Knihy Johna Streleckeho sú útle, jeho život a motivačné múdrosti, ktoré mu ho zmenili od základov však veľmi bohaté. Dnes celosvetovo prekladaný a uznávaný spisovateľ zažil chudobu a pekne podľa šablóny sa škriabal korporátnym rebríčkom v zamestnaní, kde trávil väčšinu svojho času. Zdalo sa, že život i kariéru má perfektne našliapnutú, keď si položil otázku: „Robím toto všetko pre to, aby som mal budúci rok väčšiu kanceláriu a pracoval ešte viac?“ Rozhodol sa pre radikálny krok, so všetkým praštil a začal cestovať. Ako správny dobrodruh – ocitol sa v kaviarni na konci sveta… a tam sa jeho skutočný príbeh vlastne ešte len začal.
Keď necestujete, tvoríte doma na slnečnej Floride. Pandémia ovplyvnila aj váš život. Ako?
V prvom rade som vďačný za to, že moji najbližší aj ja sme zdraví a máme sa dobre. Toto by mal byť cieľ pre každého z nás v tejto ťažkej dobe. Všetko ostatné je druhoradé. Všetkým želám hlavne zdravie.
Vráťme sa na začiatok vašej cesty, keď ste sa rozhodli opustiť stabilné zamestnanie a začali ste cestovať.
Považujem práve toto rozhodnutie za ťažké, náročné, ale s odstupom času asi aj najlepšie v mojom živote. Najčastejšie som sa stretal s reakciou, že som zošalel. Podobné šialenosti sú vraj pre ľudí pred dvadsiatkou, nie pre človeka po tridsiatke a s dobrým džobom. Keď som sa však pozrel na to ako žijem a čo ma čaká napríklad o rok, nepáčilo sa mi to. Nechcel som sa o desať rokov vidieť ako robím to isté, iba mám menej vlasov a väčšie brucho. Chvalabohu, že som v sebe našiel odvahu a nasledoval svoje srdce, čo ako šialené to bolo. Cestovanie odštartovalo písanie kníh, ďalšie cestovanie, môj nový život.
Keď ste sedeli v Kaviarni na konci sveta na jedálnom lístku ste našli tri otázky: Prečo si tu? Bojíš sa smrti? Vedieš naplnený život?
Všetci máme tieto otázky v hlave. Niekto skôr, iný neskôr. Vtedy som pochopil, že nie som jediný, ktorý sa nad zmyslom života a jeho konečnosťou zamýšľa. Aj čitatelia pri mojich knihách majú pocit, že nie sú osamotení, a to je vlastnej ich hlavné posolstvo. Tento aspekt Kaviarne na konci sveta, milujem.
Ako si má teda človek na tieto otázky zodpovedať?
Každý má vlastnú cestu. Ja som musel opustiť domov, zbaliť sa do ruksaku a cestovať po svete s veľmi obmedzenými finančnými prostriedkami. Odporúčam to každému, minimálne potom, keď sa dostaneme opäť do normálu. Musíme si uvedomiť, že na dôležité otázky nenájdeme odpovede okamžite niekde na internete, ale cesta hľadania trvá dlhšiu dobu a nie je najjednoduchšia. Musíme si dovoliť byť sami so sebou, pochopiť sa a počúvať sa. Dopriať si tento luxus je zmenou života.
Kde sa nachádza Kaviareň na konci sveta?
Pre každého je to iné miesto. Moja Kaviareň nemusí byť tvojou. Dokonca ani jej forma nie je uniformná. Musí to byť ale miesto inšpirujúce.
Máte také naše meno, viete niečo o svojich predkoch?
Nie úplne presne, ale to, že moji predkovia prišli do USA z východnej Európy je jasné.
Prvú knihu ste napísali po návrate z cestovania, keď ste 21 dní sedeli za počítačom, ale jej úspech sa nedostavil okamžite. Od rôznych vydavateľov ste boli odmietnutý stovky ráz.
Áno, a dnes je moja prvá kniha – Kaviareň na konci – preložená do 43 jazykov, bola jednotkou na bestsellerovom liste a podobne, ale najskôr ma všetci, alebo takmer všetci, odmietali. Dokonca, aj keď už som nebol úplne neznámy. Čo to znamená? Ak ti niekto povie nie – neznamená to, že nie si dostatočne dobrý, alebo čo chceš povedať nemá zmysel. Nie – nikdy nie je konečná odpoveď. Treba stále ísť ďalej a áno určite príde.
Dodnes rok cestujete a rok píšete? Predpokladám, že ste museli svoju rutinu zmeniť kvôli súčasnej situácii.
Ak by sme nežili túto realitu, určite by som cestoval tri-štyri mesiace do roka. Mám dcéru a cestuje so mnou, učí sa z domu – na ceste so mnou. Ďalšou životnou skúsenosťou je zistiť čo chceš robiť a byť natoľko kreatívny, aby si našiel spôsob ako premeniť sny na realitu.
Je pre vás ťažké byť doma?
Áno. Treba si však uvedomiť, že tieto problémy sú nič proti tým, ktorí sú v nemocniciach alebo našich zdravotníkov a lekárov. Neporovnávam sa a som vďačný za to, čo mám. Chýba mi dobrodružstvo, ale snažím sa byť kreatívny. Chodím kajakovať a surfovať, nie je to ideálne, ale zostávam spätý s tým, čo mám rád. Vždy sa nájde cesta – to by mal byť môj odkaz. Aj ja by som najradšej surfoval niekde v Kostarike, ale aspoň som surfoval.
Vo svojich knihách nepoučujete, nedávate všeobecné rady ako žiť lepšie, práve naopak máte skvelý zmysel pre humor.
Mám rád spätnú väzbu od mojich čitateľov a nie som tu od toho, aby som poučoval, iba im hovorím ako to mám a žijem ja. Mojim pravidlom pri písaní je, že ak sa z mojich slov a riadkov rozplačem sám, možno sa rozplače aj môj čitateľ. So smiechom je to obdobné. Mali by sme byť autentickí – v biznise, v osobnom živote. A ešte by sme si mali dovoliť byť najlepšou verziou sebou samých.
John Strelecky
Americký spisovateľ a dobrodruh, ktorého rozpoznáte podľa nezameniteľného klobúku na hlave. Má ich doma asi 10 a stali sa jeho súčasťou, rovnako ako cestovanie a písanie motivačných kníh. Sú to príbehy o zmysle života a ceste k sebe samému.
