Populárny travel bloger hovorí okrem iného aj o tom, ako ho zasiahla globálna pandémia.
Milan Bardún tvorí cestovateľský blog už ôsmy rok. Od roku 2016 mu toto voľné povolanie platí aj účty a pod pseudonymom Milan Bez Mapy sa stal jedným z najpopulárnejších travel blogerov na Slovensku. Na Instagrame ho sleduje takmer 39-tisíc fanúšikov, základ jeho tvorby, blogy, články, si prečítali ľudia v minulom roku vyše milionkrát. vďaka jeho popularite ho vydavateľstvo IKAR požiadalo, aby napísal knihu.
“Chcem ísť príkladom všetkým blogerom a vytvárať hodnotné články plné informácií a zábavy. A to platí pre blog, aj pre moje sociálne siete,” hovorí Milan Bez Mapy v rozhovore pre portál Začítaj sa.
Čo sa dočítate v rozhovore?
- Ako mu Erazmus odštartoval blogovaciu kariéru?
- Ako trhá Slovákov z kancelárskych stoličiek?
- V čom spočíva jeho biznis model?
- Ktoré krajiny Slovákov nezaujímajú?
- Ako globálna pandémia ovplyvnila jeho prácu?
Čo pre vás znamená voľnosť?
Znamená pre mňa slobodu, možnosť rozhodovať sa sám za seba, nepýtať si od nikoho povolenie. Preto aj robím to, čo robím. Dáva mi to slobodu a voľnosť typu – chcem niekam ísť, nemusím riešiť dovolenku – skrátka sa postavím a idem.
Ste známym slovenským travel blogerom. Kde sa to začalo?
Začalo sa to v roku 2013, v decembri tohto roku to bude už ôsmy rok. V tej dobe som bol ešte študentom vysokej školy a bol som na študentskom pobyte v Estónsku. Vtedy boli populárne skôr iné destinácie – Praha, Madrid či Rím, ja som však chcel ísť práve do Estónska, pretože som o ňom nič nevedel. S travel blogmi som ani neplánoval začínať, všetci sa ma však začali pýtať, aké to v tom Estónsku bolo. Pred ôsmimi rokmi to bola totiž pre väčšinu Slovákov úplne nepoznaná krajina.
Bolo tam mínus 21 stupňov pod nulou, zima, tri hodiny ráno a ja som nevedel zaspať. Založil som si teda blog, a prvé, čo mi napadlo, bol názov – Bez mapy. Napísal som na začiatok jeden súhrnný článok o tom, ako prebieha môj pobyt a ako to v Estónsku vyzerá. Mal to byť aj môj posledný článok, vznikol skôr pre moju mamu a rodinu. A po ôsmich rokoch je z toho jeden z najčítanejších blogov na Slovensku.
Na vašej Facebook stránke aj webe som našiel zaujímavú vetu: Blog, ktorý trhá Slovákov z kancelárskych stoličiek. Čo to presne znamená?
Presne to, čo ste prečítali. Ja sám som sa vytrhol z kancelárskej stoličky vďaka môjmu blogu. Spočiatku to bolo len hobby. Skončil som vysokú školu, zamestnal som sa a neustále som premýšľal nad tým, čo so životom. Klasický pracovný režim s pravidelným chodením do práce ma jednoducho nebavil. Práve vtedy už prichádzal aj zo zahraničia trend, že kvalitní blogeri sa svojou prácou živili. Tak som si povedal, že to skúsim aj ja, a práve vďaka tomu blogu som sa vytrhol z kancelárskej stoličky a odletel jednosmerne na Filipíny. A metaforicky som sa nevrátil doteraz.
Študovali ste architektúru, inžinierom ste sa stali v odbore krajinné inžinierstvo. Ako vnímate prerod na travel blogera?
Ja sa môžem k menovaným prácam kedykoľvek vrátiť, dokonca raz ročne aj pracujem na nejakom projekte, aby som z toho nevypadol. Vysoká škola ma veľmi bavila a aj odbor som si vybral preto, že sa mi veľmi páčil. Aktuálne však zarobím viac blogovaním, akoby som zarobil ako architekt. Som spokojný s tým, kde som, kam som sa dostal, ako som z blogu dokázal vytvoriť rešpektovanú slovenskú platformu, ktorá ma uživí.
V rôznych rozhovoroch či na webovej stráne uvádzate, že od roku 2016 je to práca na plná úväzok. V čom spočíva váš biznis model?
Môj prapôvodný biznis model bola podpora cestovného ruchu, tam však toľko práce nie je, keďže na Slovensku máme taký cestovný ruch, aký máme. Aktuálny biznis model je reklama, či už na blogu alebo na Instagrame.
Snažíte sa zvyšovať kvalitu slovenských blogov a tejto scény ako takej. Máte pocit, že blogy na Slovensku sú nekvalitné?
Nie som v pozícii, aby som ostatným radil, ako to majú robiť. Skôr chcem ísť príkladom a vytvárať hodnotné články plné informácií a zábavy. A to platí tak pre blog, ako aj pre moje sociálne siete. Blog už nemá takú hodnotu pre klienta, ako mal pred 3-4 rokmi. V súčasnosti “letia” skôr sociálne siete a videá na Youtube. Mnoho blogerov prestalo blogovať a presunuli sa už len výlučne na sociálne siete, pretože napísať článok a dať fotku na Instagram sú dve úplne odlišné veci. Mnoho tvorcov namiesto článkov píšu popisy pod fotky na Facebook, Instagram a Youtube, pričom ja si na blogoch zakladám. Ja sa sám stále chcem titulovať ako bloger, ani influencer, ako je to v súčasnosti moderné.
Travel bloger má v sebe niečo od cestovateľa aj novinára. Nie je však ani cestovateľom ani novinárom. Nevnímate znižovanie rešpektu vašej práce či už od cestovateľov alebo novinárov?
Určite áno. Každý si myslí, že to, čo robí, robí najlepšie na svete, či už som to ja, alebo je to novinár či sprievodca. Ja však rád argumentujem tým, že ja sa identifikujem ako popularizátor cestovania. Pretože v princípe, cestovať vie každý, a písať mnoho ľudí. Nejde len o to samotné cestovanie a písanie, ale o to, ako to celé predať, spopularizovať a dostať k ľuďom. Je to 98% marketing a 2% cestovania.
A v čom spočíva tá marketingová taktika, ktorou ste sa dostali na pozíciu jedného z najúspešnejších blogerov na Slovensku?
Taktikou je – vedieť to spopularizovať a zaujať ľudí. Môžete poslať desať blogerov na rovnaký výlet, trebárs do Londýna, a každý z toho urobí úplne odlišný obsah. A v tom to spočíva – v osobnom vložení sa do práce a jej spopularizovaní.
Takže vy vnímate už samého seba ako akýsi druh marketingového nástroja?
Áno, presne tak.
Čím je charakteristické vaše cestovanie? Čomu konkrétne sa snažíte venovať najviac?
Počas ostatných ôsmich rokov sa to neustále menilo a upravovalo, kým sa to dostalo do súčasného štádia. A ešte aj to sa neustále vyvíja. Začal som ako klasický travel bloger – ako sa všade dostať za päť korún, ako si nájsť lacné ubytovanie, ako sa lacno najesť. Vtedy to však súviselo aj s tým, v akej fáze života som sa nachádzal. Bol som študent, žil som z brigád.
Pretransformoval som to až do zážitkového cestovania, čo sa snažím robiť dodnes. V krajinách radšej menej vidieť, ale viac zažiť. Aj môj štýl sa vlastne za posledné roky zmenil. Ešte pred piatimi rokmi som v rámci jedného mesačného tripu navštívil päť až sedem krajín. Teraz idem radšej na mesiac do jednej krajiny. Bol som mesiac v Indii, mesiac v Kolumbii či mesiac v Argentíne.
Spomalil som, idem viac do hĺbky, tak v cestovaní, ako aj písaní. Aj článkov je už menej, sústredím sa na konkrétne zážitky. Ľudia, čo čítajú moje texty a príspevky, si chcú oddýchnuť na dovolenke. Kde je dobrý bar či pekná pláž. Aby z dovolenky bola skutočne dovolenka a nie naháňačka.
Máte nejakých spolupracovníkov, ktorí by vám pomáhali s výberom krajín, obsahovými záležitosťami na vašom webe či sociálnych sieťach?
Je to blog. A všetky blogy sú veľmi subjektívne. Nechcem preto, aby mi s tým niekto pomáhal. Ja si vyberám krajiny, ktoré navštívim, a vyberám si ich na základe ceny letenky alebo na základe toho, či som v danej krajine už bol, alebo nie. Je to pocitové, impulzívne. Neriadim sa prepracovanými tabuľkami, ak tam mierila otázka. Začalo sa to pocitovo a chcem, aby to tak aj pokračovalo.
A vo svojej práci ako takej, s niekým spolupracujete?
Spolupracujem len so svojou asistentkou. Sme dvaja.
Poďme k samotnému cestovaniu. Vystúpite z lietadla či vlaku v cudzej krajine, na novom mieste a zostria sa vám zmysly. Čo si na danej krajine začnete hneď všímať?
Veľmi si všímam, ako dané krajiny pristupujú k turistom. Môže to niekto vnímať negatívne, ale ja otvorene hovorím, že som turista. Rád sledujem, či sú tamojší ľudia k turistom milí, či sa snažia človeka okradnúť, poradiť. Práve pre tento aspekt cestovania sa veľmi rád vraciam do USA, kde sú ľudia veľmi prívetiví.
Nepáčili sa mi krajiny ako Maroko či Indonézia, kde sa pozrú na bieleho človeka a automaticky vidia peniaze. Začnú si vymýšľať príbehy a klamú. Čím som starší, tým som na podobné hlúposti alergickejší.
Všímam si, že máte vyhranené názory na niektoré krajiny či regióny. Je teda nejaká krajina, v ktorej ste boli a teraz vo vás prevláda pocit, že už nikdy sa tam nechcete vrátiť?
Zhodou okolností ide o Keňu. A dôvod je presne taký, ako som opísal v predošlej odpovedi. Z Kene nemám nijaké zážitky. Ide však o subjektívne hodnotenie, pretože keď som tento názor prezentoval na Facebooku, polovica ľudí so mnou súhlasila, a tá druhá ma skritizovala, že čo som to za cestovateľa. Ja na to rád hovorím – je to cestovateľský blog, a nie Národná cestovná informačná agentúra, a blogy sú založené na osobných názoroch a skúsenostiach. A v Keni sa mi nepáčilo, pretože som mal pocit, že s kýmkoľvek som sa rozprával, tak sa mi snažil niečo predať alebo odo mňa vylákať peniaze. Nevravím však, že Keňa nie je krásnou krajinou, hlavne z pohľadu prírody. Je nádherná.
Existujú krajiny, ktoré nikoho nezaujímajú?
Záleží na tom, ako danú krajinu predáte. Ak mám byť konkrétny, tak Slovákov veľmi nezaujíma Pobaltie – Lotyšsko, Litva či Estónsko. Vo všeobecnosti je to však ťažké povedať, pretože aj v nezaujímavej krajine si viete nájsť zaujímavé veci.
V mainstreamových médiách sa v diskusiách o cestovaní objavujú najmä overení sprievodcovia z najznámejších cestovných agentúr. Nastal čas, aby sa do podobnej diskusie dostali aj ľudia práve z cestovateľských blogov, ako ste vy?
Myslím si, že sa to už začína diať, aj keď pomenej. Ja sám som bol v televízii TA3, kde sme so sprievodcom z cestovnej agentúry diskutovali o Estónsku. Dostáva sa to do povedomia a v porovnaní s ostatnými rokmi sa tá situácia rapídne zlepšila. Keď som chodil na infocesty pre novinárov a blogerov, tak na začiatku tam blogerov ani nechceli a pozývali len novinárov. Približne v roku 2017 či 2018, sme už chodili na podobné cesty s novinármi aj my blogeri. Boli sme akési skupinky, dva odlišné tábory. A v posledných dvoch rokoch som bol na podobných cestách, z ktorých niektoré boli už len vyslovene pre blogerov. Klienti si tak začínajú uvedomovať silu blogov a článkov, ktoré zdatne konkurujú serióznym médiám.
Povedali ste, že ste neštudovali a teda neprišli ste z prostredia ani cestovania ako takého, ani žurnalistiky, teda dvoch odvetví, ktoré sa snúbia vo vašej činnosti. Snažíte sa v nich preto nejako zdokonaľovať?
Nechcem sa chváliť, to naozaj nie, ale mám pocit, že za posledný rok som zlepšil fotografiu. Udialo sa to najmä kvôli kampaniam a spolupráci na Instagrame. Čo sa týka písania článkov, tak v minulosti som písal kratšie články, aj kvôli vyhľadávaniu v Google či SEO optimalizácii. Všetko, čo viem o práci so sociálnymi sieťami, SEO, Youtube či Google, som sa naučil s pomocou Youtube tutoriálov. Istú dobu som robil dokonca aj podcasty, v tom som sa však nenašiel, rovnako ako v tvorbe Youtube videí. Mne vyhovuje písané slovo, hoci to z marketingového hľadiska nie je také super a “hot”, ako Instragram a video. Písanie je pre mňa relax, a aj v tom vidím priestor na zlepšenie. Dúfam, že to bude vidieť v knihe, ktorú píšem. Dostal som totiž ponuku od vydavateľstva IKAR. Deadline je koniec tohto roka.
O čom konkrétne bude?
To musí zostať pre teraz tajomstvom.
Na Slovensku tvorí množstvo blogerov, či už travel, food, ako ste spomínali, rôzni influenceri a podobne. Sledujete prácu niektorých z nich?
Určite áno. Sledujem hlavne na Instagrame, snažím sa to však mať vyvážené, aby som sledoval aj “normálnych” ľudí a kamarátov. Nech to nie je len o úžasných upravených fotografiách. S mnohými sa poznáme cez internet, a niekedy sa stretneme na akciách, kde diskutujeme.
Na svojom webe máte tiež hlášku, že chcete skončiť s nudnými cestovateľskými blogmi. Čo považujete za nudný cestovateľský blog?
Pre mňa je nudným cestovateľským blogom taký, ktorý sa za posledné roky nezmenil, robí všetko rovnako, nebadám žiadne zlepšenia a funguje to ako nastavené na nejakom stroji. Stáva sa to najmä blogerom, ktorí blogujú už veľmi dlho. Cítia totiž, že sú zabehnutí, fungujú v starých koľajach, idú cestou, ktorá im fungovala v roku 2015, ’16 či ’17. Nerešpektujú však, že trendy v tomto tzv. influencer marketingu sa menia, mení sa to, čo ľudia chcú, a to sa týka blogov aj šoubiznisu ako takého.
Cestovanie bolo jedným z hlavných činností, ktorú ovplyvnila pandémia nového koronavírusu. Ako to zmenilo váš život a prácu?
Začiatkom februára som sa vrátil po mesiaci z Argentíny. Mal som naplánované stretnutia s klientmi, kampane aj ďalšie cesty, náhle sa však všetko zrušilo a zastavilo. Môj prvý pocit bol taký, že nič sa nedeje, bude to trvať 10 dní. Po vyše pol roku sa na tejto predpovedi veľmi smejem. Počiatočné mesiace – marec, apríl, máj – boli z pohľadu mojej práce úplná katastrofa. Niekoľkokrát som sa úplne “opustil”, nevedel som, čo bude. Moje príjmy veľmi klesli, pomohli mi len finančné rezervy.
Potom sa s tým začal vysporiadavať a zistil som, že viem vytvoriť množstvo zaujímavého obsahu aj zo Slovenska, a konkrétne aj z Bratislavy. Práve z tohto obdobia pochádza článok, na ktorý som hrdý doteraz. V čase najväčšej pandémie som sa rozhodol, že obehám všetky vojenské bunkre v Bratislave. Napríklad len v Petržalke je ich približne pätnásť. Napísal som z toho článok, že mnohé z bunkrov sú otvorené a sú v nich stále veci, boli z toho Instagram stories, fotky, dokonca v jednom z bunkrov je odfotený samotný Adolf Hitler z vojnového obdobia. Ja som tú fotku zrekonštruoval, postavil som sa presne na to isté miesto, kde stál on, bol som v tej istej polohe. K tomu išiel príbeh o bunkroch. Celé to malo hlavu a pätu, a vtedy som si uvedomil, že nemusím ísť na mesiac do Argentíny, aby som mal zaujímavý obsah na blog. Potom som sa upokojil a keď sa vrátil júl, tak sa všetko vrátilo do pôvodných koľají a ja som mal viac roboty ako kedykoľvek predtým.
