Modrá nás donúti premýšľať nad tým, či sa fatálne následky klimatických zmien naozaj nedotknú nás ani našich detí.

Maja Lunde sa na Slovensku preslávila v roku 2018 románom Príbeh včiel. V roku 2020 sa vracia s knihou Modrá, ktorá je ďalším dielom sľubovanej tetralógie o klimatických zmenách.

Dnes čin a zajtra dôsledok

Modrá je románom z nórskeho prostredia. Dejom nás sprevádzajú pohľady dvoch osôb – Davida a Signe, ktorí sú od seba vzdialení v čase a dalo by sa tvrdiť, že nemajú nič spoločné.

Spája ich len to, že generácia Davida v roku 2041 dopláca na rozhodnutia generácie Signe a všetkých tých, ktoré jej predchádzali. Napriek tomu dokáže malý skutok Signe v roku 2017 predĺžiť Davidov život aspoň o pár mesiacov.

Rok 2041 autorka vykresľuje opismi spustošenej krajiny. Svet trpí suchom, ľudia sa zhromažďujú v táboroch, dostávajú jedlo a vodu na prídel, avšak nie z nevyčerpateľných zdrojov. Autorka píše: „Predtým slnko sústreďovalo silu na vyparovanie. Keď už v pôde nezostala nijaká vlhkosť, vŕšilo sa na nás.“

Hmyz pomaly vymrel, a preto chuť ovocia a zeleniny ostal len v snoch tých, ktorí si na ňu dokážu spomenúť.

Svet nepotrebuje ďalšie dieťa

Najmenšie deti už nevedia, ako vyzerá dážď. Je to svet, do ktorého ich človek ani nechce priniesť. Napriek tomu je David otcom Augusta a Lou. Pri požiari však stratí svoju manželku a syna. Spolu s dcérou ich čaká v tábore, kde sa mali stretnúť.

Na začiatku románu sledujeme mohutnosť lásky k žene a deťom, avšak „hlad víťazí nad rozumom“ a postupne všetky osoby v tábore strácajú schopnosť rozlíšovať správne od nesprávneho. Ľudia sa vždy v krajných situáciách správajú živočíšnejšie. Čo sa však stane, keď zistia, že zásoby jedla a vody sa míňajú a nikto nové nedonesie, nik ich len tak nevyčaruje?

Signe má v roku 2017 takmer 70 rokov, no stále je vitálna. Vo svojich spomienkach sa vracia do svojho rodiska. Sledujeme jej činnosť aktivistky a ekologické, vzťahové a životné boje, ktoré musela zvádzať: „Naše úsilie bolo márne, stalo sa všetko, pred čím sme varovali, oteplenie už prišlo, nikto nás nepočúval.“ 

Je to postava s malým sociálnym kontaktom, a preto v kapitolách, podávaných z jej pohľadu, blúdime v jej myšlienkach, úvahách o ekológii a zoznámime sa aj s jej vedomosťami o lodiach. Na svoje osemnáste narodeniny dostala od mamy loď, ktorú nazvala podľa farby vody – Modrá.

Sami tvoríme svet budúcnosti

Nedostatok vody vtrhol medzi ľudí, do ich životov, delí národy, priateľov aj rodiny.

Maja Lunde nám pripomenie, že už dnes zlyháva náš ľudský ochranársky inštinkt, ak sme schopní robiť deštruktívne rozhodnutia, ktoré ovplyvnia ľudí, ktorí prídu po nás: „Nevlastníme vodu, nikto nevlastní vodu. A predsa ňou ľahkovážne plytváme.“

Kniha má otvorený koniec. Možno nám tak autorka dáva najavo, že nebolo jej cieľom opísať konkrétne príbehy ľudí a ukázať šťastný koniec. Možno len chcela ukázať situáciu, ktorá môže nastať.

Autorka pre reláciu Drivkraft optimisticky dodáva: “Ak sa nám chce a spolupracujeme, môžeme docieliť neuveriteľné veci.”