Soňa G. Lutherová je sociálna antropologička a dokumentárna režisérka, na svojom konte má desiatku vedeckých štúdií a dva scenáre k dokumentárnym filmom. A odnedávna aj knihu pre deti – veľmi krásnu a dôležitú. Je totiž o odstraňovaní predsudkov .

Soňu pred dvoma rokmi oslovila Jana H. Hoffstädter z vydavateľstva E.J. Publishing s ponukou, či by napísala knihu o inakosti a vzájomnej tolerancii pre deti. Na Slovensku tento typ knižnej tvorby stále chýba, preto ponuku ako výzvu prijala.

Kedy sa v deťoch vytvárajú prvé predsudky

Pôvodne rozmýšľala nad knižkou pre školákov a školáčky. „Keďže som však sama mamou dvoch chlapcov, škôlkara a (vtedy) batoľaťa, vnímala som, ako skoro sa v deťoch vytvárajú prvé predsudky. Inakosť v nich nemusí vyvolať len zvedavosť, ale aj rozpaky či dokonca strach. Knihu som teda napokon písala pre predškolákov a mladších školákov,“ vysvetľuje Soňa. Jej zámerom bolo  túto tému deťom priblížiť, preto vytvorila obyčajné príbehy, s ktorými sa môžu stotožniť. Zároveň v nich nechýba humor a poučenie nie je prvoplánové, ale zašité v zábavných situáciách z každodenného života.

Jej prvá (a veríme, že nie posledná) knižka pre deti Môžu superhrdinovia nosiť okuliare? je o neobyčajne obyčajných príbehoch malého Miška, jeho rodiny a kamošov. Hlavný hrdina počas jedného roka zažije kopu nečakaných situácií a zistí, že každý človek je iný a zároveň výnimočný. „Posolstvo knižky tkvie v tom, že nie je dôležité, aby sme boli všetci rovnakí, ale aby sme sa k sebe správali s rovnakým rešpektom,“ vysvetľuje mama, výskumníčka a autorka v jednom.

Kniha je už takmer vypredaná, čo je výborný signál pre nás všetkých. „Aktuálne plánujeme dotlač a rozmýšľame nad audioknihou,“ dodáva Soňa. Takže sa treba poponáhľať, ak sa do nej chcete čím skôr, spoločne s vašimi blízkymi začítať.

V čom spočíva „ventilček kvality“  detských kníh

Soňa G. Lutherová je odmalička knihomoľka. Rodičia jej so sestrou v detstve veľa čítali, neskôr knihy hltali samy. Pravidelne chodila do knižnice na Kapucínskej ulici v Bratislave, kam dnes vodí aj svojich synčekov. „Pamätám si teplé letné poobedia. Ležím na sieti, natiahnutej medzi agátmi v lesíku pri chalupe. Cez stromy presvitá slnko, povieva jemný vánok a ja slastne zaspávam nad knižkou,“ vyťahuje svoje najkrajšie dievčenské čitateľské spomienky autorka.

So svojimi deťmi si číta každý večer,  preto je dobre zorientovaná v súčasnej ponuke na knižnom trhu . Naposledy spolu dočítali Koniec sveta a čo je za ním od Moniky Kompaníkovej: „Jej tvorba je pre mňa veľmi inšpiratívna z hľadiska stavby príbehov i bohatosti jazyka.“ Blízka je im tiež poetika knižiek Filipko a Zornička od Zuzany Štelbaskej.

„Dôležitým ‚ventilčekom kvality‘ je to, či chcem knihu odložiť pre vnúčatá. Aj so synmi často siahneme po overených klasikách,“ vysvetľuje výber kníh pre svoje deti (a raz aj ich deti) Soňa. „Nedávno nás pobavilo čítanie mojich obľúbených Pom Pomových rozprávok od Istvána Csukása a Ferenca Sajdika,“ vyratúva mama s dobrým vkusom.

Stotožniť sa s postavou cez vlastný životný príbeh

 Autori aj autorky knižnej tvorby pre deti dostávajú často otázku týkajúcu sa spätnej väzby a reakcie od malých čitateľov a čitateliek na svoje dielo. Bolo by škoda sa na to Soni neopýtať. K téme má čo povedať.

Veľmi ju prekvapili a potešili reakcie malých čitateľov a čitateliek, ktorí sa stotožnili s niektorou z postáv cez svoj vlastný životný príbeh. „Písala nám napríklad mama adoptovaného rómskeho chlapca, ktorý bol nadšený, že hlavný hrdina Miško má kamaráta Róma,“ spomína autorka. „Dievčatko s načúvacím zariadením sa zas pri čítaní utvrdilo, že predsa len môže byť aj ona superhrdinkou,“ dodáva.

A čo jej vlastné deti? Ako reagovali synovia na mamin rukopis? „Môj starší Andrejko k predčítaniu najprv pristupoval s veľkými rozpakmi. Napriek tomu, že som sa snažila byť ‚nad vecou‘, zrejme vycítil moje očakávania. Zároveň nevedel ‚prežuť‘, že k textu v tej fáze ešte neboli obrázky,“ vysvetľuje mama–spisovateľka. Výsledná knižka sa mu napokon veľmi páčila a bol aj jej krstným otcom. Mladší Adamko zatiaľ ešte nespadá do čitateľskej cieľovky, ale knižka si na neho počká. A možno aj nejaká ďalšia k nej medzičasom pribudne.

„Intenzívne rozmýšľam nad dobrodružnou knižkou pre 9- až 12-ročných. Aktuálne ale nakrúcam celovečerný dokumentárny kinofilm, plus som sa po rodičovskej ‚dovolenke‘ vrátila k vedeckej práci v Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV. Takže uvidíme, ako mi to pôjde s písaním,“ vyratúva svoje pracovné plány a povinnosti zaneprázdnená vedkyňa. Hádam to Soňa G. Lutherová stihne tak, aby si knižku so záujmom prečítali aj jej chalani. Pár rôčkov má ešte čas. Už teraz sa však na jej čítanie tešíme.

Začítajte sa aj do ostatných článkov o skvelých slovenských spisovateľkách.