Ak ho nazvete umelcom, ohradí sa, že on je radšej maliar (pričom sa popri maľbe venuje aj kresbe a sochárstvu). Laco Teren je Blíženec a nikoho to vlastne ani neprekvapí. Ide na prvý pohľad i posluch o výraznú osobnosť, pozoruhodný zjav, ktorý svojou tvorbou vyjadruje postoj. Je predstaviteľom generácie ‘novej maľby‘, v každom období veľmi trefný a kritický. V júni oslávi šesťdesiatku, no nie vek, ale skôr jeho bohatá tvorba si konečne vyžiadala retrospektívny ucelený katalóg a veľkú výstavu. Dokonca nie jednu, ale hneď niekoľko! Tú v Slovenskej národnej galérii máte možnosť navštíviť práve teraz.

Výstava Laca Terena ‘Nič nás nezastaví!‘ v Slovenskej národnej galérii predstavuje prierez umelcovou tvorbou od polovice 80. rokov minulého storočia až po súčasnosť. Je známy niekoľkometrovými formátmi obrazov, z ktorých sa (do už tak štedrého) priestoru SNG zmestilo iba niekoľko. Kurátorka, Katarína Bajcurová, však výstavu zostavovala poctivo, s chuťou a radosťou, preto v nej nájdete ukážky tohot najdôležitejšieho.

Výstava i sprievodný katalóg sú rozdelené na kapitoly autorovho života i tvorby, teda na: ‘Divoké osemdesiate‘, ‚Alegórie márnosti‘, ‚Imaginárium doktora Terena‘, ďalej na kapitolu ‚Maliar sochárom – Kunstkammer‘, ‚Hlava, ktorá sníva obrazy‘, a nakoniec ‚Natura viva – natura morta‘. A tu by sme mohli s textom skončiť. V názvoch je totiž naznačené všetko. Čítať ale o výtvarnom umení bez možnosti naživo vidieť celý maliarov život a takmer štyri dekády pretrvávajúcej tvorby, by však v tomto prípade naozaj nestačilo. Najmä keď ho teraz máte nadosah.

Terenove hlavy a tváre vo vašich hlavách i tabletoch

Začítajte sa do tohto textu v tablete či mobile krátko pred vstupom do galérie. Aby ste mali čerstvú prípravu na to, čo tam uvidíte. A predsa to predčí všetky vaše očakávania. Terenove farebné hlavy, resp. tváre na vás vyskočia už pri nástupe do výťahu a pohľade do átria, pričom vás zaleje úvodná vlna tajomna, hravosti, vtipu, alebo skôr dôvtipu. Ak vám nebude stačiť prechádzka po celom druhom poschodí SNG (čo ale pochybujem), môžete si v tabletoch ‘prelistovať‘ Terenove skicáre a vypočuť jeho komentár k niektorým z nich. Samotný autor sa netají tým, že vytvára svoje diela aj pomocou tabletu. Ale poďme pekne po poriadku, teda po obdobiach.

• 

• 

V polovici 80. rokov 20. storočia sa venoval spolu so svojimi mladými spolupútnikmi (napríklad Ivanom Csudaiom a Stanislavom Bubánom) neoexpresívnej maľbe. Odvážnymi metaforami si robil žarty zo symbolov končiacej éry socializmu, nielen kosákov a kladív, červených hviezd či bochníkov chleba a obilných klasov.

Počas ‘Divokých osemdesiatych‘ zámerne manipuloval s ideologickými znakmi komunizmu. Miestnosť ‘Alegórie márnosti’ dokazuje, že i krátko pred novembrom 1989, pokračoval v hre so symbolmi. Z diel s ružami a šípmi, reťazami, ostnatými drôtmi, tŕňovými korunami, krídlami, krížmi, lebkami a najmä srdcamimôžete vycítiť pocit márnosti zo zmeny režimov a zákonov ‘nového sveta’, ale aj predpoveď pádu. Žiaľ, i dnes (tridsať rokov od konca minulého režimu) sú niektoré jeho maľby z 80. rokov stále aktuálne.

Posvätná imaginácia a premýšľanie v obrazoch

Laco Teren je majstrom vytvárania hybridných znakov a pop-kultúrnych rébusov rozmanitého značenia. Pozorovateľov a pozorovateľky svojich diel vyslovene skúša, testuje, hrá sa s nimi. Imagináciu totiž pokladá za najväčší dar, ktorý človek dostal. Je pre neho doslova posvätná! Odkrýva nám jej možnosti a nabáda nás spolu s ním premýšľať v obrazoch. Azda preto ten názov ‘Imaginárium doktora Terena‘.

On však nie je iba nenapodobiteľný maliar, ale zároveň aj výnimočný sochár, čo dokazuje kapitola ‘Maliar sochárom – Kunstkammer’ a jeho trefne inštalované plastiky spolu s rozmanitými nadčasovými sochami často animistických prvkov. Začal s nimi v deväťdesiatych rokoch počas štipendijného pobytu v Zürichu. ‘Podknete‘ sa o tekvice, odliate z bronzu, ale aj ručne zdobenú majoliku s cibuľou či vlčím makom. No viac si už musíte zažiť priamo v miestnosti s názvom ‘Natura viva – natura morta‘.

V novom tisícročí svoju tvorbu rozvíjal v niekoľkých paralelne bežiacich cykloch, ponoril sa tiež do ‘neaktuálneho’ žánru: zátišia – s kvetmi, opäť tekvicami, maskami či písmenami. Potom sú tu komorné plátna s opadanými jablkami z otcovej zahrady. Pozorujúci človek sa môže domýšľať, že tu už nejde o sebairóniu, ale azda o pocit pokoja, stíšenia, z)mieru vďaka rozhovorom s otcom. Práve takéto spomienky a momenty na Terena dozaista dosadajú počas maľovania vo svojom ateliéri v obci Mierov.

Dejiny umenia podľa Terena v skratke

Laco Teren je však asi najviac známy svojimi veľko-rozmernými maliarskymi plátnami – buď pop-artového štýlu vo výraznej farebnej škále na modernú tému, alebo ‘barokovo-secesnými‘ obrazy s minimalistickými, akoby nedokončenými kresbami na tému historickú až biblickú. Dejiny umenia v skratke. V tvárach hlavných hrdiniek možno rokonca rozpoznať známe modelky z časopisov či niektoré kamarátky z ‘kaviarne’. Ako sa možno dočítať v upútavke na výstavu tohto jedinečného tvorcu – ide vskutku o ‘polymúzickú‘ osobnosť.

Keby si vás po odchode z galérie niekto odchytil a chcel vedieť jedno jediné Terenovo dielo, ktoré vám po výstave ostalo vypálené do sietnice, pravdepodobne by to bola niektorá z niekoľkometrových hláv ochrancov rodiny, bôžikov či démonov. Začal ich tvoriť okolo roku 2005 (cyklus ‚Hlava, ktorá sníva obrazy‘), pričom po roku 2015 ich začal robiť rovno v tablete. Ak máte radi rébusy, môžete nejaký čas stráviť nad dekonštruovaním názvov jeho diel a v rámci pátračskej akcie v zobrazených hlavách pred sebou spozorovať črty nejakej známej osoby či osobnosti.

• 

• 

Krédom Laca Terena je potešenie, radosť z maľovania a bolo tomu tak už od detstva. Jeho rodina bola priamo či menej priamo spojená so známymi výtvarníkmi, ku ktorých práci mohol malý Laco dosýta pričuchnúť. Na základnej škole mu učenie veľmi nešlo, bol dyslektik. Na hodinách si radšej do písaniek čmáral, ako písal a čítal. Kreslenie ho však dokázalo pohltiť na celé hodiny. Po gymnáziu šiel na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, kde vyštudoval nie maľbu, ale reštaurovanie. To bolo počas totalitného režimu menej pod dohľadom a náporom ideologických tém. Osudovou pri voľbe povolania sa mu však stala až vojenčina.

O tom, ktorý moment rozhodol o jeho budúcnosti maliara, si ale už musíte prečítať sami –  v prvom obsiahlom 320-stranovom katalógu tvorby Laca Terena, ktorý vyšiel v septembri v grafickej úprave Barbory Šajgalíkovej s hodnotiacou štúdiou kurátorky Kataríny Bajcurovej. Sú tam takistotexty samotného maliara a fotografie jeho manželky – fotografky Táni Hojčovej.

Prečo majú byť umelecké a kultúrne inštitúcie dotované

To, že dnes a dodnes Laco Teren stále maľuje, súvisí hlavne s ľuďmi, medzi ktorými vyrastal. A tými, ktorí ho formovali, pričom výber mentorov ostal na ňom. Dnes on sám okolo seba formuje komunitu, ktorá ho na oplátku inšpiruje, ale aj obdivuje – pre jeho tvorbu a tiež otvorený názor na všetko podstatné okolo nás.

Preto nikoho veľmi neprekvapil Terenov preslov počas septembrovej vernisáže o súčasnej politickej situácii a rozhodnutiu Ministerstva kultúry SR – nepodporiť aktivity SNG finančnou dotáciou, od ktorej kvalita jej činnosti tak závisí. Takmer bolo ohrozené aj zorganizovanie a otvorenie tejto jeho výstavy. Reagoval preto slovami, že „umelecké a kultúrne inštitúcie sú štátotvorné, majú byť preto štátom dotované; narozdiel od nejakých tyčí, do ktorých akurát tak bijú blesky.“ V tomto s ním nemožno nesúhlasiť. Náš národ sa chová (a napríklad aj volí) priamo úmerne s tým, ako je kultivovaný jeho vkus. Ak nebudeme môcť do seba absorbovať pravidelnú a najmä kvalitnú dávku z ponuky inštitúcií typu SNG či SND, pôjde to s našou krajinou dolu vodou.

Začítajte sa teda do výborne spracovaného katalógu, no najmä zastihnite Terena v akcii – naživo v SNG, a to už iba do 19. januára! Ak tak neurobíte, svet sa vám pravdepodobne nezborí. O pár mesiacov budete mať opätovnú príležitosť v podobe jeho ďalšej veľkej retrospektívnej výstavy v jednej zo slovenských galérií. No tá už zadarmo (ako v prípade SNG) nebude. Nedajte sa ničím zastaviť!