Knihy ~ Ilustrácie ~ Kultúra

6 minút čítania

Vedeli ste, že Robert Arthur stihol vytvoriť iba prvú desiatku príbehov zo slávnej knižnej série “Alfred Hitchcock a Traja pátrači“? Že hollywoodska ikona nijak do deja detektívnych záhad nezasahovala? A tušili ste, že na Slovensku by preklady týchto tínejdžerských kníh pravdepodobne zapadli prachom, keby ich nesprevádzali špičkové ilustrácie Jozefa Cesnaka a neskôr Mariána Oravca? Počas celého leta sa o tom môžete presvedčiť na vlastné oči v jednej banskoštiavnickej galérii.

Pamätám si presne na moment, keď som ako dieťa objavila v knižnici svojich starých rodičov hrubú knihu (nie s jedným, ale dokonca hneď so štyrmi) zapeklitými prípadmi mojich rovesníkov z amerického kontinentu, ktorí si hovorili Traja pátrači. Program na leto bol pre mňa zabezpečený. A nielen to. Začítaním sa do onej knihy sa započala moja celoživotná láska k detektívnym príbehom.

Alfred Hitchcock ako marketingový ťah

Po návrate z prázdnin u starkých som doma utekala rovno do miestnej knižnice a vzala všetky ďalšie knižky (žiaľ, už útlejšie) od autora Roberta Arthura. Až neskôr som zistila, že Robert Arthur je síce tvorca úspešnej série, ktorú odštartovalo “Tajomstvo strašidelného zámku”, no za svojho života stihol vytvoriť iba deväť príbehov o trojici chalanov, ktorí mali heslo: “vypátrame všetko”.

Po Robertovi Arthurovi prevzal štafetu William Arden a tínejdžerská čitateľská cieľovka jeho príbeh o stonajúcej jaskyni doslova zhltla. Celkovo napísal štrnásť kníh z tejto série vrátane poslednej knihy pod záštitou Alfreda Hitchcocka. Meno pána Hitchcocka na obálke mohlo pekne miasť, no táto slávna hollywoodska ikona nikdy nebola autorom príbehov, iba jedna z postáv (a skvelý marketingový ťah na prilákanie mladých čitateľov a čitateliek, ako aj kúpyschopnej rodičovskej základne). Decká ho žrali, lebo na konci príbehu trojicu pátračov vyspovedal, pochválil, príbeh sľúbil publikovať a hneď chalanom dohodil ďalšieho klienta z okruhu bohatého Hollywoodu.

Medzi autormi záhad aj žena

Treťou výraznou autorkou príbehov o vodcovi pátracej skupiny, Jupiterovi Jonesovi, druhom pátračovi, Petrovi Crenshawovi, a vzornom zapisovateľovi, Bobovi Andrewsovi, bola M. V. Carey. Vydavateľstvo tajilo, že ide oženskú spisovateľku, aby záhady neprestali čítať chlapci v puberte, ktorí vtedy veľmi babám neverili. Jej prvý vstup do tejto série bol v roku 1971 a niesol meno “Traja pátrači – Záhada horiacich stôp”. Za šestnásť rokov napísala pätnásť kníh o tejto súkromnej mládežníckej detektívnej kancelárii z fiktívneho kalifornského mestečka Rocky Beach. Teda najviac spomedzi všetkých neskorších autorov a autoriek.

Tieto pútavé príbehy by sa pravdepodobne stratili v ponuke iných prekladových kníh pre deti a mládež, keby ich na Slovensku nesprevádzali špičkové ilustrácie Jozefa Cesnaka a neskôr Mariána Oravca.

Keď od ilustrácií závisí úspech

Na knihách z americkej knižnej série „Alfred Hitchcock a Traja pátrači“ bolo okrem obsahu pútavé pre tínejdžerské oko a predstavivosť ešte čosi iné, čo ju odlišovalo od iných kníh v knižniciach a na pultoch socíkovských kníhkupectiev. Jej výnimočné ilustrácie, ktoré prilákali zvedavé pohľady a predávali.

Práve vďaka málofarebným pero-kresbám som si viac intenzívne predstavovala, ako asi vyzerá zberňa strýka Titusa a tety Matildy – opatrovateľov zavalitého mudrujúceho mladíka Jupitera Jonesa. Ako asi vyzerá Prvý pátrač – na prvý pohľad sa svojou stavbou tela líšiaci od kolegu Petra Crenshawa. Ten mal atletickú postavu, no bál sa zbytočných prekvapení a komplikácií v teréne. Jupiter mal sícepozoruhodnú pamäť, no najmenší z trojice pátračov, Bob Andrews, ktorého otec pracoval ako novinár, vynikal systémom zapisovania detailov, rešeršovania a reportovania.

Ako základoškoláčka, ktorá nikdy nevycestovala za hranice Československa, som do seba (cez svojské ilustrácie a husto popísané stránky) nasávala atmosféru hollywoodskych ateliérov, honosných víl niekdajších filmárskych osobností, výpredajov starožitností, ako aj kalifornských pláží. Ako baba som tiež túžila navštíviť hlavný stan – starý obytný príves – umne zamaskovaný pod hŕbou nahromadeného haraburdia na dvore Titusovej zberne.

Obzrieť si zblízka briskné čierno-biele ťahy pera

Aké bolo prekvapenie, keď som na všetky výjavy z týchto mojich obľúbených kníh narazila po tridsiatich rokoch v Galérii Jozefa Kollára. Vďaka výstave zo série “TOTO! Je kabinet ilustrácie”som sa uprostred leta bleskovo vrátila do detstva. Okamžite som sa rozpomenula, v ktorej knihe po prvý raz použili chalani anonymnú telefonickú metódu „Od ducha k duchovi“, v ktorom z príbehov sa k trojici pridal nejaký nový kamarát ako dočasný vyšetrovateľ, a kde ich napálil záškodník – Dlháň Norris. Najviac si toho pamätám asi zo Záhady zajakavého papagája, Záhady šepkajúcej múmie a Tajomstva Ostrova kostier. Tuším, že je čas: začítať sa do nich po rokoch opäť.

Prvý z vystavovaných výtvarníkov, Jozef Cesnak, študoval na VŠVU – na oddelení voľnej grafiky a knižnej ilustrácie u prof. Vincenta Hložníka. Na svojom konte má ilustrácie pre vyše stopäťdesiat detských kníh, hoci séria o Troch pátračoch mi asi najviac utkvela v pamäti. O dvadsať rokov mladší kolega, Marián Oravec, je tiež absolventom VŠVU – konkrétne oddelena knižnej ilustrácie a voľnej grafiky u profesora Albína Brunovského. Venuje sa maľbe, kresbe, ilustrácii a grafike, pričom jeho diela poznajú nielen v SR, ale aj v ďalekej Austrálii.

Originály ilustrácií oboch autorov: Jozefa Cesnaka a Mariána Oravca aj celé štósy kníh “Alfred Hitchcock a Traja pátrači” sú vystavené až do 29. septembra v banskoštiavnickej Galérii Jozefa Kollára. Azda netreba fanúšikov tejto série a samotného žánru príliš motivovať, aby si prepracované jemné ťahy čiernym perom na bielom podklade, ktoré príbehom vytvorili nadčasový, dodnes nezameniteľný vizuál, prišli pozrieť naživo. I tak sa každý víkend v Banskej Štiavnici stretáva polka našej bratislavskej bubliny. Tak nech je pre to i ďalší špeciálny dôvod.

Nech sa s farbou nevytratí tajomnosť príbehu

K novším vydaniam a pokračujúcim záhadám od Arthurových neskorších nasledovateľov som si už také puto nevytvorila, hoci ich ešte aj dnes občas vídavam v kníhkupectvách – s poradovým číslom: niečo cez osemdesiat (!). Vo farebnom prevedení na lesklom papieri a v menšom formáte akosi stratili tajomno, ktoré decká na druhom stupni základnej školy tak veľmi potrebujú.

Ak ste doteraz nenarazili na fenomén Troch pátračov, netreba zúfať. Je jedno, či máte desať, dvadsať či štyridsať rokov, stále môžete siahnuť po niektorej z prvých záhad tejto série (v grafickom prevedení zo 70. rokov minulého storočia). Sú stále rovnako napínavé, preplnené mládežníckym humorom, nestarnúce, hoci o internete, mobilných telefónoch a sociálnych sieťach sa tam ešte nedočítate. Už po prvom prelistovaní pochopíte, prečo toľko hovorím o kresbách z týchto kníh. Hoci to nebol zámer, obaja ilustrátori pracovali podobne. Mladých čitateľov a čitateľky iba sprevádzali príbehom, no nikdy neprezradili pointu a nenaznačili riešenie záhady. Dávkovali napätie, cibrili fantáziu, za čo im dodnes veľmi ďakujem. Tieto knižky doma chránim ako oko v hlave a odkladám pre svoju dcérku Tove Tui. Sú to dokonalé knižné poklady.

Foto: Palo Markovič