~ Rozhovor ~ Umenie ~

6 minút čítania

Má rada miesta, kde zastal čas. Staré fotografie pretvára do romantizujúcich koláží, čím dáva dávnym príbehom neznámych hrdinov a hrdiniek druhý dych aj nový život. V poslednej sérii maľuje veľkoformátové plátna s dramatickými tmavými oblohami, pri čom spotrebuje litre čierneho tušu. Začítajte sa do rozprávania výnimočnej výtvarníčky Lucie Tallovej a dozviete sa aj to, koho má (okrem Virginie Woolfovej) vo svojej knižnici.

Akú históriu, príbeh má za sebou tvoj ateliér?

Industriálny priestor, v ktorom mám ateliér už vyše dvoch rokov, je súčasťou bývalého areálu továrne na výrobu kief na Školskej ulici. Bratislavčania ju poznajú ako starú kefáreň. V areále ostalo už len pár pôvodných budov a sklady. Bola to prvá továreň v Bratislave a zároveň jedna z najstarších v Rakúsko-Uhorsku.

Ako sa ti v ňom pracuje? Koľko hodín denne v ňom stráviš?

Ateliér má úžasné staré veľké okná, štyri metre vysoký strop a veľa svetla. Je to pre mňa ideálny priestor na prácu. Vždy keď sa vraciam z ciest v zahraničí a som po dlhšom čase opäť v ateliéri, hovorím si: „ako dobre, že som doma – ateliér je domov“.

Maľba a umelecká tvorba je mojím „zamestnaním“, takže cez týždeň som v ateliéri od rána do večera. Víkendy sa snažím mať voľné, pokiaľ sa neblíži nejaký deadline alebo termín výstavy.

Aký motív, nálady, príbehy dominujú v tvojich najnovších plátnach?

Mám pocit, že moja tvorba je veľmi konzenkventá, série nadväzujú jedna na druhú. V maľbe sa venujem monochromatickej krajine. V poslednej sérii sú to napríklad veľkoformátové plátna s dramatickými čiernými oblohami. Práve pracujem na novej kolekcii malieb s motívmi slovenských monumentov a pamätníkov. Dnes som dokončila obraz monumentu od Alexandra Trizuljaka: „Trojica“ z roku 1971, ktorý sa nachádza na diaľnici pri Lamači. Pamätám si ho ešte z môjho detstva – keď som ho zahliadla cez okna auta, vedela som, že o chvíľku už budeme doma.

V ateliéri máš aj gauč – na relax, počúvanie hudby, čítanie knihy. Čo práve čítaš?

Gauč mám strategicky umiestnený oproti stene s rozmaľovaným obrazom, takže aj pri oddychu môžem obraz stále pozorovať a premýšlať o daľšom kroku. Práve čítam „Serotonín“ od Michela Houellebecqa. Houellebecq patrí k mojím obľúbeným autorom a teším sa na každú jeho novinku v slovenskom preklade. Serotonín výborne preložila Aňa Ostrihoňová.

• 

• 

Ktorá je tvoja najobľúbenejšia kniha alebo literárny autor?

Takáto otázka (o niečom či niekom najviac obľúbenom) je pre mňa vždy veľmi ťažká. Je to skôr o určitom období a rozpoložení, v ktorom sa práve nachádzam. Ale medzi moje „stálice“ patrí Virginia Woolf.

Ktorý známy umelecký príbeh či kultúrny fenomén ťa ovplyvnil v tvorbe?

Myslím, že ma priamo neovplyvnil konkrétny príbeh. Mám ale nekonečne veľa inšpiračných zdrojov – staré čiernobiele fotografie, ktoré zbieram, obdobie romantizmu, čínske krajinomaľby, architektúra, cestovanie, či ľudia a prostredie, ktoré ma obklopuje a ktorého som súčasťou.

Môžeš uviesť knihu, príbeh či rozprávku z detstva, na ktorú si často spomínaš?

Nie je to síce detstká kniha, ale pamätám si na deň, keď mi môj otec daroval knihu „Tracyho tiger“ od Saroyana so výzvou, že čo na ňu poviem. V mladosti totiž patrila k jeho najobľúbenejším. Mala som asi trinásť rokov a čítala som ju stále dokola. Často si na ňu spomínam.

Ktorú knihu si nedokázala dočítať, alebo ktorý film si nevedela dopozerať?

Knihy odkladám bokom celkom často. Väčšinou preto, že ma irituje hlavná postava. Pri filmoch zas, bohužiaľ, často zaspím. Spomínam si, že som sa viackrát snažila dopozerať kultové sci-fi „Blade Runner“. Zatiaľ neúspešne. Síce ma veľmi priťahovala vizualita filmu, ale hudba k filmu a Vangelis ma vždy okamžite uspal.

• 

• 

• 

Ako sú konkrétne miesta, zákutia a príbehy tvojho mesta spojené s tvojou umeleckou tvorbou?

Sú to miesta, s ktorými ma viažu určité spomienky alebo zážitky. Sú to napríklad miesta a architektúra, ktorú míňam denne cestou do ateliéru. Prostredie musí mať špecifickú atmosféru. Mám rada miesta, kde zastal čas.

Kam by si rada vycestovala za inšpiráciou, napríklad na rezidenčný pobyt?

Minulý rok som bola na umeleckej rezidencii v Kalifornii, bolo to veľmi inšpiratívne a túžim sa tam vrátiť. Strávila som tiež mesiac v Japonsku, kde som mala príležitosť pripraviť dve výstavy v Tokyu a v Osake. Mám za sebou aj dvojmesačnú rezidenciu v Brazílii, kde som sa inšpirovala predovšetkým brutalistickou architektúrou 60. rokov. Budúci rok ma čaká rezidencia v mojom milovanom Paríži, či takto si postupne plním svoje cestovateľské sny.

K akému hudobnému, filmovému, divadelnému či inému dielu si robila obal či ilustrácie? A ako tvorivo sa ti k takejto práci pristupovalo?

Keďže toho času je veľmi málo, projekty, na ktorých chcem spolupracovať, si vyberám veľmi pozorne. Najväčšiu radosť mám zatiaľ zo spolupráce s hudobnou skupinou „Ospalý Pohyb“. Mám pocit, že ich hudba sedí k atmosfére mojich diel a pripravila som pre nich covery dvoch posledných albumov.

Práve pripravujem návrhy divadelných plagátov k jubilejnej 100. sezóne SND pre činohru a táto práca ma veľmi baví. Oproti voľnej tvorbe je rozdiel reagovať na konkrétne zadanie a vyhovieť vizuálnej predstave režisérov. 

Dúfam tiež, že sa čoskoro podarí dokončiť druhé pokračovanie knihy „Zaľúbení do Paríža“ od Andrey Pukovej, pre ktoré som pripravila ilustrácie. Ide o koláže zo starých pohľadníc a fotiek Paríža. Bude to krásna kniha!

Akým príbehom by si opísala život na Slovensku, resp. priamo v Bratislave?

Slovenské reálie v literatúre sa podarilo zachytiť Petrovi Krištúfkovi. A ako soundtrack k Bratislave si predstavujem niečo od skupiny „Kosa z nosa“.

Čo máš na Slovensku najradšej (a prečo)?

Ľudí, ktorí to nevzdajú a myslia to so Slovenskom dobre. A verím, že bude dobre.

Čo treba v našej domovine zmeniť, aby nám tu bolo lepšie?

Určite potrebujeme kvalitnú kultúrnu politiku a vzdelanie.

Aká tvorivá výzva či povinnosť ťa čaká v najbližších mesiacoch?

Na jeseň budem po prvý raz prezentovať moju tvorbu na dôležitom talianskom art-faire Artissima s galériou SODA gallery v Toríne a tiež na art-faire Paris Photo s parížskou galériou Galerie Paris Beijing. No a koncom novembra budú moje diela pohromade v Galérii Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši. Pôjde o doposiaľ najväčšiu sólovú výstavu v rámci mojej kariéry a veľmi sa na to teším.

• 

Keby som Luciu osobne nepoznala, asi by som si myslela, že je to nejaká smutná gotička. Jej plátna s industriálnymi výjavmi bez prítomnosti ľudí, s odtlačkami čipiek, sklíčok a sĺz, zašpinených od roztečenej maskary, by to mohli na prvý pohľad naznačovať. Keď vás pozve do srdca svojho tvorivého miesta – do svojho ateliéru, a máte možnosť načúvať jej rozprávaniu a prezerať si zbierku fotiek, ktoré ide práve dotvoriť vo svojich kolážach, pochopíte. Objavíte v nej skromnosť, nesporný talent, rešpekt k médiu, vyhranený štýl, ale i nehu a ženskosť. Pričom na farebnej škále dávno nezáleží…

Viac o Luciinej tvorbe nájdete na jej stránke alebo Instagrame.