Na začiatku je nadšenie, ťažkosti prídu až neskôr.

Syndróm vyhorenia najčastejšie postihuje tých najsvedomitejších zamestnancov. Práve tých, ktorí sú vždy ochotní zostať v práci dlhšie, pomôcť kolegovi s jeho zadaniami a šéfovi s úsmevom na tvári pritakávajú, keď im nakladá na plecia ďalšie úlohy. Kde je hranica medzi zdravým pracovným nasadením a tempom, ktoré človeka dovedie až k vyhoreniu?

Vyhorenie prichádza postupne

Je to možno prekvapivé, ale prvým štádiom syndrómu vyhorenia býva spravidla nadšenie. Chuť dosahovať veľké výsledky a často aj ochota obetovať práci omnoho viac, ako ostatní. Dôvodom môže byť mnoho: niekedy je to snaha dokázať šéfovi, že „na to mám“, inokedy je to snaha dokázať to samému sebe.

Pokiaľ však vidí človek svoju hodnotu práve vo vykonanej práci, alebo ešte horšie, v jej množstve, ľahko sa môže ocitnúť v pasci vorkoholizmu. Je to ešte horšie, ak je tento človek perfekcionistom, ktorý nedokáže povedať „nie“. Postupne si totiž takýto človek na plecia nakladá ďalšie a ďalšie úlohy. Prípadne mu ich naloží jeho šéf – nie je totiž prekvapením, že manažéri zvyknú preťažovať extrémne kompetentných zamestnancov.

Hovoríme o pasci aj pre to, že niekedy človek sám nadobudne presvedčenie, že nikto iný nedokáže urobiť prácu tak dobre, ako on. Preto sa priam až s hrdinským vypätím všetkých síl snaží dokončiť čoraz väčšie množstvo pracovných povinností. No na to, aby ich všetky stihol, musí zostať v práci čoraz dlhšie. Prípadne si berie prácu domov a ponocuje nad ňou. Práca postupne nahradí všetok voľný čas.

Práve v tomto štádiu vyhorenia je však človek presvedčený, že na to, aby uspel, musí práci niečo obetovať. Najprv voľné chvíle na cvičenie, prechádzky v prírode či knihy, neskôr aj čas strávený s priateľmi a rodinou a nakoniec aj spánok alebo ďalšie fyziologické potreby.

Potláčanie problémov

Po tom, ako sa dostavia prvé fyzické problémy, ich človek často odbije mávnutím ruky. Či už sú to bolesti hlavy, mrákoty, tráviace ťažkosti, dýchavičnosť, pichanie v hrudníku, tŕpnutie končatín, úzkosti… Prípadne ich začne potláčať – napríklad kávou, liekmi, alkoholom alebo drogami. Na prvý pohľad sa to zdá nevinne: na bolesť hlavy predsa zaberú analgetiká a unavené telo nabudí šálka kávy.

„Problém vzniká vtedy, keď musíte prijímať čoraz vyššie dávky na to, aby ste boli vôbec schopní ísť ráno do práce, alebo v nej zotrvať. Pokiaľ ste zvykli piť dve šálky denne a už do seba lejete štvrtú, značí to, že sa niečo zmenilo,“ hovorí psychológ Matúš Bakyta v novej knihe Nevyhorení, ktorá prináša 21 skutočných príbehov Slovákov a Sloveniek, ktorí sa vyznávajú zo svojich skúseností so syndrómom vyhorenia.

Priatelia alebo rodinní príslušníci by mali spozornieť, keď si všimnú, že ich blízky náhle zmenil svoje správanie. Napríklad, keď zistia, že sa začal od nich izolovať, prestal vyhľadávať ich spoločnosť a začal sa viac uzatvárať do svojho vnútra (a do svojho domu). Človek, ktorý si prechádza vyhorením, často nemá silu nadväzovať nové sociálne vzťahy, ani udržiavať tie staré.

Práve fyzické ťažkosti a úbytok síl ho často prijmú k tomu, aby sa sústredil na svoju prácu – a na nič iné, pretože je toho na neho príliš.

Pre človeka vo vyhorení je čoraz ťažšie pokračovať v jeho doterajšom pracovnom tempe. Na to, aby robil rovnaké množstvo práce, odrazu potrebuje omnoho viac času. Takýto človek je nešťastný z toho, že sa mu v práci nedarí, často sa kvôli nepozornosti dopúšťa chýb. Nezriedka je do toho celého taký „zamotaný“, že si povie, že to zvládne väčšou silou. Že musí pracovať tvrdšie, dlhšie. Asi tušíte, že to takto nejde dlhodobo.

Posledné štádia vyhorenia prirovnávajú niektorí ľudia k „infarktu duše“. Nielenže ich nebaví práca a nevidia v nej zmysel, ale často stratia aj zmysel života. Netešia sa z neho. Dokonca si nedokážu plánovať budúcnosť, pretože v ich čierno-bielych predstavách žiadna neexistuje.

• 

• 

• 

Je z toho cesta von

Napriek tomu, ako strašidelne opis jednotlivých štádií syndrómu vyhorenia znie, je potrebné povedať niekoľko vecí.

(1) Nie každý si prejde všetkými z nich, niekto môže zachytiť prejavy vyhorenia skôr, ako sa dostane do posledného štádia.

(2) Na to, aby človek vyhorel, nestačí, aby mal obrovské množstvo práce a málo času. Niekedy je človek iba prepracovaný a pomôže mu, keď si oddýchne cez víkend alebo si zoberie týždeň voľna. Človeku v neskorších štádiách vyhorenia často pomôže až zmena práce, niekedy radikálna. Ako sa dá rozoznať prepracovanie od vyhorenia? „Pokiaľ človek vidí nejaký termín, po ktorom sa to kvantum práce uvoľní, tak má nádej. Je to ako svetlo na konci tunela, ktoré mu pomáha ten tlak zvládnuť. Problém prichádza, keď tlak, ktorý na neho vyvíja okolie, alebo ktorý na seba kladie aj on sám, pretrváva dlhodobo a nevidí, že by mal poľaviť. Prípadne sa ešte zvyšuje,“ opisuje Matúš Bakyta v knihe Nevyhorení.

(3) Vyhorenie ovplyvňujú aj ďalšie aspekty práce – napríklad to, či v nej človek vidí zmysel, či má pocit dostatočného ohodnotenia, či má primerané množstvo kontroly nad svojou prácou a slobody rozhodnúť sa, ako bude prácu vykonávať, prípadne v akom poradí sa pustí do jednotlivých úkonov. Či je prostredie, v ktorom pracuje, férové, či je zžitý s hodnotami spoločnosti, pre ktorú pracuje a či sú medzi kolegami v práci zdravé vzťahy. Čím viac z týchto oblastí „nefunguje“, tým je väčšia pravdepodobnosť, že na pracovisku môže dôjsť k vyhoreniu preťažených zamestnancov.

(4) Dôležité je však vedieť, že z vyhorenia sa dá nielenže dostať – a to aj v tých horších štádiách, ako to dokazuje aj príbeh mnohých ľudí z knihy Nevyhorení, ale dá sa mu aj predísť. Napriek tomu, že recept je jednoduchý – nájdite si čas na seba, na svojich priateľov a na svoju rodinu – nie je ľahké ho dodržiavať v dobe, ktorá nás núti neustále sa za niečím naháňať.

Pokúste sa na chvíľu zastaviť a opýtajte sa sami seba otázku: prečo robíte to, čo robíte? Naozaj to stojí za to? Niekedy sú tie veci iba pozlátkom, a akokoľvek klišé to môže znieť, tak bez zdravého tela a zdravej mysle, nám ani všetky peniaze a úspech sveta nestoja za to.

Kniha Nevyhorení ukazuje skutočné príbehy 21 ľudí, ktorí si prešli vyhorením a rozhodli sa prehovoriť neraz aj o tých najťažších chvíľach svojho života. Skúsenosti Slovákov a Sloveniek však dokazujú, že aj keď ide o vážnu diagnózu, existuje z nej cesta von. Oni ju našli, a preto nesie kniha názov Nevyhorení.