fbpx

zo života

SAMO MAREC: VEĽKÁ POZORNOSŤ SA DNES VENUJE PSEUDOPROBLÉMOM

9.1.2020

Píše prakticky o všetkom, od politiky, až po šport. V súčasnosti tvorí týždňové prehľady pre denník SME, v ktorom síce iba zhŕňa fakty zo slovenskej reality, no vznikajú často veľmi zábavné, smutno-smiešne a absurdné komentáre.

Mojim životným cieľom je prežiť život ako člen najpriemernejšej strednej vrstvy. To znamená splatiť hypotéku, mať milujúcu ženu a robiť to, čo ma baví,” hovorí v rozhovore pre portál Začítaj sa publicista Samo Marec.

Čo sa dočítate v rozhovore?

  • Ako sa stal jedným z najznámejších slovenských blogerov a publicistov?
  • Čím si zarába?
  • Prečo píše pre SME a nie pre Hlavné správy?
  • Aké problémy máme v spoločnosti a nevšímame si ich?
  • Aké knihy odporúča čítať?
Samo Marec na Veľkom protikorupčnom pochode.
Samo Marec na Veľkom protikorupčnom pochode.
Autor: Ondrej Koščík

Počúvam o vás v súvislosti s komentovaním o politike, spoločenských reáliách, športe. Píštete az do jedného denníka, potom do iného, raz ako bloger, potom ako novinár. Čo vlastne ste?

To závisí zrejme od toho, že kto sa pýta alebo k čomu sa vyjadrujem. Napísal som knihy, ale za spisovateľa sa nepovažujem. Spisovateľ píše hodnotné veci a ja svoje diela za také nepovažujem.

Okrem toho som dlho písal blogy. A keďže v ostatnom období píšem viac článkov než blogov, mohol by som sa považovať aj za publicistu. K tomu všetkému prekladám knihy, pretože to som študoval a to je práve tá pekná vec, ktorá ma veľmi baví, ale je zle platená.

Po škole som sa ale nevenoval prekladu, ale pracoval som dlho v reklamnej agentúre. Takže nejaké vedomosti mám aj v marketingovej komunikácii.

Takže týmto všetkým je v prípade potreby možné ma označiť.

Z akého titulu si dovolíte komentovať dianie na Slovensku? Od športu, cez kultúru, až po Andreja Danka a politiku.

Ľudí zaujíma spôsob, akým píšem články. Hľadám za tým vždy nejaký príbeh, za ktorý tú ktorú tému uchopiť. Ja preto nemusím byť odborníkom na šport, pretože píšem o niečom inom. O kontexte, v ktorom sa daný výsledok odohráva.

čo politika?

Nemám problém priznať, že v tomto som produktom prekliatej, novej, internernetovej doby. Svoju legitimitu som nabral tým, že to robím dostatočne dlho a ľudia ma čítajú. Človek si musí nájsť nejakú svoju parketu a ja som si tú svoju našiel v písaní týždenných súhrnov pre denník SME.

V tomto prípade je dôležité, že fakty neinterpretujem. V podstate dianie iba zhŕňam. Výhodou je potom to, že slovenská politika je v takom žalostnom stave, že keď človek to dianie v nej zoradí pod seba, tak to úplne stačí. Nanajvýš pridám jednu alebo dve vety nakoniec.

Čím to je, že práve vy ste sa stali jedným z najznámejších blogerov a dnes aj publicistov?

V blogovaní to bolo vždy hlavne o tom, že človek si musí nájsť svoju parketu, ako som už spomenul vyššie. Mohol som nadávať na Fica ako ostatní, ale to nie je zaujímavé. Ja som sa spýtal – o čom by som mohol písať ja, o čom iní nepíšu, či už nevedia, alebo nechcú. Tak som písal o Kosove. Veď o Kosove doslova nikto nepíše. Nie je dôvod, pre ktorý by si išiel do Kosova.

Keď som študoval v Krakove, tak som písal o Poľsku, krajine, ktorá je prakticky našou susednou krajinou, ale veľa vecí je tam iných. Teraz som sa samozrejme už posunul, čo je dané vekom aj skúsenosťami, takže sa vo veľkej miere venujem aktuálnym spoločenským témam.

A prečo vy a nie niekto iný?

To je do veľkej miery dané skúsenosťami z reklamky. Práca v reklame ťa núti k dvom veciam. Maximálna úspornosť. Naučil som sa jednoducho a na malom priestore vysvetľovať zložité myšlienky. Reklama ťa tiež učí, ako si na vec nájsť iný pohľad.

Čím si zarábate?

Jeden spôsob je ten pekný, ale zle zaplatený, a síce preklad. Druhý je ten menej pekný, ale lepšie zaplatený, a síce reklama.

Chcem písať rôznorodejšiemu publiku

Prejdime k spoločenským témam. V čom je Slovensko diera?

Ľudia mi často nadávajú, že bratislavská kaviareň, slonovinová veža, hovno viete o Slovensku. Jednak to nie je pravda, pretože ja osobne som z Vysokých Tatier, mám rodinu na Spiši.

Po Slovensku sa tiež snažím vo veľkom cestovať. Pri pochodoch Za slušné Slovensko som bol napríklad naposledy v Leviciach. Mohol som ísť inde, kde by mi viac zatlieskali, ale jednoducho som cítil, že tam treba ísť. Musel som tam ľuďom na námestiach, ľuďom, ktorí žijú relatívne nahovno životy, povedať, že nech sa nevzdávajú, lebo to má zmysel.

Keď sa oni vzdajú, tak v meste nebude nič. Slovensko je podľa mňa diera v tom, že v takýchto malých mestách, tí slušní ľudia, ktorí držia kultúru a občiansku spoločnosť, na ktorých všetci závisíme, tak oni tam každý deň bojujú s odporom, nevraživosťou, korupciou a rodinkárstvom.

A to je každodenný boj, za ktorý dostávajú naspäť len veľmi málo.

A v čom je Slovensko, naopak, skvelé a inšpiratívne?

Paralelne s tým, čo som práve povedal, existuje druhý a legitímny naratív, že Slovensko je ultraúspešným príbehom, dokonca až víťaz konca 20. a začiatku 21. storočia. Východisková pozícia nebola ružová – boli sme agrárnou provinciou Uhorska, bol tu Slovenský štát, následne socializmus. Prakticky sme prehrali dve svetové vojny. A napriek tomu sme dnes jednou z najbohatších krajín na svete.

Navyše, odkedy sme sa rozdelili s Českom, čo je približne 25 rokov, sme toho zvládli veľmi veľa. Prvých 5 rokov sme stratili pod Mečiarom, takže prakticky hovoríme o 20-tich rokoch. Stali sme sa členmi všetkých relevantných svetových organizácií, v rámci Európy sme urobili viac, ako sa žiadalo, keďže sme prijali euro.

Čiže veľa sme toho stihli a sme súčasťou najlepšej entity na svete. Nič lepšie ako Európska únia neexistuje. Dali sme to. A nebolo to samozrejmé ani dopredu dané.

V ostatných mesiacoch ste začali písať pre SME. Vysvetlite mi na tomto príklade, prečo SME a nie napríklad konšpiračné Hlavné správy, ktoré predstavujú druhé názorové krídlo v spoločnosti?

Do SME som prišiel najmä preto, že chcem, aby som písal k rôznorodejšiemu publiku. SME má totiž širší záber ako napríklad Denník N, pre ktorý som tiež písal. Pre Hlavné správy nepíšem preto, že jednoducho chcem písať pre médium. Mojou motiváciou je svojimi textami presvedčiť aspoň niekoľko ľudí. Na Hlavných správach koho presvedčím? Hardcorových voličov fašistov? Ľudí, ktorí tvrdo veria konšpiráciám a sú presvedčení, že ma platí Soroš? Tých jednoducho nepresvedčím za žiadnych okolností, takže nie je dôvod, aby som pre nich písal.

Je dôležité, aby sme na Slovensku mali novinárov a komentátorov, ktorí opisujú závažné spoločenské dianie a prešľapy v politike?

Určite áno. Nebyť novinárov, tak by sme napríklad nevedeli o kočnerovej Threeme. A komentátorov? Ja v ich tvorbe vidím dve funkcie. Interpretačnú, v rámci ktorej vysvetľujú ľudom dianie viditeľné iba na povrchu. Byť komentátorom je samozrejme ťažké a riskantné a ako hovorí môj kolega Peter Tkačenko, komentátor denníka SME – predpovedať je ťažké, najmä budúcnosť.

A druhá funkcia… tú som už počas vysvetľovania tej interpretačnej zabudol, takže stačí jedna.

Ste hlasným kritikom pomerov v spoločnosti. Čo vám to prinieslo?

Nič merateľné. Peniaze sme už prebrali. Po sláve netúžim a keď ma niekto spozná na ulici, čo sa často teda nestáva, tak mi to je skôr divné. Jediné pozitívum je azda len to, že niektoré dvere sa mi o čosi jednoduchšie otvárajú. Vytvoril som si okolo seba sieť ľudí, na ktorých sa môžem obrátiť, keď si sám neviem rady.

A ešte mi to prinieslo tri ponuky na vstup do politiky, ktoré som odmietol.

Ktoré strany?

Jednou bola SDKÚ, čo bolo aj medializované. A zvyšné dve si nechám pre seba.

čo negatíva?

Existuje parlamentný politik, ktorý so mnou občas komunikuje. A nie slušným spôsobom. Hovorí mi, že som č.rák, klamár a iné veci. Nechcem konkretizovať ktorý. Prirodzene sa človek dočká aj vyhrážok, väčšinou od voličov fašistov. A len pre predstavu, ide o vyhrážky bitkou a fyzickou likvidáciou.

Keby sme boli postavami v slávnej knižnej sérii Hry o tróny, kto by mal za sebou väčšiu armádu – vy alebo vaši odporcovia?

Keby som to mal brať takto čierno-bielo, tak na konci dňa by som mal zrejme väčšiu armádu ja. A to z prostého dôvodu. Väčšina ľudí, ktorí so mnou môžu potenciálne nesúhlasiť, prosto nezaujímam. Nie som dostatočne dôležitý na to, aby so mnou toľko ľudí nesúhlasilo. A tých, ktorí so mnou súhlasia, je na druhej strane dosť.

Takže ja, ale preto, že som neslávny.

V ostatnom období vo veľkom píšete o Andrejovi Dankovi. Prečo?

Nie som ním posadnutý, ja by som bola naopak mimoriadne šťastný, keby neexistoval. Andrej Danko je však natoľko obdarený mediálnymi výstupmi, ktoré sú často dobrodružné, že je to ideálny materiál na komentovanie. Navyše, jeho výstupy netreba komentovať. Stačí, keď ich napíšem.

Čo sú v súčasnosti reálne problémy, ktoré by nás mali trápiť, ale nevenujeme im takú pozornosť?

Momentálne je taká doba, že veľká pozornosť sa venuje pseudoproblémom. Na pomenovanie tých hlavných problémov pritom nepotrebujete Harvard.

Školstvo. Frustrovaní, nezaplatení, vyhorení učitelia nedostatočne pripravujú deti na budúcnosť, ktorá bude úplne iná.

Životné prostredie. Ako sme sa vysporiadali so životným prostredím? Vyrúbali sme les.

Zdravotníctvo. Do nemocníc stále nosíme toaletné papiere.

Vylúčené komunity, čo budeme robiť, keď odídu automobilky? Aká je vízia? Kto sme, čo chceme robiť, kam chceme patriť?

Kam sa podľa vás táto krajina posunie za vášho života? A doplňujúca otázka, kam by sa posunúť mohla, keby bola vedená správne?

Mojim životným cieľom je prežiť život ako člen najpriemernejšej strednej vrstvy. To znamená splatiť hypotéku, mať milujúcu ženu a robiť to, čo ma baví. A preto je dobré, aby mi na začiatok nikto nevybil okná kameňmi. Nech nezavládne anarchia, občianska vojna, alebo prakticky akákoľvek vojna.

V pesimistickom scenári si pokojne viem predstaviť scenár, v ktorom sa niečo podobné stane. Neviem si však zatiaľ predstaviť, či to bude z vnútorných dôvodov, medzinárodných alebo trebárs klimatických.

Najreálnejší scenár si netrúfam odhadnúť. Viem si predstaviť, že Slovensko pôjde liberálnejšou, takpovediac Čaputovej cestou, ale takisto si viem predstaviť, že pôjde Orbánovou cestou.

Najpozitívnejší scenár je, že Slovensko bude plné aktívnych ľudí a vznikne tu silná občianska spoločnosť. A ako krajina budeme pevne ukotvení v jadre Európskej únie.

Viem veľa zbytočných informácií na veľa tém

V jednom z rozhovorov ste povedali, že viete na mnoho tém mnoho zbytočných faktov. Uveďte nejaké.

Napríklad viem, že v roku 1974 vo finále MS vo futbale medzi Západným Nemeckom a Holandskom, ktoré sa hralo v Západnom Nemecku, zabudli na rohové zástavky. V tom istom zápase tiež dalo Holandsko gól v 2. minúte bez toho, aby sa Nemecko dotklo lopty.

Prečo to viete?

Neviem, jednoducho ma to baví čítať, keď je to podané formou príbehu. A preto sa také príbehy snažím aj písať.

Nechceli by ste radšej vedieť iné, dôležitejšie veci?

Pravdou je, že radšej by som vedel variť. Ale nie, v skutočnosti si veľmi dobre viem predstaviť, že existuje kvantum omnoho dôležitejších informácií, čo sú prakticky všetky. Nič s tým však neurobím. Už mi len ostáva hľadať spôsob, ako to nejako využiť. A tie, ktoré považujem za najhodnotnejšie, jednoducho posúvam ďalej.

Akým spôsobom?

Keď píšem článok o futbale, tak si predstavím ženu, ktorá vie, že futbal existuje, ale tým sa to končí. Musím to teda písať tak, aby som aj jej poskytol dôvod, pre ktorý má ten článok čítať. A takto to konštruujem. Keď mi potom napríklad tá žena alebo aj muž, ktorého futbal nezaujíma, povie, že nečíta o futbale, ale toto zožral, tak to som úplne spokojný.

Prečo vás zaujíma aj šport?

Som z Vysokých Tatier a obaja moji rodičia pracovali ako lyžiarski inštruktori. Môj otec bol k tomu ešte aj chatár. K športu som mal preto automaticky blízko. Šport som mal rád skôr, než som si začal všímať politiku či spoločenské dianie. Zaujíma ma to aj preto, že sa snažím vysvetľovať, že futbal nie je len banda holohlavých idiotov, ktorí hádžu na ihrisko svetlice. Má to ozajstný obsah.

My sme portál, ktorý kladie dôraz na kultúru, najmä knižnú. Preto sa naskytá otázka – akú knihu práve čítate?

Práve som dočítal asi osemstostranovú kroniku diania v USA v 60. rokoch pod názvom Nixonland. Odporúčam každému, kto si myslí, že 60. roky boli v znamení lásky a mieru. Je vynikajúca.

Koľko kníh ročne prečítate? 

Ročne zvyknem prečítať okolo 60 kníh, aj keď tento rok to bude menej, lebo čítam hrubé. Napríklad za ten Nixonland by som si podľa mňa mohol urobiť aj tri čiarky.

Skúste nám menovať zoznam piatich kníh, do ktorých sa oplatí začítať.

Päť kníh: John Irving – Modlitba za Owena Meanyho

Ivo Andrič – Most cez Drinu

Wojciech Tochman – Akoby si kameň jedla

Jussi Valtonen – Oni nevědí, co činí

Joel Dicker – Pravda o prípade Harryho Queberta

4 likes

Author

Zoran Boškovič

Vyštudovaný novinár po anabáze v médiách teraz pracuje v reklamke. Miluje čítanie, najmä také, ktoré ho dokáže vystrašiť, čo sa dosiať podarilo iba Stephenovi Kingovi a H.P. Lovecraftovi. To isté platí pre filmy, no v tomto smere sa to podarilo už viacerým. Uvidíte ho buď čítať, pozerať filmy, alebo sa smiať. Divoko smiať.

Your email address will not be published.

*/?>