Michel Houellebecq, meno, ktoré v nejednej literárnej kaviarni rozprúdilo búrlivú diskusiu.

Houellebecqov román Elementárne častice je ovplyvnený Prekrásnym novým svetom Aldousa Huxleyho, ktorý je v diele legitímne vnímaný ako dystopický román, predzvesť novej éry.

Po smrti Boha, na ktorú poukázal už Friedrich Nietzsche, ľudstvo zavrhlo tiež lásku, porozumenie, empatiu a schopnosť vnímať ďalšie pocity nevyhnutné pre šťastný život. Na druhej strane medicínsky pokrok človeku predĺžil život, zvýšil jeho fyzické kvality a eliminoval zdraviu škodlivé aspekty.

Čím ľudský život naplníme, keď je láska podľa Houellebecqa len obyčajným preludom na ceste k poníženiu, nihilistickej defenzíve a smrti?

Láska ako genetická mutácia

V Elementárnych časticiach je láska definovaná ako genetická mutácia. Od Kantovho uchopenia termínu „zaľúbenie“, cez Schopenhauerovo poňatie nesebeckej lásky, až po Frommovo umenie milovať vychádzajúce zo sebalásky, sa systematicky prehodnocovala dôležitosť potreby reprodukcie. V súčasnosti sa pôvodný význam lásky a potreby lásky úplne vytratil. Naopak, hodnota individuálnej rozkoše sa stala preceňovanou, hotovou alfou-omegou bytia – aspoň v Houellebecqovom svete.

V dôsledku rozvoja vedy a techniky sme dosiahli nižšiu úmrtnosť, sexualita sa stala oblasťou experimentov, zlegalizovali sa interrupcie, rapídne stúpla rozvodovosť, pohlavný styk nám začal byť prezentovaný prostredníctvom internetovej pornografie, de facto virtuálnej ilúzie.

Tvrdenie Michela Houellebecqa, že „láska ani šťastie už na Západe neexistujú. Snáď len… v budúcej metafyzickej mutácii…“ sa stáva akousi výstrahou pred stratou ľudskosti a schopnosti spolužitia.

Táto kniha je venovaná človeku

Príbeh sa začína narodením dvoch nevlastných bratov – sexuálne frustrovaného, zhýralého učiteľa Bruna a asexuálneho, no brilantného vedca Michela. Podobnosť mena a povahových vlastností autora a protagonistu má, ako to už u Houellebecqa býva zvykom, autobiografický základ. Matka vyznávajúca filozofiu hippies uprednostní sexuálnu slobodu pred výchovou detí, preto staršieho syna vychová stará mama a mladší prežije detstvo v ústave. Obaja po tridsiatke bojujú s krízou stredného veku, ktorú každý vyrieši po svojom.

Z Michela Djerzinskského sa stane uznávaný molekulárny biológ, nominovaný na Nobelovu cenu. Michelov výskum pozostávajúci zo série vzorcov pomôže naklonovať človeka, respektíve ho nahradí dokonalejšou replikou. Posledná veta románu znie preto fatálne, hrubo a ironicky: „Táto kniha je venovaná človeku.“

Láska a reprodukcia sú v Elementárnych časticiach neodvratne oddelené: „Genetická individualita, na ktorú sme z akejsi tragickej zvrhlosti takí hrdí, je práve najväčšou príčinou nášho nešťastia.“

Mysliteľ dneška

Enormné vedomosti, ktoré si Houellebecq naštuduje o profesii svojich hrdinov a jemu vlastný uhol pohľadu, cez prizmu ktorého na ne hľadí, je aj v tomto prípade zarážajúci. V každej knihe, ktorú Houellebecq napísal, sa ukazuje ako mysliteľ dneška, ktorý čitateľa sprevádza jednotlivými systémami súkromného či verejného sektora.

Eventuálne – ako napríklad v tomto prípade – sa situuje do úlohy sprievodcu akademickým prostredím.  Zaoberá sa prínosom tej-ktorej profesie pre spoločnosť, zamýšľa sa nad jej praktickým využitím.

Postupy vedeckej práce mikrobiológov opisuje v Elementárnych časticiach nasledovne: „Molekulárni biológovia nie sú žiadnymi Rimbaudami mikroskopov, ako si to romantizuje verejnosť, ale takmer vždy technici bez charizmy, ktorí čítajú Nouvel Observateur a snívajú o dovolenke v Grónsku. Výskum v molekulárnej biológii nevyžaduje žiadnu tvorivosť či vynaliezavosť; v skutočnosti ide o takmer úplne rutinnú činnosť, ku ktorej postačia slušné druhotriedne intelektuálne schopnosti.“

Djerzinského výskum ohrozuje ľudstvo, jeho primárnou snahou je nadizajnovať život pripomínajúci ľudský, len v dokonalejšej forme a bez potreby pociťovať emócie typické pre náš druh. 

Nová etapa

Houellebecqova tvorba je označovaná ako kritika západnej spoločnosti. S týmto názorom nemožno nesúhlasiť. V románe Elementárne častice Houellebecq nekritizuje len ľudskú bezcitnosť a pokrytectvo, ale aj jeden veľmi významný deštruktívny fenomén – schopnosť ľudstva zničiť svoj vlastný druh. Houellebecq sa štylizuje do úlohy proroka, navyše veľmi dôveryhodného, píše o hroziacej genocíde – druhovej autogenocíde, o suicidiálnej láske k pokroku a absurdnej nenávisti prirodzenosti.

Bremeno zodpovednosti za čitateľovo vlastné stanovisko, ktoré zaujme k prejednávanej morálnej dileme, však veľkoryso necháva na čitateľa. Nehovorí nám, čo si máme myslieť, len načrtáva závažnosť etickej dilemy. Vďaka extrémne rýchlemu vývoju vedy a výskumu Houellebecqom načrtnutá dilema nabrala reálne rozmery, čím získala celkom nový, dystopický význam.

Už nehovoríme o potencionálnom nebezpečenstve, sme na začiatku novej etapy a toto dielo môžeme nazvať jej úvodným manifestom.