríli 1945 padla vila do rúk jazdeckého oddielu maršala Malinovského, a tak došlo k ďalšej devastácii. Zničená bola väčšina nábytku, priamo v dome sa nachádzala stajňa pre kone, rozbili okná a spálili police, ktoré boli súčasťou knižnice.
Zvyšok knižnice zostal pôvodný, keďže drevo zle horelo.
„Každému, kto sa po vile rozhliadne, musí byť jasné, prečo boli rodičia na tento dom tak pyšní,“ povedala dcéra Ruth Guggenherim-Tugendhatová na slávnostnom otvorení vily v roku 2012.
Osud vily po druhej svetovej vojne
V tom istom roku však došlo aj k prvým úpravám vily, keďže sa tu začala prevádzkovať tanečná škola Karly Hladkej. Navštevovali ju dievčatá a chlapci rôznych vekov.
Po znárodnení sa vila dostala do rúk Československého štátu a od roku 1950 tu bol zriadený liečebný telocvik, neskôr rehabilitačné stredisko pre deti s vrodenými vývinovými vadami chrbtice.
Prvé snahy o záchranu vily Tugendhat siahajú do 60. rokov, keď Brno navštívila aj samotná Greta. Postupne tak došlo k ďalším úpravám.
V 80. rokoch sa vila dostala do rúk mesta Brno, došlo tiež k obnove, ktorá ju zachránila. Po novembri 1989 bola vila na veľmi krátku dobu sprístupnená verejnosti.
Významná udalosť z pohľadu československých dejín sa udiala práve v záhrade pod starou vŕbou, kde v auguste 1992 prebiehalo jednanie medzi českým premiérom Václavom Klausom a slovenským premiérom Vladimírom Mečiarom v otázke rozdelenia Československa. Pri okrúhlom stole bola tiež neskôr podpísaná zmluva o jeho rozdelení.
Keď sa v roku 1994 stala súčasťou Múzea mesta Brna, interiér bol doplnený o mnohé repliky pôvodného nábytku a vila sa stala opäť prístupnou pre verejnosť. Od roku 2001 je tiež súčasťou Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Vila ako hlavná téma diskusií
O Vile Tugendhat sa takmer hneď po jej postavení začali viesť rozporuplné diskusie. Porušovala takmer všetky vtedajšie architektonické a spoločenské konvencie. Niektorí dokonca tvrdili, že bola akýmsi prejavom snobizmu a za tie peniaze mohli postaviť hneď niekoľko domov pre chudobných.
Rok po postavení vily napísal nemecký časopis Die forme článok s veľmi provokatívnym ladením. Zamýšľali sa v ňom, či je vôbec vo vile možné bývať.
Sama Greta reagovala na slová odporcov a v liste napísala: „Zmysel Miesovej práce je práve v tom obnoviť právo primárneho duchovného zmyslu života. Veľké priestory oslobodzujú, priestor má vo svojom rytme celkom zvláštny pokoj, ktorý nemôže mať uzavretá miestnosť. Cítite sa oslobodení, keď sa vrátite do tohto upokojujúceho priestoru.“
Mies – priekopník a revolucionár
Ludwig Mies van der Rohe bol revolucionárom, ktorý sa nebál prekračovať vtedajšie hranice a zásady. Hlavným cieľom bolo prepojiť vzťah človeka k modernému svetu. Aj keď funkcionalistických víl v Brne pribúdalo a navzájom si konkurovali, vila rodiny Tugendhatových žiadneho konkurenta nemala.
Mies však nebol jediný, kto sa na stavbe vily podieľal. Spolupracovala s ním aj nemecká dizajnérka Lilly Reich. Spoločne tak vytvorili jedinečné dielo, ktoré nemá konkurenciu dodnes.
Vila Tugendhat je v mnohých ohľadoch unikátom. Vzácne materiály, s ktorými sa Mies nebál pracovať, pokrokové technológie, ako elektrické spúšťanie okien či fotobunka pri vchode.
Jeho priekopnícke nápady a vízie inšpirovali a inšpirujú dodnes. Vila Tugendhat totiž má stále čo ponúknuť.
Nemecký architekt Ludwig Hilberseimer sa k vile vyjadril: „Žiadna fotografia tohto domu nesprostredkuje ten správny dojem. Človek sa v ňom musí pohybovať. Jeho rytmus je ako hudba.“
