Život je o radosti aj smútku, o humore aj hneve, o detstve aj starobe. Život je o smrti. To všetko sa skrýva v útlej knihe Weroniky Gogola.
Po troškách nie je jednou z kníh o dospievaní, na aké sme zvyknutí. Weronika Gogola, poľská autorka žijúca v Bratislave, sprostredkúva maximálne úprimný pohľad dieťaťa na svet.
Odbíja hodina dvanásta
Hneď prvé strany knihy čitateľa zaujmú. Nachádzame tu 12 strof. V každej z nich sa lyrický subjekt lúči pred smrťou s jedným aspektom svojho života. Každá strofa predstavuje jednu z posledných hodín, ktoré tvoria aj názvy jednotlivých kapitol knihy.
Hoci kniha vzbudzuje dojem, že je primárne o smrti, je hlavne o živote. O živote videnom detskými očami. Autorka čitateľovi podáva priamočiaro aj to, o čom sa bežne nehovorí. Detské úvahy o cirkvi, starobe, erotike, ale aj šušňoch a cikaní postojačky.
Smrť je však neodvrátiteľnou súčasťou života a to si uvedomuje už aj detská protagonistka. V knihe je podaný obraz prvého pohrebu, ktorého sa zúčastnila, a potom aj tých mnohých ďalších. Dospelého čitateľa to = kniha donúti zaspomínať si na detskú fascináciu všetkým. Dokonca aj mŕtvym telom.
Priestor je venovaný aj detskému vnímaniu chorôb. Dieťa sa bojí „raka“ napriek tomu, že nevie pochopiť, čo to je. Vie len, že človek s rakom dostáva „chémiu“, a tú nechce.
Protagonistka Weronika Gogola
Jedna kapitola je venovaná Weronikinmu pobytu v nemocnici na infekčnom oddelení: „A že sú také chvíle, keď neexistuje Mama ani Tatko. Človek je sám. So svojimi blanami.“
Detstvo a dospievanie, rovnako ako kniha Po troškách, sú plné vtipných chvíľ. Humorným prvkom je aj detský rozprávač, ktorý sa vždy snaží vyrozprávať všetko a naraz.
Vek autorky môže byť pre niekoho prekvapujúci. Narodila sa len v roku 1988 a predsa v jej diele cítiť niečo z klasických autorov. Veľmi ľahko sa vybaví asociácia s dielom Sto rokov samoty, pretože sa v spomienkach vracia k rodinným predkom a rozpráva o živote na dedine.
Kniha Po troškách je autobiograficky ladená. Weronika píše o svojom detstve v dedine Olszyny. Hovorí aj o tom, ako Gogolovci nežijú dlho a ako sú na to už zvyknutí.
Autorka píše: „Málokto vie, že ja si všetko zapamätám. A ja si naozaj pamätám všetko. Možno to raz niekde napíšem, pre prípad, že by mi to na staré kolená začalo vypadávať z hlavy.“
