Veľká Británia je nesporne krajina toho najlepšieho a najabsurdnejšieho dystopického sci-fi (George Orwell, Aldous Huxley, William King). Každý britský autor by sa mal vedieť s týmto fenoménom popasovať.
V súčasnej dobe vyspelých technológií by mu inak mohlo hroziť, že jeho meno čoskoro upadne do zabudnutia. Pozrime sa, ako sa tohto populárneho špekulatívneho žánru ujal Ian McEwan.
Vo svojom najnovšom románe Stroje ako ja, ktorý získal Bookerovu cenu nastoľuje jednu dôležitú otázku.
Môžu stroje myslieť?
Hlavný hrdina, Charles, je antropológ.
Na rozdiel od svojich študentských čias, v tridsiatich dvoch rokoch už neskúma domorodé kmene v Papuy Novej Guiney či mongoloidnú rasu, ale nového spolubývajúceho – androida Adama, ktorého si kúpil za peniaze z rodinného dedičstva.
„Z návodu som sa dozvedel, že Adama riadi operačný systém, mal by mať povahu – ľudskú povahu – a osobnosť. Keď som študoval antropológiu, predpokladalo sa, že neexistuje univerzálna ľudská povaha. Je to romantická ilúzia,“ hovorí autor Adamovým hlasom.
Či môžu počítače myslieť, rozhodovať sa a mať „osobnosť“, ľudí zaujímalo od vzniku prvého „mysliaceho stroja“. Už významný americký filozof John Searle zaoberajúci sa filozofiou jazyka a mysle prišiel s poznatkom, že počítače majú syntax, ale chýba im sémantika.
Ako sa s problémom syntaxe a sémantiky v románe vyrovnáva McEwan?
Keď vezmeme do úvahy, že mentálne stavy sú vlastne biologické fenomény, dospejeme k stanovisku, že vyrobiť stroj, ktorý by myslel tak dokonale ako my, človek zostrojiť nedokáže. Vedomie, intencionalita, subjektivita a mentálna kauzalita patria k biologickej histórii homo sapiens sapiensa, a teda sa nedajú porovnať s naprogramovaným „myslením“ počítača.
Väčšina zástancov tohto pojatia sa domnieva, že sa nám zatiaľ len nepodarilo vyvinúť program porovnateľný s ľudskou mysľou (toto tvrdenie zastáva aj Alan Turing, významný britský matematik, logik, kryptograf, tvorca Enigmy – stroja, vďaka ktorému bolo možné dešifrovať správy nacistov. Enigma urýchlila priebeh 2. svetovej vojny a zachránila tisícky životov). V románe vystupuje ako vedľajšia, no podstatná postava. Searle s Turingom zhodne tvrdia, že pred ľudstvom majú počítače evolučnú výhodu. Bude s nimi súhlasiť aj čitateľ?
Zmŕtvychvstanie Alana Turinga
Toto sci-fi, ktoré spracováva dnes celkom bežnú tematiku otázky vedomia počítačového zariadenia, je niečím netradičné. Príbeh sa neodohráva v budúcnosti, ako väčšina príbehov science fiction. S hrdinami sa vraciame do roku 1982, do dôb Alana Turinga.
Ako? Je osemdesiaty druhý rok rokom Alana Turinga?
Znalci vedia, že jeden z najslávnejších matematikov všetkých čias spáchal samovraždu v roku 1954, dvadsaťosem rokov pred odohratím sa nášho príbehu.
V Strojoch ako ja Turing nielen že žije, ale za svoju homosexualitu, ktorá bola v päťdesiatych rokoch minulého storočia veľkým spoločenským tabu, nie je prenasledovaný, nemusí sa liečiť ani si odpykať trest vo väzení. Vďaka tejto McEwanovej altruistickej predstave žije Turing dlhý a produktívny život. Technika je tak už v roku 1982 na vyspelejšej úrovni ako dnes.
Takáto science fiction minulosť by nebola problém. Problémom sú nepravdepodobné skutky vykresľujúce povahu Alana Turinga. Turing v „zavraždenom“ androidovi vidí svojho druha, zastáva sa jeho „ľudských“ práv a nemiestne nadáva Charliemu za androidovo zničenie, ktoré bolo nevyhnutným riešením patovej situácie, do ktorej sa protagonisti dostali.
Charakter dobre známej historickej osobnosti McEwan skrátka obsahovo nezvláda. Turingov záverečný monológ znie strojene, je prehnane zaťažený emóciami.
Každý, kto pozná Turingov životopis, jeho osobnosť, to v knihe postrehne. Tento uznávaný vedec riešil matematické úlohy, myslel len v P-čkách a NP-čkách, morálku považoval za akýsi pridružený problém.
Noví bohovia či výkonnejšie stroje?
Adam (android) sa Charliemu priznáva, že je zamilovaný do jeho priateľky. Charlie v jeho schopnosť milovať, v schopnosť programu čokoľvek cítiť, neverí. Adamovo priznanie komentuje slovami: „Záležalo mu na nej asi ako záleží umývačke riadu na riade.“
A ona v Adamovi nevidí nič iné, ako modernú, dokonalejšiu verziu vibrátora. Po tom, ako s androidom podvedie Charlieho, sa s Charliem háda. Pýta sa ho: „Keby som si ľahla do postele s vibrátorom, cítil by si sa rovnako? Z úst mu páchne ako zo zadnej steny rozpálenej televíznej obrazovky.“
Po hádke o to, či je Adam človek alebo vibrátor, všetci traja naďalej žijú svoje životy ako relatívne spokojná trojica spolubývajúcich. Teda aspoň do dňa, keď sa naplní Mirandina nočná mora – hrozí jej trest odňatia slobody za skutok, ktorý spáchala veľmi dávno, navyše s úmyslom pomstiť nevinnú kamarátku.
V tejto situácii sa treba rozhodnúť. Zdá sa, že morálne správne – aspoň z ľudského hľadiska – je klamať a situáciu zvrátiť v Mirandin prospech. Ako však situáciu vyhodnotí stroj? Stroj, ktorý najradšej zo všetkého číta Shakespeara, píše haiku, káže o morálke a rád o tom všetkom hovorí, akoby bol človekom?
