Chimamanda Ngozi Adichie vo svojom cenami ovenčenom románe čitateľovi odhaľuje zložité životné osudy a lásku na pozadí občianskej vojny v Nigérii.
Nigéria. 60. roky. Občianska vojna odohrávajúca sa medzi Biafrou a zvyškom Nigérie. Medzi moslimskými Hausami zo severu a kresťanskými Igbami. Vojna, počas ktorej prišlo o život niekoľko miliónov ľudí. Vojna, o ktorej svet mlčal.
Autorka však nezachádza do detailov, nepíše o množstve historických osobností, faktov či míľnikoch, aj napriek tomu, že pred napísaním románu si všetko dôkladne naštudovala. Na pozadí týchto dramatických udalostí necháva vyznieť príbeh troch ľudí – Ugwua, Olanny a Richarda. Troch hlavných hrdinov, ktorých životné príbehy sú v mnohom odlišné, no ich osudy sa postupne prepájajú.
Mladý chlapec Ugwu odchádza zo svojej rodnej dediny do mesta pracovať ako sluha. Dostáva sa do rodiny bohatého pána, univerzitného profesora, ktorý mu okrem práce umožní získať potrebné vzdelanie, ku ktorému by sa pravdepodobne už nikdy nedostal. „Vzdelanie je na prvom mieste! Ako môžeme vzdorovať útlaku, ak nerozumieme jeho podstate?“
V kontraste k mladému sluhovi je Olanna, dievča z bohatej rodiny. Tá odchádza pracovať do univerzitného mesta. Tu zároveň stretáva Ugwuovho pána, Odenigba, s ktorým prežíva ľúbostný vzťah a sama sa snaží popasovať so svojim vlastným vnútorným bojom. Jej postava stojí pred ťažkým rozhodnutím a jej neskoršie konanie je viac než obdivuhodné.
Trojicu hlavných hrdinov uzatvára Richard, pôvodom z Anglicka, ktorému Afrika a jej kultúra nesmierne učarovala. Okrem písania knihy sa zároveň snaží dať svetu vedieť o neľahkej situácii, ktorá v Nigérii panuje. No napísať článok, ktorý by zahraničnej tlači vyhovoval, nebolo tak jednoduché. „Medzinárodná tlač je už presýtená príbehmi násilia z Afriky a váš materiál bol veľmi suchý a pedantný. (…) Čo keby ste ho nejako poľudštili? Neodriekali, napríklad, počas vraždenia nejaké zaklínadlá? Nepojedali časti tiel ako v Kongu? Je možné tým ľuďom nahliadnuť do duše?“
Všetci traja sú tak vystavený udalostiam, ktoré sa v Nigérii odohrávajú. Je to zároveň čas, kedy všetci svojim spôsobom bojujú o život, o svoje postavenie a spoznávajú skutočnú tvár svojich blízkych. „Všetci sme vo vojne a každý z nás sa môže rozhodnúť, či sa z nás stane niekto iný.“ Robia chyby, ktoré ich môžu ohroziť, no zároveň zničiť všetko, čo doteraz mali.
Rozprávanie ako spôsob porozumenia
Román Polovica žltého slnka mapuje šesťdesiate roky od ich začiatku až po koniec. Spoznávame tak pomery v krajine pred vojnou, no zároveň aj počas nej. Spočiatku napäté vzťahy v Nigérii sa ku koncu desaťročia menia na ozbrojený konflikt a hlavný hrdinovia sa so situáciou musia popasovať po svojom.
Prostredníctvom nich tak mapuje prežívanie obyčajných ľudí, na ktorých má vojna najväčší dopad. Prichádzajú o svojich milovaných, o svoje postavenie, žijú v neustálom strachu a navyše, sami mnohokrát vedú svoju vnútornú vojnu.
O tom, ako vojna zasiahla do životov obyčajných ľudí, vie aj sama autorka. „Obaja moji starí otcovia boli zaujímavými mužmi, obaja sa narodili na začiatku 20. storočia v Britmi ovládanej krajine Igbov, obaja boli odhodlaní vzdelávať svoje deti, obaja mali obrovský zmysel pre humor, obaja boli hrdí. Viem to z rozprávaní, ktoré mi boli niekoľkokrát povedané. Osem rokov predtým, než som sa narodila, obaja umreli v Biafre ako utečenci po úteku zo svojich rodných miest, ktoré padli federálnym jednotkám. Vyrástla som v tieni Biafry. Vyrastala som na príbehoch pred a po vojne; akoby vojna nejakým spôsobom rozdelila spomienky mojej rodiny. Vždy som chcela písať o Biafre – nie len kvôli cti mojich starých otcov, ale tiež kvôli kolektívnej pamiatke celého národa. Napísanie románu Polovica žltého slnka bolo mojím opätovným predstavením si niečoho, čo som nezažila, ale čoho odkaz so sebou stále nosím. Je to, dúfam, tiež môj hold láske: nerozumnej, nezlomnej veci, ktorá drží ľudí pokope a robí z nás ľudí,“ vysvetlila autorka.
Vo svojom rozprávaní poukazuje zároveň na nepripravenosť obyvateľov nielen Nigérie, ale aj ostatných afrických krajín, na slobodu, ktorú odrazu získali. „Skutočná tragédia nášho postkoloniálneho sveta nespočíva v tom, že väčšiny ľudí sa nespýtali, či tento nový svet chcú, ale v tom, že väčšinu nenaučili, ako v ňom bojovať za svoje miesto.“
Aj keď rozpráva o ťaživých témach, priestor necháva aj láske a viere v lepšiu budúcnosť. „Rovnako, ako Adichie dokáže znova živo otvoriť najtemnejšie nočné mory histórie tejto krajiny, tak isto dokáže popísať aj pomalý proces, v ktorom láska, ak je dostatočne silná, môže zvíťaziť,“ píše vo svojej recenzii The Observer.
Rovnako ako aj vo svojich ďalších románoch – Amerikánka či Purpurový ibištek – aj v tomto využíva rozprávanie ako svoju najsilnejšiu zbraň.
