„Nemeriam ani meter šesťdesiat, ale stále sa necítim byť tak veľkou spisovateľkou, aby som sa nemala čo učiť,“ hovorí s humorom jej vlastným dvojnásobná víťazka Panta Rhei Awards 2020, Dana Hlavatá. Prozaička, dramaturgička a výtvarníčka vyštudovala televíznu žurnalistiku na FFUK v Bratislave. Venuje sa rozhlasovej tvorbe, televíznej scenáristike a próze pre deti i dospelých a na konte má neuveriteľných 61 kníh! Rovnako, ako tvrdú prácu, vie si vychutnať aj svoje vnúčatá a relax pri tvorbe umeleckých výrobkov.
V Panta Rhei Awards 2020 ste získali hneď dve prvé miesta – v kategórii Slovenská mládežnícka kniha roka 2020 a Slovenská detská kniha 2020. Ako ste prijali túto správu a čo pre vás ocenenia znamenajú?
Už keď som sa dozvedela, že som nominovaná v dvoch kategóriách, vyrazilo mi to dych. Ani v päte som nemala, že by som mala získať čo i len jednu cenu. Pomyslela som si len, že je pre mňa veľkou cťou, že som získala nominácie. A keď prišla správa o víťazstve a ešte aj v oboch kategóriách… úprimne? Od rozrušenia som nespala celú noc. Ja teda trpím nespavosťou, ale byť celú noc hore so svojimi od radosti rozkotúľanými myšlienkami, to sa mi ešte nestalo. Obe ocenenia sú zarámované, visia na stene a nádherné sošky stoja jedna vedľa druhej na čestnom mieste v obývačke. Toto ocenenie je pre mňa, dá sa povedať, akoby celoživotným ocenením. O to skôr, že mi v tomto roku vyšla 60. kniha a uplynulo 50 rokov od publikovania mojej prvej poviedky. Takže „okrúhliny“ ako sa patrí. Popri ocenení za veľkou mlákou za jednu poviedku, sú tieto dve ocenenia vskutku tými najcennejšími. A som za ne vďačná nielen vydavateľom, ale predovšetkým čitateľom, ktorí hlasovali.
Máte pocit, že na týchto dvoch knihách ste pracovali viac, tvrdšie, alebo ocenenia prichádzajú ruka v ruke s dlhoročnými skúsenosťami a s vycibrením štýlu písania?
K písaniu každej knižky pristupujem rovnako. Privádzam ich na svet s láskou ako každé svoje literárne dieťa. Nie, nepracovali som ani na knižke 10 prípadov tchora Hektora, ani na knižke Môj bracho je magor viac ako na iných. Vždy si robím precíznu prípravu na každý titul. Rozpracujem si jednotlivé kapitoly na pár riadkov, na stranu, z kartónu si vyrobím striešku, tú polepím papiermi s menami hlavných postáv, s ich opisom a charakteristikami a to mám počas písania stále pred sebou. A prezradím aj to, že píšem tak, ako mi slina prinesie na jazyk, len pri písaní mlčím a prsty mi tancujú po klávesnici. A čo sa týka štýlu písania, myslím si, že každý autor má vlastný rukopis. Niektorí taký, ktorý je rozpoznateľný po prečítaní pár viet.
Myslíte si, že sa venuje dostatočná pozornosť deťom a mládeži, čo sa týka kvantity, ale najmä kvality tvorby pre túto vekovú kategóriu?
Ak máte na mysli mládežnícku literatúru, tam je to trošku iné ako pri knižkách pre malé deti. Pre tie vychádza naozaj nesmierne veľa titulov, aj prekladovej literatúry. Slovenskí autori sa v prevažnej väčšine venujú písaniu pre najmenších, no pre staršie deti sa píše možno trošku zložitejšie. Možno aj preto je menej autorov venujúcich sa písaniu mládežníckej literatúry. Druhý dôvod je azda ten, že deti staršieho veku čítajú menej ako tí malí. Tým čítajú rodičia, starkí, či starší súrodenci. Písať pre staršie deti si vyžaduje poznať ich zmýšľanie, vyberať témy, ktoré sú im blízke, riešiť problémy dospievania. Ja vsádzam na humor, pretože sa celý život ním riadim. Našťastie mi zmysel preň bol daný do vienka a ak sa dá, rozsievam ho nielen v knižkách, ale aj pri stretnutiach s priateľmi, známymi, ale aj neznámymi, z ktorých sa často stanú blízke duše. Detských titulov je podľa mňa oveľa viac ako knižiek pre mládež. Posudzovať ich kvalitu si netrúfam, no detskú literatúru nielen píšem, ale jej aj veľa čítam. A viem aj prečo siaham po istých autoroch. Nesmierne ma obohacujú a pri čítaní ich knižiek sa prenášam do svojho detstva a obdobia dospievania, ktoré bolo aleže úplne iné ako dnešných detí.
Dana Hlavatá o jej detstve
Aké bolo teda vaše detstvo?
Joj, moje detstvo bolo vskutku úžasné. Vyrastala som na Štrkovci v jednoizbovom byte so svojimi rodičmi ako jedináčik. Spávala som v kuchyni alebo v predsieni, kde stále búchal výťah, ale mne to nevadilo. Z kuchyne ma naši vysťahovali, lebo som vymetala chladničku aj v neskorých večerných hodinách, kým otec nedal na ňu visiaci zámok na noc. Neviem, ako to technicky zvládol, ale zlozvyk vyjedať ju, mi zostal dodnes. Roky som trénovala ľahkú atletiku a dokonca sme s kamarátkami dlhé roky držali dorastenecký slovenský rekord v štafetovom behu. Od detstva som milovala knihy a ani jedny Vianoce a sviatky sa bez nich nezaobišli. Maľovala som ako každé malé dieťa, no láska k štetcom a farbám mi zostala do dospelosti. Dokonca som si ilustrovala niekoľko svojich poviedok, kým som nepochopila, že sa nemám miešať do remesla tým, ktorí to naozaj vedia. Detstvo som mala jednoducho krásne, vždy som bola obklopená kamarátkami, priateľmi a vystrájala som možno dokopy viac ako moji dvaja synovia. Všetky tie „prehrešky“ som pretavila do svojich mládežníckych knižiek a čo viac, moji bratanci Filcovci – Marián bol krasokorčuliar, Janko hokejový tréner, ma doviedli láske k hudbe, ktorú počúvam doteraz. Deep Purple, Janis Joplin, Jethro Tull, Pink Floyd. Bez hudby nedokážem tvoriť. Dokážem sa odstrihnúť od všetkého a píšem rozprávky aj v električke. Škoda len, že to po sebe potom neviem prečítať, nuž si domýšľam. Jednoducho povedané, moje detstvo bolo nesmierne veselé, pretože aj môj otec mal veľký zmysel pre humor a našťastie, zdedila som ho asi po ňom.
10 prípadov detektíva Hektora a Môj bracho je magor. To sú názvy víťazných kníh, ktoré sú medzi čitateľmi obľúbené. Ako sa dokážete priblížiť detskému svetu a odhadnúť, čo sa bude deťom a mládeži páčiť?
Môj bývalý kolega a trúfam si povedať aj priateľ Marcel Forgáč mi raz povedal, že mi závidí dušu dieťaťa, že svojím zmýšľaním si navždy zachovám mladosť, a tak sa môžem priblížiť k tým, pre ktorých píšem. Naozaj je to tak. Mám nesmierne rada deti. Nielen tie svoje, ale aj deti mojich detí a všetky deti, s ktorými sa stretnem či už náhodou alebo cielene, na besedách. Ich myslenie je tak čisté a tak krásne, že pri nich človek pookreje a na chvíľu zabudne na to, aké ťažké to my, dospelí, všetci do jedného, máme. Mám päťročnú vnučku Emku a rok a pol starého, alebo ak chcete mladého vnúčika Mirka, a viem čo im chcem povedať. Aj v knižkách, ktoré ešte sami nečítajú. Ale raz si povedia, keď budú hľadieť na moje knižné tituly, toto napísala naša babinka Danka a tá nás vedela rozosmiať. Smiech detí je tá najkrajšia hudba na svete. Na otázku, či dokážem odhadnúť, čo sa bude deťom páčiť odpovedám jednoznačným áno. Humorné situácie, vtipné príhody, smiešne dialógy, a to je všetko. Smiech. Nie je klišé, že smiech je liek. Je to tak.
Napísali ste neuveriteľných 61 kníh! Okrem detskej tvorby píšete aj pre dospelých. Kde beriete inšpiráciu na stále nové knihy?
Knižiek je už 61, šesťdesiata prvá je druhý diel série o detektívovi Hektorovi – Detektív tchor Hektor opäť zasahuje. Niektoré knižky sú preložené do českého jazyka. Detských titulov je 26, dospeláckych 35. Inšpiráciu na nové a nové knižky nielen pre deti, ale aj pre dospelých nehľadám. Prichádza sama. V každodennom živote. Niekto prejde okolo niečoho bez povšimnutia, ja sa pozastavím nad každou maličkosťou a pretavím si ju do príbehu. Stane sa mi, že mi ľudia píšu a chcú, aby som napísala o nich knižku. Múza ma nekope, ona mi stále visí na krku a keď jej je dlho, poškrabká ma na temene hlavy a nabudí k písaniu. A keď sa k nej pridá pani Fantázia, v hlave mi to už šramotí. Stačí si už len sadnúť k počítaču a vychrliť myšlienky, aby sa vám uvoľnili zásuvky v hlave. A keď sú prázdne, znovu sa do nich napchajú nové v nádeji, že ich z nich vyslobodím. A tak to robím pre radosť iných i pre tú svoju.
Proces písania
Čakáte na múzu, alebo si pragmaticky sadáte ráno za počítač a jednoducho píšete?
Nesadám si k počítaču programovo, že by som si nastavila budík a vstala o šiestej, aby som písala ešte za čerstva. To nie. Akonáhle mám tému, zabalím sa do nej a sústredím sa len na ňu. Niektorí autori tvrdia, že dokážu písať dve knižky naraz. Ja nie. Som zástanca robiť veci precízne, pod emóciami a bez donútenia. Píšem spontánne. Čo mi napadne a hlavne vtedy, keď viem, čo chcem povedať, čo chcem čitateľovi sprostredkovať. Príbeh. Príbeh odpozorovaný zo života. Je pravdou, že už nepíšem po nociach, ako tomu bolo kedysi. Za posledné roky si sadám k počítaču cez deň, poobede, večer a vtedy, keď mám pretlak v hlave. Keď som písala tchora Hektora, napísala som si najprv desať rozličných trestných činov, naštudovala správanie zvierat v mieste, kde sa prípady odohrávajú, na ktorom kontinente a poradila sa s odborníkmi aj o vyšetrovacích metódach, aby som nenapísala nejaký nezmysel. Pri písaní knižky Mojej sestre šibe, ktorá je štvrtým a posledným dielom série pre mládež, som sa sústredila na správanie dospievajúcich detí a ich starých rodičov. Ide o štyroch starkých, ktorí by za svoje vnúčatá dýchali, aj keď by si tie niekedy zaslúžili pár poza uši. Aj v tejto knižke dominuje humor a vychádzala som nielen z vlastných skúseností, ale aj z rozprávania mojich priateľov.
Na žurnalistiku ste sa dostali až na piaty raz, čo je jasným znakom vašej vytrvalosti. Prečo ste to nevzdali? Čím vás žurnalistika tak priťahovala? Mimochodom, aké vlastnosti musí mať spisovateľ, ktorý chce byť úspešný?
Naozaj som vytrvalá a systematická. Všetko čo začnem, aj dokončím. Nikdy, keď sa do niečoho zahryznem, nenechám odložené, ale snažím sa s tým čo najskôr popasovať. Na štúdium žurnalistiky sa mi naozaj podarilo dostať až na piaty raz. Od svojich štrnástich rokov, kedy som napísala svoju prvú knižku, ktorá nestála za povšimnutie, som vedela čo chcem, čo bude mojou profesiou. Túžila som stať sa novinárkou, spisovateľkou. Sen som si splnila a kým tí, ktorí sa na školu dostali a nikdy ju neskončili, no mnohí to dokázali a promovali, ja som ešte len začínala. Ja som ukončila štúdium už s dvomi synmi. Bolo to náročné, ale docielila som, čo som si zaumienila. Pravdupovediac, písať vás v žiadnej škole nenaučia. Je to dar tam zhora. Ja som zaň vďačná a len som využila to, čo mi bolo dané do vienka. Spisovateľ, ktorý chce byť úspešný, aj keď ja som naozaj nikdy netúžila po popularite, ba mi dlho trvalo, kým som prekonala ostych a išla pred kameru, či na mikrofón (a to som roky pracovala aj v rozhlase, aj v televízii ako dramaturgička), aby som hovorila o svojej tvorbe, musí nesmierne veľa na sebe pracovať. Čítať, čítať, čítať, rozširovať si slovnú zásobu, neustále sa vzdelávať, zaujímať sa o všetko a o všetkých. Ak však niekto nemá dar tvoriť, písať, nič na svete mu nepomôže k napísaniu dobrej knižky.
Aktuálne je veľa mladých autorov. Píšu blogy, vydávajú si knihy na vlastné náklady a snažia sa preraziť. Ako ich vnímate vy, s dlhoročnými skúsenosťami? Rozlišujete pojmy „autor“ a „spisovateľ“?
Autorom môže byť ktokoľvek a čohokoľvek. Viem, že píšu grafomani, ktorí sú presvedčení, že sú nedocenení, nedostali dosť šancí a ďalej tvoria, lebo sú presvedčení o tom, že to vedia, no tí, čo o vydávaní kníh rozhodujú, im len nerozumejú. Poznám mladého autora, ktorý píše tak fenomenálne a úplne inak ako každý iný slovenský autor, no vydáva si knižky na vlastné náklady. Zatiaľ. Verím, že talentovaným sa podarí vydávať knižky. Nesmierne im držím palce. Chce to vytrvalosť. Aj ja som napísala viac ako tritisíc poviedok, rozprávok, fejtónov, krimipríbehov, kým som sa odhodlala, aj to s podporou rodiny, napísať prvý román. Neverila som si. Stále som si vravela, že tí druhí to vedia lepšie a ja sa ešte musím veľa učiť. Nevravím, že som zmeškala nejaký vlak. Možno som len nenasadla na rýchlik, ale na drezinu, alebo osobák, no do cieľa som predsa len prišla. Síce o čosi neskôr, no neprišla som o nič. A dnes som vďačná za každého čitateľa. Malého, aj veľkého.
Medzi autormi prevláda názor, že písaním kníh sa na Slovensku nedá uživiť. Ako to vidíte vy? Čo by ste odporučili tým, ktorí túžia vydať knihu?
Mnohí si myslia, že spisovatelia sú, ako hovorí jedna moja známa, ťažkí od peňazí. Je to naozaj nezmysel. Písaním kníh sa uživiť u nás nedá. Je to len na „prilepšenie“. Nezainteresovaní vychádzajú z toho, čo sa dočítajú o niektorých zahraničných autoroch, renomovaných, že vlastnia haciendy, život si užívajú na plážach pri mori niekoľkokrát do roka, na raňajky jedia kaviár a pijú pravé šampanské… neviem, čo všetko sa im ešte uhniezdilo v hlave, ale ubezpečujem ich, že písanie musí byť vášňou a nie predstavou, že zarobíte majland. Za najväčší honorár považujem rozžiarené oči detí, ich smiech, uznanie od dospelých čitateľov, ktorí vám pár riadkami alebo slovami pri osobnom stretnutí vyjadria svoj obdiv, či spokojnosť. Tí, ktorí túžia po tom, aby sa ich rukopisy raz dostali do tlačiarní, by mali zabudnúť na vidinu veľkých peňazí. Písanie je predovšetkým o láske k literatúre, k písaniu, k tým, ktorí by mali byť stredobodom ich vesmíru. Oni si to však mýlia s pupkom vesmíru. A vtedy ide všetko do hája. Odporúčam tým, ktorí chcú písať knižky, aby tvorili len vtedy, ak je to ich vášňou, ak má čo napíšu hlavu a pätu a má to čo povedať čitateľovi a čo je dôležité, aby si o sebe nemysleli, pri vydaní prvej, druhej knižky, že sú už veľkí spisovatelia. Ja teda nemeriam ani meter šesťdesiat, ale stále sa necítim byť tak veľkou spisovateľkou, aby som sa nemala čo učiť. Mám. A každý deň. Aj od iných, ktorí môžu byť hoci aj o generáciu mladší, či starší.
Akú literatúru rada čítate?
Odporučte čitateľom svoje najobľúbenejšie knihy, prípadne autorov.
Čítam veľa, predovšetkým v električke a na zastávkach MHD, kedy chodím za svojou 87-ročnou mamou. Mám viacerých obľúbených autorov. Obľubujem predovšetkým detektívky a rozprávkové knižky. Mám všetko, čo u nás vyšlo pre deti od Roalda Dahla a Davida Walliamsa. Medzi mojich TOP autorov literatúry pre dospelých patrí Joy Fieldingová, Harlan Coben, Mary Higgins Clarková, Gillian Flynnová a mnohí ďalší. Knižky od týchto autorov nikdy nesklamú. Sú to výnimoční autori, ktorým by som chcela raz siahať aspoň po kolená.
Čo robíte, keď práve nepíšete? Ako vyzerá váš dokonalý relax?
Ak nepíšem, maľujem. Venujem sa rôznym výtvarným technikám. Olejomaľba, tapiséria, vitráž, maľovanie na textil a obkladanie črepníkov kachličkami. Mala som aj niekoľko výstav, no žiaľ, na túto záľubu nemám toľko času. Mojím najväčším relaxom sú moje vnúčatká, ktoré vidím aspoň raz do týždňa. Čerpám z nich nesmierne veľa pozitívnej energie a vždy ma dokážu naladiť na tú správnu vlnu, na ktorej si hoviem do ďalšieho stretnutia s nimi. Milujem ich nadovšetko a som vďačná osudu, že mi ich doprial. Verím, že k nim pribudnú ďalšie malinké poklady života. A som šťastná aj preto, že mám veľa skutočných priateľov, s ktorými niekoľko desiatok rokov prežívam svoj voľný čas v prírode alebo na spoločnej dovolenke. Je jedno, kde to je, hlavne, že sme spolu a veľa sa nasmejeme.
Nedá mi neopýtať sa, ako ste prežívali obdobie pandémie? Zamýšľate sa, prečo prišla „korona“ a aký má význam? Čo vás držalo počas lockdownu nad hladinou?
Pre nikoho z nás nebolo jednoduché prežívať zatvorený v byte, či v dome dlhé obdobie pandémie. Ja som sa snažila robiť všetko, na čo za bežných okolností nemám čas. Ale hlavne som veľa písala, čítala, vyrábala drobnôstky aj pre iných, aby som ich potešila vlastným výtvorom. Nezamýšľam sa, nepýtam sa, prečo prišla „korona“, ani aký má význam, lebo to by bolo naozaj analyzovanie nadlho, no som si istá, že máme rešpektovať opatrenia, čo sa pre niektorých zdá byť nezmyslom. Ja som sa nevedela dočkať očkovania, mala som pri svojich x diagnózach strach. Nielen o seba a svojich najbližších, ale o všetkých nás. Počas pandémie som prišla o niekoľkých svojich blízkych. A čo ma držalo nad hladinou? Vidina toho, že raz to musí skončiť. Neustále som si prehrávala videá s mojimi vnúčatkami, prezerala si nielen v mobile fotky svojich synov, neviest, telefonovala s nimi alebo si písala takmer denne. Stretávali sme sa akurát na parkovisku, kam mi priviezli nákup. A s mojou mamou som tiež rozprávala jedenkrát denne. Nevynechala som jediný deň, lebo som vedela, že človek nemá byť nikdy sám. Je pravdou, že som optimista, že sa snažím vždy hľadať to dobré, no boli okamihy, kedy som aj ja toho mala ako sa hovorí, plné zuby. Ako každý.
Na záver nám prezraďte, na čo sa môžu vaši čitatelia tešiť v najbližšej budúcnosti?
Koncom roka vyjde knižka pre dospelých Žila som s bláznom. Je to humorný príbeh dvojice v zrelom veku, ktorá sa zoznámila na zastávke autobusu a snaží sa chytiť za pačesy svoju možno poslednú šancu na lásku. Príbeh je napísaný podľa skutočnosti. Vo vydavateľstve Fortuna libri chystajú pre deti knižku Utáraný papagáj a Včielka Adelka. Obe knižky čakajú na korektúry a už sú vybraté aj ilustrátorky. Odovzdala som rukopis o ďalšom vyšetrovaní detektíva tchora Hektora, ktorý verím, bude prijatý a ilustrovaný skvelou českou výtvarníčkou, ale to až v budúcom roku. No a v tomto roku už pracuje na ilustráciách Janka Mesiariková-Homolová, ktorá sa podujala na ďalšiu našu spoluprácu na knižke Mojej sestre šibe. Je to štvrtý diel série pre deti od deväť rokov. Našej mame hrabe, Nášmu tatovi preplo, Môj bracho je magor. Rukopis rovnako pre staršie deti Spadli z jahody bol rovnako prijatý vo vydavateľstve Perfekt. Pod vianočný stromček bude teda bohatá knižná nádielka a ja verím, že opäť nesklamem svojich čitateľov. Som presvedčená o tom, že ak niečo robíte so srdiečkom, je to cítiť. Na všetkom, čo človek robí nesmierne rád. A že je to u mňa písanie prózy, asi netreba ani hovoriť.
