Známy slovenský dizajnér Boris Meluš hovorí o svojej práci a vplyve globálnej pandémie.
Ako dizajnéra ho pandémia až tak nezasiahla, o dizajnéroch totiž hovorí ako o ľuďoch zvyknutých sedieť dňom i nocou za počítačom. Ako kultúrneho manažéra angažovaného v Novej Cvernovke je to o niečom inom. „Narušilo a skomplikovalo to organizáciu kultúrneho program. Situácia bola a stále je veľmi nepredvídateľná a psychicky náročná,“ hovorí v prvej časti rozhovoru pre portál Začítaj sa známy slovenský dizajnér Boris Meluš.
ČO SA DOČÍTATE V ROZHOVORE?
- Čo znamená komplikovaný diagram na jeho webstránke?
- Čo chcú spolu s ďalšími umelcami vytvoriť v Novej Cvernovke?
- Je práca v kultúre na Slovensku dobročinnosťou?
- Ako globálna pandémia ovplyvnila jeho prácu?
Keď som sa na vás pripravoval, pátral som po vašom webe. Je to dizajnér, hovoril som si. Keď som naň klikol, čakal ma tam náročný diagram. O čo v ňom ide?
Doteraz nemám webovú stránku so svojim portfóliom. Nikdy som si na to nenašiel čas. Zároveň som mal aj šťastie, že som mal vždy dostatok projektov aj do budúcnosti, takže mi chýbal aj tlak. Keby som začínal dnes, tak by som ju už asi mať musel.
Konkrétne však to, o čom hovoríte, je časť mojej diplomovej práce ktorá analyzovala, čo je grafický dizajn. Bola to inštalácia v škole, na ktorej si môžete posúvať latku. Od označenia objektu, cez navigáciu a branding, aby všetko nevyzeralo rovnako, až po reklamu, kde tomu začíname dávať širšie nadvýznamy. Vytvárame naratív, pri ktorom už niekedy nevieme povedať, či je to, čo hovoríme ešte pravda alebo už len vzdušný zámok. Chcel som tým naznačiť, že dizajnér sa sám musí rozhodnúť, čo všetko chce v dizajne robiť. Či robiť čokoľvek, alebo má nejaké limity.
Peter Mendelsund odišiel od knižného dizajnu k písaniu kníh, aktuálne si hľadá štúdio na svoje maľby. Predstavujem si, že aj vy ste podobne nepokojná kreatívna myseľ, ktorá nevydrží len pri dizajne, nie to ešte pri tom knižnom. Ste nepokojná kreatívna myseľ?
Nikdy som svoje pôsobenie nemal obmedzené iba na knižný dizajn. Venoval som sa aj kampaniam a identitám kultúrnych podujatí či výstavnému dizajnu. Mal som to nastavené na striedanie kreatívnych oblastí, ktoré sa vzájomne inšpirujú. Akonáhle robím dlho jednu vec, vyčerpám sa a musím sa niečím trošku zase nakopnúť. Potrebujem kreatívnu obmenu.
Preto okrem dizajnu pôsobíte aj pri Novej Cvernovke.
Išlo o spojenie viacerých ľudí, ktoré sa z núdze začalo pred piatimi rokmi. Mali sme jeden z ateliérov v starej Cvernovke, keď sme sa dozvedeli, že sa bude končiť jej pôsobenie. Mali sme len niekoľko možností. Mohli sme sa rozpŕchnuť, alebo zorganizovať sa ako skupina, ktorá bude mať silnejšiu vyjednávaciu pozíciu. Vybrali sme si druhú možnosť a postupne sa to vyvinulo tak, že aktuálne budujeme Novú Cvernovku.
Foto: Michal Liner
Čo presne budujete?
Chceli by sme z Novej Cvernovky urobiť miesto akejsi pozitívnej deviácie vo viacerých oblastiach – v kultúrnej, sociálnej či ekologickej. Jednoducho dôkaz, že sa veci dajú robiť inak, keď sa nejaká skupina zhodne a spoločne sa pustí do zmeny. Nebolo jednoduché spojiť záujmy všetkých zapojených, ale stále nás to baví.
Vrátim sa k pôvodnej otázke. V čom spočíva táto výzva?
Každý deň sa pred nami objavujú nové výzvy. Od prevádzky kultúrneho centra, cez nachádzanie modelov spolupráce a koexistencie veľa rôznych ľudí až po zrekonštruovanie sedemdesiatročnej budovy pre 21. storočie tak, aby vydržala ďalších 30-40 rokov a ešte pri tom aj vyrábala viac energie ako spotrebuje.
Keď sa ešte vrátim k nepokojnej kreatívnej mysli. Znamená to tiež, že ste veľmi činorodým a aktívnym umelcom. Ste totiž aj jedným zo zakladajúcich členov Únie grafických dizajnérov. Ako sa to začalo?
Existuje Slovenské centrum dizajnu, ktoré mapuje a venuje sa jednotlivým odvetviam dizajnu. Mali sme pocit, že komunikačný, respektíve grafický dizajn má svoje špecifiká, ktoré by bolo dobré podchytiť aj adresnejšie. V dobe, keď sme Úniu zakladali, teda predtým, než sme sa pustili do projektu Novej Cvernovky, boli ambície väčšie, než čo sa nám zatiaľ podarilo naplniť ale kapacitne to potom trochu nevychádzalo.
Ako je na tom Únia dnes?
Únia grafických dizajnérov stále existuje. Stále verím, že ešte príde jej čas. Priebežne pomáha s profesionalizáciou organizácie súťaží návrhov na dizajn, napríklad na vizuálnu identitu pre štátne inštitúcie či samosprávy. Chceli by sme tiež, aby Únia mapovala situáciu alebo prinášala servis jednotlivým členom, advokáciu tém, ktoré sú pre členov dôležité. Aktuálne je však v takom polospiacom režime.
Párkrát ste akosi horkosladko naznačili, že kultúra na Slovensku je skôr dobročinnosťou. Zdalo sa mi to?
Oddelil by som dizajn a kultúru. Dizajnu sa darí celkom dobre. Kultúra v zmysle voľnejšej tvorby to má zložitejšie. Nenazval by som to dobročinnosťou, naopak je to profesionálna práca, ale má svoje úskalia. To, čo v našom geograficky malom a jazykovo špecifickom prostredí vzniká, je ťažšie trhovo zaplatiteľné alebo exportovateľné. Je preto dobre, že v kultúre existuje aj nekomerčná podpora od štátu či samosprávy. Kultúrna tvorba by mal byť jednou z priorít, nie len nadstavbou. Vytvára totiž identitu krajiny ako celku. Nikto nečaká, že v kultúre budete zarábať toľko, ako v komerčnej sfére, ale nie je ani dôvod aby to niekto robil úplne zadarmo.
V čom je teda problém?
Komerčný trh sa posunie o päť rokov a ľudia pracujúci v kultúre zistia, že pracujú častokrát za rovnaké peniaze, ako pred desiatimi rokmi. Celkovo je v kultúre menej peňazí, ako by mohlo byť. Financie v kultúre tiež nie sú vždy ideálne spravované, navyše tu dlhodobo chýba koncepčnejšie nakladanie s kultúrou. Posledných dvadsať či tridsať rokov to tu bolo nastavené tak, že sa svietilo a kúrilo, ale nikto nemal víziu a ťah na bránu, aby sa pustil do hlbších reforiem alebo výraznejších investícií do kultúrnej infraštruktúry. Veľa ľudí preto v kultúre robí z presvedčenia, určite nie pre peniaze. Aktuálna pandemická situácia to ukázala naplno. Vďaka nej sa o tom ale aj viac rozpráva. V tomto som trochu optimista, že po pandémii sa síce veľa veci zmení, ale je to aj príležitosť na akýsi nový začiatok .
Ako vás osobne zasiahol posledný rok poznačený celosvetovou pandémiou?
Ako dizajnéra ma rok 2020 až tak negatívne nezasiahol. Dizajnéri sú ľudia, ktorí cez deň a po nociach sedia za počítačom a moc sa so svetom nestretávajú. Takže podľa mojich informácií väčšina dizajnérov pandémiu zvláda celkom dobre. Aj z pohľadu samotnej práce – tú máte dlhodobo rozbehnutú, takže sa nevypne zo dňa na deň, ako sa kvôli obmedzeniam môže vypnúť reštaurácia. Samotná izolácia mne osobne až tak nevadí, skôr je náročná nepredvídateľnosť opatrení. Niektorých obyvateľov a skupiny obyvateľov to postihlo omnoho horšie, to si uvedomujem a myslím si že štát by na to mal reagovať vo väčšej miere ako doposiaľ.
A čo vaša práca na Novej Cvernovke? Tú to muselo zasiahnuť silnejšie.
Ako kultúrneho manažéra pri Novej Cvernovke ma to zasiahlo silnejšie. Narušilo a skomplikovalo to organizáciu programu, ale aj ďalšie rozbehnuté procesy. Situácia bola a stále je veľmi nepredvídateľná a psychicky náročná.
A na záver dve čitateľské otázky. Pandémia okrem iného mohla ľuďom vytvoriť viac času na čítanie. Ste vášnivým čitateľom?
Keď už sa rozčítam, tak áno.
Čo aktuálne čítate?
Mám veľmi rád grafické novely, čo je podľa mňa u nás zatiaľ nedocenený žáner. Veľmi komplexné témy môže autor veľmi hutne zreprodukovať. Aj keď v nich nie je toľko textu, vizuálna vrstva a strihová skladba vie vyrozprávať aj komplexné príbehy na menšej ploche. Nedávno som dočítal starší komiks s názvom Persepolis ktorý mapuje novodobú históriu Iránu. Momentálne čítam poslednú knihu od Michala Hvoreckého: Čierny lev. Navrátil sa v nej k žánru, s ktorým začínal – krátke sci-fi poviedky a reflektuje v nich už aj zvláštnu dobu v ktorej teraz žijeme.
Pokračovanie rozhovoru už čoskoro :).
