V rubrike Recenzie neznámych klenotov pre vás rozoberáme knihy slávnych autorov, ktoré nemuseli zožať toľko slávy, ako ich kultovejšie počiny, alebo skrátka knihy, ktoré by si zaslúžili viac pozornosti čitateľov, než sa im dostalo. Tentokrát o tom, ako Gabriel García Márquez upravoval históriu.
Sto rokov samoty, Láska v čase cholery, Kronika vopred ohlásenej smrti. Gabriel García Márquez je spisovateľskou legendou, kultom magického realizmu, jedným z najlepších v histórii a pravdepodobne najlepší autor píšuci po španielsky od Cervantesa.
Keď v roku 1982 dostal Nobelovu cenu za literatúru, ukázal sa ako pokorný muž. Preňho to bolo ocenenie aj pre Latinskú Ameriku a hlavne pre jeho rodnú Kolumbiu.
Každé jeho dielo sa snažil robiť iné, než to predošlé, preto nie je autorom jedného výstrelu, ale mnohých unikátnych literárnych kúskov. Jedným z takých je aj román, ktorý nie je menovaný na začiatku tohto článku a ktorý nie je notoricky známy.
Generál v Labyrinte je intímne dielo s mierne upravenou históriou.
Skončil inak, než žil
Švihácky generál, slávny na celom kontinente je najpopulárnejšie zvečňovaný hrdo hľadiac buď akoby na vás, alebo do budúcnosti, na svoj kontinent. Na sebe uniformu, v ruke meč.
Simon Bolívar je jednou z najslávnejších osobností v histórii Latinskej Ameriky. Generál, ktorý stál na čele revolúcií, ktorá oslobodila niekoľko latinských krajín, vrátane Peru, Kolumbie či jeho rodnej Venezuely.
Bol romantickým hrdinom so silným vplyvom francúzskej revolúcie, Napoleona a osvietenca Rousseaua.
Pán prezident, generál, líder, ktorý v zhode s inými revolucionármi histórie Latinskej Ameriky bojoval za kontinent, svojim ľuďom vládol s hrdosťou, bol ich hrdinom a idolom i ďalších generácií revolucionárov ako Hugo Chávez, Fidel Castro či Che Guevara.
So životom sa lúčil inak, než žil, aj ako ho dnes vidíme na sochách a portrétoch. A práve tento krátky výsek z jeho života oslovil Gabriela Garcíu Márqueza k napísaniu silnej knihy.
„Nikto nikdy v biografiách nepísal o tom, že Bolívar spieval, alebo že mal zápchu. Prečo? Pretože to nik nepovažoval za dôležité,“ vysvetľoval.
Slávny generál? Nie, skôr zlomený muž
Márqueza inšpiroval nedokončený román svojho priateľa Álvara Mutisa. Ten mu dal dovolenie, aby príbeh spracoval, za čo si následne v knihe našiel aj venovanie.
Román Generál v labyrinte sleduje fiktívnych posledných sedem mesiacov života Generála, prezidenta po abdikácii zo svojej funkcie. Márquez ukazuje jeho poslednú cestu z kolumbijskej metropoly Bogotá na pobrežie, odkiaľ chce vyraziť do európskeho exilu.
Mnohé situácie v knihe sú skutočné, ako jej samotná kostra, osoby, skutočné udalosti, Márquez tvorí v reálnych historických a geografických kulisách. Bolívar skutočne v prvej polovici 19. storočia išiel k rieke Magdalena, aby našiel útočisko v Európe. Tam sa však nikdy nedostal. Márquez umne pracuje s fikciou, dotvára, vkladá do diela autobiografické prvky a svojím niekoľkoročným štúdiom historických prameňov nadobudol právo mierne upraviť históriu. Tak, ako to vo svojich filmoch robí napríklad Quentin Tarantino.
Márquez nevyštartoval po v Latinskej Amerike veľmi obľúbenom mýte o bezchybnej osobnosti, legende, revolucionárovi.
On kreslí ľudský, aj keď čiastočne fiktívny pohľad na dožívanie zlomeného muža, na ktorého národ zabudol, ktorý už nie je hrdinom, ale vyvrheľom, ktorý nachádza nadávky a vulgarizmy na svoju osobu na pokreslených stenách a budovách, po ktorom v hlavnom meste hádžu odpadky.
El Libertador, osloboditeľ, je slabý, predčasne zostarnutý, fyzicky zničený a psychicky vyčerpaný protagonista príbehu, v ktorom je labyrintom jeho vlastný život. Ten spoznávame cez spleť jeho spomienok, v ktorých depresia, smrť a smútok vždy vyhrajú nad láskou a zdravím.
To sú práve témy, s ktorými Márquez pracuje a pracuje s nimi majstrovsky. Hlavný protagonista v Generálovi v labyrinte pripomína Patriarchu v inom Márquezovom románe, Jeseň Patriarchov z roku 1975, či Plukovníka Aureliana Buendíu zo slávneho diela Sto rokov samoty.
Nenápadné majstrovské dielo
Márqueza mnohé latinskoamerické osobnosti kritizovali, čo poznáme aj z nášho prostredia. Vraj dehonestuje jednu z najslávnejších osobností kontinentu a do sveta vysiela negatívnu správu o Latinskej Amerike. Iní videli príležitosť v reflexii problémov v regióne.
Márquez však nerobil žiadnu reklamu. On len kreslil obraz toho, ako revolúcia požiera svoje deti, čo poznáme už u spomenutých pánov vyššie – Cháveza, Castra, Che Guevaru a mnohých ďalších. Autor použil i autobiografické prvky, pretože ako sám povedal v rozhovore novinárke Marte Elvire Samperovej, s Bolívarom sa v mnohom identifikuje.
Generálovo telo je labyrintom. Neustále navštevuje tie isté miesta, takže patria jeho minulosti aj prítomnosti. Generál do Európy nedôjde, jeho starí súputníci, počasie a zdravie ho zradia, tak, ako cíti, že ho zradila jeho krajina.
Na konci pociťuje horkosť. „Po celej Latinskej Amerike stoja sochy na jeho počesť, vo svojich očiach zomrel ako porazený,“ písal v roku 1990 v recenzii slávny New York Times.
Veď predsa krajina, ktorú pomáhal budovať, ho odmietla a vyvrhla. „Holenie dokončil po dotyku, prechádzajúc sa po miestnosti, pretože sa vyhýbal pohľadu do svojich vlastných očí v zrkadle,“ zaznie v románe Generál v labyrinte.
Gabriel García Márquez v roku 1989 napísal nenápadné majstrovské dielo odhaľujúce jeho lásku k rodnému kontinentu. „Každá kniha od Márqueza je literárnou udalosťou a každá je iná, než jej predchodca. Táto nie je výnimkou,“ dodáva New York Times v zmienenej recenzii.
