fbpx

zo života

Buďte ako Shakespeare alebo O čo vás vlastne prosíme? ~ Súťaž ~

2.4.2020

K tejto aktivite nás doviedla možno pravdivá, možno zľahka dofarbená predstava o tom, čo v čase všadeprítomných pandémií robil William Shakespeare. Ocitli sme sa v podobnej pozícii, väčšinu času trávime alebo by sme aspoň mali tráviť doma.

A teda tak isto, ako vždy inokedy, aj počas týchto náročných období, Shakespeare písal, písal veľa, písal diela, o ktorých sa dnes učí a ktoré sa premietajú a hrajú na doskách po celom svete.

To, čo však s určitosťou nevieme, je ako písal. Jeden z najslávnejších autorov všetkých čias Anthony Trollope bol manažérom na pošte, a keďže sa v jeho dobe budovala poštová sieť, cestoval po celom impériu – písal teda na koni, ťave, v koči i na lodi, písal všade a veľa. O Barbare Cartland sa zase hovorí, že dlhé hodiny nevstala z postele a diela diktovala svojej asistentke. Takto bola schopná písať knihy s obdivuhodnou kadenciou.

Ale ako písal majster, najslávnejší medzi slávnymi? Písal v temnej svetlici osvetlenej iba sviečkou? Písal v divadle a inšpiroval sa hercami? Písal na svojom vyhradenom mieste v temnom kúte zapadnutej krčmičky? Na to stopercentne neodpovieme, ale môžeme zablúdiť do temného vesmíru fantázie a dokresľovania, hypotézy a predstáv.

O čo vás vlastne prosíme?

Vás, milí čitatelia, by sme chceli poprosiť, aby ste sa tam vydali s nami a dokončili krátky opis momentu, v ktorom Shakespeare písal. V tomto prípade to bude Kráľ Lear, ktorý sa stal populárnou predlohou pre popkultúrne sa tváriace texty z celého sveta. Každému nech je jasné, že si ideme vymýšľať, ideme nádherne fabulovať. Nech už napíšete/dopíšete čokoľvek, bude to správne. Či dopíšete tri riadky alebo päť strán, to je už len na vás.

Chceme od vás len aktivitu, kreativitu, aby ste sa na sekundu zamysleli a vymysleli niekedy možno aj šialenú konštrukciu, ktorá Shakespeara dostane trebárs do Bratislavy či vášho vlastného rodného mesta. Kde sa bude zo svojej izby pozerať na Bratislavský hrad či Veľký čínsky múr. Kde bude mobilom upozorňovať na muža, ktorý prechádza pod jeho oknom bez rúšky či púšťať si hudbu, aby ho inšpirovala pri tvorbe. Poďme na to …

Ako William Shakespeare (možno) písal Kráľa Leara?

Izba bola plná kníh. Dalo by sa povedať, že izba bola knihami zaprataná od podlahy až po strop. Sen pre knihomoľov, samozrejmosť a nutnosť pre sčítaných autorov a učencov. Inšpirácia nepadne len tak. A v čase pandémie je ideálne, keď inšpirácia nepochádza od ľudí na ulici, od skupín a davov. Pretože na takých miestach byť nemáte. Také miesta nemajú ani vznikať. To je však iný príbeh. William stál uprostred miestnosti, rozhliadal sa okolo seba, pohľadom prechádzal z jednej knihy na druhú. Čítal mená autorov a diel a predstavoval si za nimi príbeh rozprávaní jedným človekom pre tisícky, státisíce, milióny. Nemotorne stúpil na zem, drevená podlaha bolestivo zapraskala. Akoby ho kopla múza, si sadol za mohutný drevený stôl a pokračoval v polovici rozpísaného papiera. Ľavou rukou sa opieral o kopček tvorený nerovnými bielymi papiermi husto popísanými textom. Sotva napísal meno Edmund a opäť ho čosi rozrušilo. Postavil sa z drevenej stoličky farbou dokonale zladenej so stolom a postavil sa k oknu. Cez sklenenú tabuľu prenikalo silné svetlo, pekné počasie, nemohol však von. A tak využíval len toto okno ako akési okno do sveta. Okno, za ktorým sa to všetko odohráva. Pozrel sa na …

Zapojte sa do komentárov nižšie a získajte od nás komplet 10. kníh Williama Shakespeara.

11 likes

Author

Zoran Boškovič

Vyštudovaný novinár po anabáze v médiách teraz pracuje v reklamke. Miluje čítanie, najmä také, ktoré ho dokáže vystrašiť, čo sa dosiať podarilo iba Stephenovi Kingovi a H.P. Lovecraftovi. To isté platí pre filmy, no v tomto smere sa to podarilo už viacerým. Uvidíte ho buď čítať, pozerať filmy, alebo sa smiať. Divoko smiať.

Comments (9)

  • 4 apríla, 2020 by Nicole

    Nicole

    Pozrel sa na ženu sediacu na tráve. Rozmýšlaľ aký je jej príbeh. Prečo tam len tak sedí a po tvári jej steká prameň sĺz ako vodopád? Nevedel to, no chcel. Chcel vedieť príbehy všetkých ľudí, ale to nedokázal. Nedokázal výjsť von a žiť v tomto svete. Bol pre neho príliš reálny a krutý. A preto písal. Vymýšľaľ si vlastné príbehy ako tento o Edmundovi a vedel o nich všetko. Bol súčasť príbehu a jedine tak cítil, že niekam patrí. Okom zablúdi na drevenú lavičku vonku na tráve. Mladý pár si tam práve vyznával svoju nekonečnú lásku a veľmi ochotný slávik im do toho spieval. No keď zazrel ju, vedel, že ona je tým príbehom. Tým príbehom, ktorý musí mať koniec. Jeho koniec. V tom momente to vedel. Našiel múzu. ,,Och, žena s krajkou, len neodíď,“ pomyslel si a pribehol k papierom na stole. Začal písať príbeh o žene. O žene s krajkovaným závojom. Čo skrývala pod tým závojom? Čo sa snažila ukryť? Tieto myšlienky sa mu v hlave krútili ako nezastaviteľný kolotoč. Už vedel aký bol jej príbeh. Vymyslel ho. Pod bielou látkou mala jazvu na svojej opálenej tvári. Vedel si predstaviť, že tá časť jej tela ostala jediná neopálená. Úplne ho riadky jeho papiera pohltili. Nevedel o svete, nevedel o čase, len písal a písal. Okolo polnoci ho vyrušilo zaklopanie. Otočil sa a vo dverách zbadal ju. Ženu s krajkou. Nebol si istý, či sa mu to sníva alebo sa stratil vo svojej vlastnej realite. Doktor mu to hovoril. Varoval ho, že pri jeho chorobe sa mu môže stať, že sa mu spojí skutočnosť s jeho fantáziou. Vravel mu, nech prestane písať, ale on sa namiesto toho radšej odstrihol od skutočného sveta. A teraz tam stála, jeho halucinácia, ktorá sa zdala byť tak pravdivá, že sa jej skoro mohol dotknúť. ,,Prišla som si po to, čo mi patrí,“ počul ju povedať tichým zamatovým hlasom, ktorý si toľko predstavoval. V ruke držala nôž a potichu sa k nemu blížila. ,,Tento príbeh písať nemôžeš. Patrí mne, nie tebe!“ vykríkla celá rozhorčená a jej nôž sa ako mihnutým oka zapichol do jeho srdca. Zavrel oči a keď ich znova otvoril bola preč. Ale jeho rana nie. Liala sa z neho krv ako tej žene slzy po tvári, vonku na tráve, keď plakala a on ju tíško pozoroval. Pozrel sa na svoju ruku v ktorej držal nôž zapichnutý v jeho hrudi. ,,Bol by to dobrý príbeh,“ pomyslel si. Porazenecky sa usmial a povedal si: ,,Och, William, mal si počúvať toho doktora.“ Nato sa celý svet zafarbil na čierno a on vedel, že jeho príbeh skončil.

  • 6 apríla, 2020 by Katie

    Katie

    Pozrel sa na malé dievčatko, asi trojročné, s dvomi copíkmi. Vyzerala rozkošne, hoci jej William dobre nevidel do tváre, pretože tú jej zakrývalo maličké akiste ručne šité rúško presne sediace na jej tvářičku. Jej mama vzdialená od nej asi na šesť krokov na ňu volala, aby na tom odrážadle spomalila a čakala. Dievčatko sa roztopašne zachichotalo, ale poslúchlo slová svojej matky a zastavilo. Počul smiech toho dievčatka tak zreteľne, pretože ulica dolu pod jeho oknom bola až na pár jedincov celkom prázdna. Život v meste akoby na chvíľu zastal. Kto by to bol povedal, že aj Viedeň jedného dňa bude taká tichá. Znovu bolo počuť štebot vtákov namiesto otravného trúbenia klaksónov. Svet stíchol, ale príroda sa prebúdzala k životu. Williamovi napadlo, že príroda nás vlastne nepotrebuje. Planéta sa práve uzdravovala. Na protiľahlom chodníku videl William vysokého muža, ktorý rezko kráčal s taškou plnou potravín. Predstavoval si, že to je otec rodiny, kterého vyslali na nákup a doma na neho čakajú žena aj s tromi deťmi. Uvažoval nad tým, kedy celé toto šialenstvo skončí a on bude znovu sedieť vo svojej obľúbenej kaviarni, kde sa mu aj tak píše najlepšie. Vtom niekto zabúchal na dvere. Vyľakane odvrátil zrak od okna a poponáhľal sa otvoriť. “ Kto to len je?“ pomyslel si. Veď každý predsa vedel, že navštevovať sa je teraz zakázané. “ William! Will otvor, to som ja!“ kričal hlas zúfalo. Hlas, ktorý by spoznal kdekoľvek a za každých okolností. Rýchlo otvoril dvere a nechal návštevníka vojsť. “ Čo tu robíš? Mal by si byť doma,“ povedal, keď zatvoril dvere. “ Prepáč, viem to veľmi dobre,“ vzdychol si. “ No nemám kam inam ísť.“ Sadol si na ešte stále neustlanú posteľ, hoci už boli tri hodiny popoludní. Pod jeho váhou zavŕzgala. „Čo tým myslíš?“ chcel vedieť William. Dve oči farby bezoblačnej oblohy sa na neho upreli so smútkom. Čierne vlasy sa mu vlnili okolo tváre akoby práve teraz vyšiel zo sprchy. “ To otec. Vyhodil ma z domu.“ William si sadol vedľa neho so šokovaným výrazom na tvári. “ Ten protivný starec,“ pomyslel si nahnevane. „Však tu smiem ostať?“ uprel na neho prosebný pohľad. Akoby ho mohol odmietnuť, keď vlastne vďaka nemu opustil svoje rodné mesto a vychutnával si krásy očarujúcej Viedne?
    Mesiac jasne žiaril na tmavej nočnej oblohe a osvetľoval tvár mladíka s alabastrovou pokožkou, ktorý ležal na Williamovej posteli. Hruď sa mu pokojne dvíhala a klesala, oči zatvorené. „Ach, drahý sladký Cordel,“ zašepkal do noci William sediac na drevenej stoličke za písacím stolom. Zvonku pofukoval jemný nočný vánok a keď Will videl tie jemné, skoro ženské črty mladíkovej tváre, konečne ho pobozkala múza a jeho prsty sa rozbehli po klávesnici. Ladne a potichu, tak aby nezobudil svojho spiaceho milenca sa ponoril do príbehu o starom mrzutom kráľovi a jeho troch dcérach. Dúfal len, že celá táto situácia nebude tragédiou akú sa práve rozhodol napísať.

  • 6 apríla, 2020 by Erika Godlová

    Erika Godlová

    Chcem písať. Veľmi sa mi psycho tento nápad.

  • 8 apríla, 2020 by Lenka

    Lenka

    lúku zaliatu poludňajším slnkom a zrazu zatúžil byť opäť malým bezstarostným chlapcom a preháňať sa len tak bezcieľne s vetrom opreteky. Alebo ležať v tráve a počúvať spev vtákov a bzukot včiel. Potajomky sa vkradnúť do starkinej komory a bez výčitiek vyjedať čerstvo upečený citrónový koláč určený na mamin čajový večierok.
    Lenže nič z toho sa nedá vrátiť späť. Ešteže má spomienky. Tie mu nik nemôže vziať. Tie si len on sám vezme do hrobu, no kým sa tak stane, bude ich vo svojej mysli strážiť ako najvzácnejší poklad.

  • 19 apríla, 2020 by Jana

    Jana

    Časť 1.Pozrel sa na svoju záhradu a zhrozil sa. Z jeho dvoch stromov, cez ktoré si vždy cez leto natiahol hojdaciu sieť a čakal tam na príchod inšpirácie, zostali len pne. Už nikdy nebude vidieť pestrofarebných vtákov, ktorí v ňom hniezdili. A ten ich krásny spev. Až mu zovrelo hrdlo. A čo tie nádherné kvety jeho obľúbenej jablone ,z ktorej zostali len pne. O jablkách sladučkých červenučkých nehovoriac. Nevedel pochopiť, čo sa stalo. Ani svojim emóciám nechápal. Mal by byť nahnevaný ale on bol len skormutený. Bál sa, že bez inšpirácie z pod stromov už nikdy nič nenapíše. Tak si opäť sadol za stôl tento krát ho netrápil kráľ Lear ale dva kruhy, ktoré zostali z jeho dvoch stromov. O chvíľu sa znovu išiel pozrieť na tú paseku. A čo nevidí ? Jeho najlepší priateľ Jim kľudne sedí na pni, čo zostal po jeho obľúbenej jabloni a oproti nemu na ďalšom sedí neznámy, čo má zakrytý nos a ústa nejakým divným trojuholnikom. Čo to má znamenať?! Otvoril okno, že zavolá na Jima nech mu to okamžite vysvetli, no namiesto toho sa nechtiac započúval do rozhovoru,, koľko? “ Pýta sa Jim neznámeho.,,20000 mŕtvych dnes“ odpovedá on. Teraz im Will skočil do reči.,, Jim čo sa deje???!!!“ Neboj sa nič prídem za tebou zachviľu zatiaľ pokračuj v písaní.“ William sa snažil, ale keď už po dvoch hodinách boli len roztrhané kusy papierov po zemi a Jim stále nechodil, William podišiel k oknu a keď videl stále tých dvoch sediacich na pnoch, rozhodol sa ísť za nimi a všetko zistiť.

  • 19 apríla, 2020 by Jana Dapajova

    Jana Dapajova

    Časť 1.Pozrel sa na svoju záhradu a zhrozil sa. Z jeho dvoch stromov, cez ktoré si vždy cez leto natiahol hojdaciu sieť a čakal tam na príchod inšpirácie, zostali len pne. Už nikdy nebude vidieť pestrofarebných vtákov, ktorí v ňom hniezdili. A ten ich krásny spev. Až mu zovrelo hrdlo. A čo tie nádherné kvety jeho obľúbenej jablone ,z ktorej zostali len pne. O jablkách sladučkých červenučkých nehovoriac. Nevedel pochopiť, čo sa stalo. Ani svojim emóciám nechápal. Mal by byť nahnevaný ale on bol len skormutený. Bál sa, že bez inšpirácie z pod stromov už nikdy nič nenapíše. Tak si opäť sadol za stôl tento krát ho netrápil kráľ Lear ale dva kruhy, ktoré zostali z jeho dvoch stromov. O chvíľu sa znovu išiel pozrieť na tú paseku. A čo nevidí ? Jeho najlepší priateľ Jim kľudne sedí na pni, čo zostal po jeho obľúbenej jabloni a oproti nemu na ďalšom sedí neznámy, čo má zakrytý nos a ústa nejakým divným trojuholnikom. Čo to má znamenať?! Otvoril okno, že zavolá na Jima nech mu to okamžite vysvetli, no namiesto toho sa nechtiac započúval do rozhovoru
    ,, koľko? “ Pýta sa Jim neznámeho.
    ,,20000 mŕtvych dnes“ odpovedá on. Teraz im Will skočil do reči.
    ,, Jim čo sa deje???!!!“
    ..

    ,, Neboj sa nič prídem za tebou zachviľu zatiaľ pokračuj v písaní.“Keďže bol zo všetkého zmätený rozhodol sa na všetko prestať myslieť a skúsiť to. Ale keď už po dvoch hodinách boli len roztrhané kusy papierov po zemi, a Jim stále nechodil, William podišiel k oknu a keď videl stále tých dvoch sediacich na pňoch, rozhodol sa ísť za nimi a všetko zistiť.
    Časť 2 Ako vyšiel von Jim ho víta so slovami.:,,Will stalo sa niečo strašné. “
    ,,No to vidím niekto mi pokácal stromy“
    ,, Dobre tak ja už pôjdem „povedal neznámy s divnou maskou na tvári a s kašľom sa pobral na odchod.
    ,,Poď ku mne Jim, spravíme si čaj a tam mi to budeš môcť v kľude vysvetliť.“
    ,,Nie William, do uzavretých priestorov teraz nemôžme, ani sa ku mne radšej nepribližuj, šiel som sem autobusom, možno som nakazený. Tvoj sused mi povedal čo sa deje vo svete. Sadni si tu oproti poviem ti to.“
    ,,Môj sused, odkedy mam suseda ? „,,Tá opustená chalupa hneď vedľa tvojej. Nasťahoval sa do nej Taylor. Prišiel z mesta na vidiek, aby sa vyhol nákaze má zásoby na mesiac musel si kvôli nim vystáť dlhú radu pred obchodom. “
    ,, Odkedy sa stojí pred obchodom? A o akej nákaze stále hovoríš? “
    ,, William svetom sa šíri vírus, ktorý napáda pľúca a prejavuje sa kašľom a teplotami, dýchavičnosťou. Ľudia končia na umelej pľúcnej ventilácií. Lenže nemocnice ich už nemajú dosť a ľudia umierajú. “
    ,, Ved máme antibiotiká“ namieta William
    ,, Antibiotiká sú ale tento vírus je voči nim rezistentný. Hovorí sa, že bol umelo vytvorený v Číne proti slabším jedincom. Starým, chorým a mentálne postihnutým. Jednoducho pre spoločnosť nepotrebných. “
    ,, Starší ľudia nepotrební? Tí, čo nám darovali život, vychovali nás a celý život boli pri nás sú zrazu nepotrební pre spoločnosť?“
    ,, Veru to tvrdia, jasné že nemajú pravdu, ale každopádne sú starší ti najzranitelnejši.“zrazu si spomenul na kašlajúceho suseda.
    ,, A čo ten? Veď on je mladý.“
    ,, U neho to neni vírus, ale alergia, neni zvyknutý na toľko peľu.
    ,, A prečo sa tak bojí? “
    ,, Má problémy so srdcom.“
    ,, V jeho veku?
    ,, Áno z nešťastnej lásky dostal infarkt a odvtedy má srdcovú arytmiu.“
    ,, Z nešťastnej lásky? „nechcelo sa veriť Williamovi.
    ,, Áno robili mu vyšetrenia. Fyzicky je zdravý, bolo to psychického pôvodu. Má to aj odborný názov hovorí sa tomu syndróm zlomeného srdca. William pôjdem dávaj si pozor.Ahoj“ William išiel domov chcel písať, ale už mal všetkého na dnes dosť. Pobral sa na spánok. V noci sa zobudil na sen, išiel ku stolu a začal písať.

    • 23 apríla, 2020 by Začítaj sa

      Začítaj sa

      Janka, píšeme vám správu, mail. Tešíme sa vášmu zapojeniu a práve váš príbeh by sme radi odmenili. <3

  • 20 apríla, 2020 by Marcela

    Marcela

    Pozrel sa na obraz, ktorý vysel na stene. Ten obraz patril jeho milej. Zasnel sa a spomínal na krásne chvíle prežite s ňou. S jeho vyvolenou. Pomyslel si je tak krásna a čistá ako pierko vo vetre. Jej oči boli hlboké a prenikavé. Vedel, že jej pohľad patril iba jemu. Tak ako jej srdce…keď si spomenul na lásku, ktorá ich spájala utrel si slzu a s laskyplnym nádychom z neho vychrlila veta: Moja milovaná aj keď nie si práve so mnou naša láska nikdy nevyhasne, pretože je vryta niekde veľmi hlboko na neobycajnom mieste..to miesto je srdce. Nikdy nezabudnem moja milá, pousmial sa a sadol opäť za stôl kde písal s hlbokým zatajenim a spomienkou ktorú nosí vo svojom srdci 😘

  • 1 mája, 2020 by Viktória

    Viktória

    Pozeral sa na zničený Notre-Dame. Na stole bol položený papier, no William mal v hlave až príliš veľa myšlienok na to, aby dokončil začatý príbeh. Pozeral sa sa von z okna a rukou klepkal na parapetu. Videl malé deti von pred domom si kopať loptu. Na okraji sedel pán a žobral o peniaze. Jeho myšlienky boli natoľko poprepletane, že sa v nich sám strácal. V hlave mal milióny variant príbehu,no nevedel ktorý z nich je ten správny, ktorý z nich je ten dokonalý. Podišiel k vytríne, otvoril ju a zobral si odtiaľ víno. Ročník 1999. Otvoril ho, nalial si a napil sa. Sadol si na stoličku hlavu si oprel o ruku a začal písať. Hodiny ubiehali a papiere sa míňali, William bol zúfali pretože všetko čo napisal sa mu zdalo málo, prišlo mu to nedokonalé a preto chcel viac. Prelistoval všetky možné knihy čo mal v svojej izbe. Chcel len malinkú nápovedu ako bude jeho príbeh dokonalý. Dni sa míňali, prázdne fľašky pribúdali. Mal skoro celý príbeh, no chýbal mu koniec. V hlave mal veľmi veľa variant a kombinácii ako by koniec mal vyzerať no ani jedným z nich si nebol istý. V jeden večer si znovu popíjal svoje víno, ročník 98., klepkal si ceruzkou po papieri. Čítal si celý príbeh aj s koncom. Akonáhle prišiel na koniec nepáčilo sa mu to. Chcel to vymazať no nechtiac drgol do pohára a červené víno sa rozlialo na papier. Vtedy si konečne mohol povedať ,, Mám svoj koniec“ červené víno na papieri mu pomohlo a on vymyslel koniec. Ktorý bol červený ako to víno.

Your email address will not be published.

*/?>