Houellebecq je známy pedantnosťou, s akou opisuje odvetvia, v ktorých pracujú jeho hrdinovia. V knihe Možnosť ostrova opisuje naozaj atraktívnu sféru.
„Viete, ako sa nazýva tuk okolo vagíny?“
„Nie.“
„Žena.“ (s. 19)
„Na uvedenej adrese sa mi naskytol pohľad na jej šušku (…). Bola živá, mŕtva alebo niekde medzi tým? (…) Ženy navodzujú dojem večnosti, akoby mali p*ču napojenú na tajomno – akoby to bol tunel vedúci k esencii sveta, pričom v skutočnosti ide o dieru pre opotrebovaných trpaslíkov. Ak však dokážu budiť tento dojem, tým lepšie; hovorí zo mňa súcit.“ (s. 12)
Ukážte mi ženu, ktorá potrebuje Houellebecqov súcit a ja vám poviem, čo je s touto ženou zle. Tú chuderku chcem spoznať, adoptovať si ju a vychovať z nej plnohodnotnú ženu. A potom mi ukážte Houellebecqa, strelím mu guľku medzi oči, aby toľko netrpel. Mommy issues ho poznamenali fatálne, nenávratne a trvale. Jeho nenávisť k ženám mu zničila život. Aj o tom je jeho posledný román.
Muži majú vtáka, ženy vagínu. No a čo?
Som si istá, že okrem Isabell, fiktívnej hrdinky románu Možnosť ostrova, žiadna žena v histórii ľudstva nepovedala vetu: „To, že majú (muži) vtáka, ženy vedia, možno až pridobre, pretože odkedy sa muži zredukovali na sexuálny objekt, ženy začali byť ich vtákmi doslova posadnuté.“ (s. 26) Budem parafrázovať Daryla van Hornea, postavu z filmu Čarodejnice z Eastwicku: „Muži si myslia, že sú ženy posadnuté penismi. To nie je pravda! Ženy penis vôbec nezaujíma. Viete, kto je ním posadnutí? Muži!“
Atraktívne ženy, atraktívne povolania
U Houellebecqa sme zvyknutí na pedantnosť, s akou opisuje odvetvia, v ktorých pracujú jeho hrdinovia. Tentoraz opisuje naozaj atraktívnu sféru. Isabelle pracuje ako šéfredaktorka časopisu Lolita. Plátok nazýva „sračkovým“ a dôvodom, pre ktorý v ňom pracuje – ako sama bez okolkov priznáva – sú prachy. Houellebecq nás sprevádza oblasťou bulvárnej žurnalistiky ako profesionálny, dobre pripravený sprievodca.
Rovnako detailne a zaujímavo nám predstavuje profesiu hlavného hrdinu – showmana. Daniel je komik, ktorý má vlastnú one man show, tiež je občasný scenárista a najmä – je veľmi bohatý. Keďže všetci Houellebecqoví hrdinovia si radi namýšľajú, že sú niečo extra, ani tento nie je výnimkou. Dokonca – a to v jeho románoch nie je pravidlom – sa vďaka svojej sláve a bohatstvu dostane do VIP zóny sekty Elohimov.
Dokonalosť podľa vzorca
Podobne ako v predchádzajúcich dielach sa Houellebecq aj v tomto drží svojho starého známeho vzorca: znudený štyridsiatnik, ktorý žene nemá čo ponúknuť, si nájde krásnu, emancipovanú, ambicióznu a inteligentnú štyridsiatničku, ktorá ženami pohŕda rovnako ako on. Keďže sa pohybujeme v Houellebecqovom vesmíre, hrdinka v skutočnosti nezrádza celé svoje pokolenie, len racionálne uvažuje, a preto dnešné ženy hodnotí nasledovne: „Myslím si, že ženy už celkom prišli o rozum. (…) Stavil by sa (šéf), že matky čoraz viac budú kopírovať dcéry. Samozrejme, že na tridsiatničke, ktorá kupuje časopis s názvom Lolita, je niečo trápne; ale nie je smiešna o nič viac, ako keď si kupuje priliehavý top alebo minišortky.“ (s. 31) Je to prototyp ženy, ktorá je ženou len po fyzickej stránke, inak myslí a cíti ako životom znudený, ľuďmi otrávený štyridsiatnik prechádzajúci krízou stredného veku.
Čím to je?
Nedá sa mi nespýtať sa, čím to je, že zakaždým keď otvoríme ktorúkoľvek Houellebecqovu knihu, napriek tomu, že vieme, že bude o odpornom znudenom asexuálnom chlapovi so škálou komplexov od: mama ma nemá rada až po ženy sú chudery, ktoré sú hodné akurát mi spraviť dobrú fajku, a dokonalej žene, skrz naskrz výnimočnej, zakaždým po jeho knihe siahneme, zbožňujeme ju, uctievame Houellebecqov štýl a rafinovanosť jeho jazyka? Napriek tomu, že sa za to chcete potrestať, obdivujete jeho umeleckú zručnosť, vnímavosť, inteligenciu a nadhľad, s akým predstavuje svoj pohľad na geopolitické témy, spoločenské problémy a postavenie mužov a žien v súčasnej spoločnosti.
Povedzme si niečo o recipročnom vzťahu
Ženy chcú uspokojiť mužov, no niečo za to chcú. Houellebecqovi dodnes nikto nevysvetlil, že medziľudské vzťahy sú funkčné, až keď sú recipročné?
Žiadny houellebecqovský hrdina nemá čo ponúknuť tým dokonalým, úspešným a atraktívnym ženám, s ktorými spáva. Neexist, aby tak dokonalé stvorenia, aké vo svojich knihách opisuje, dobrovoľne chodili s takými mizogýnmi, o akých píše. Títo nímandi ženám nemajú okrem straty erekcie, neuróz a sebapohŕdania, ktoré si projekciou pretavujú do nenávisti k ženám, čo dať.
Ako sa píše v štýle Houellebecqa
Ukážem vám, ako sa píše v štýle Michela Houellebecqa a dovolím si vymeniť piedestalované pohlavie. V tejto časti recenzie budem blazeovaná žena tesne pred menopauzou, ktorá verí, že muži – pohlavie zredukované na sexuálny objekt – sú na svete len preto, aby ma sexuálne uspokojili. Sú to otroci, ktorých najvyšším cieľom je spôsobiť mi čo najviac rozkoše, lebo na to, aby ma spravili skutočne šťastnou a naplnenou, prosto intelektuálne ani duchovne nestačia.
Pýtate sa, prečo by sa mali tak strašne snažiť uspokojiť moje potreby, keď som len stará, znudená, neurotická ženská? Nuž, ani Houellebecq sa nepýta, čo môže jeho hrdina ponúknuť našej dokonalej hrdinke. Nebudem kaziť jeho rovnicu o jednej neznámej tým, že ju vypočítam a túto otázku si nepoložím.
Sentimentálna stránka Houellebecqa
„So zmesou hrôzy a odporu som si uvedomil, že aj tak budem naďalej v hĺbke duše a napriek všetkému veriť na lásku.“ (s. 250)
Toto zistenie pekne demonštruje básňou:
V hĺbke som vždy vedel,
že nájdem lásku,
že príde
krátko pred smrťou.
Vždy som dôveroval,
nevzdal sa:
Dávno som ťa tušil,
kým si sa objavila.
Na sklonku života, vedomý si svojej staroby, konečnosti a zbytočnosti, nenávidiac svoje zošúverené telo rezignovane prehlasuje: „Vždy nakoniec narazíme na ten istý problém, a to, že život vo svojej podstate komický nie je.“ (s. 241) Prehláseniu na komickosti pridáva fakt, že ho vyslovuje postava komika.
Otázka existencie Boha
Daniel sa zaujíma o existenciu Boha, to Houellebecqove postavy v predchádzajúcich dielach nerobili.
Jednu kapitolu začína výrokom: „Boh existuje, kráčal som v ňom.“ (Anonym, s. 75) Naďalej je však verný svojmu ateizmu:
„Jasne som videla Boha
v jeho neexistencii,
v jeho cennej ničote
a chopila som sa príležitosti.“ (s. 130)
O 76 strán neskôr cituje Heideggera: „Ničota ničí.“ (s. 206) Týmto výrokom dáva bodku za svojím ateistickým presvedčením uvedomujúc si ničenie onej bezbrehej ničoty. Píše: „Nedospel som k vyslobodeniu.“ (s. 300)
To, že Houellebecq ako autor dozrieva, najzreteľnejšie vidíme na konci knihy, kde si konečne začína uvedomovať nereálnosť vzťahov svojich postáv. Uvedomuje si, že ho Esther nikdy nemilovala, že ženám ako ona či Isabelle nemá absolútne čo ponúknuť. V románoch pred Možnosťou ostrova tento problém nereflektoval.
Viedlo ho len silné mužské ego obalené cynizmom. Autor Možnosti ostrova však už nie je ignorant prechádzajúci krízou stredného veku, je to autor uvedomujúci si krutú skutočnosť prázdnoty svojho bytia. Možnosť ostrova je Houellebecqovo prvé uveriteľné dielo. Houellebecq intelektuálne dozrel už dávno, no konečne možno o ňom napísať, že dospel aj ako človek, duchovne, pri neúspešnom pokuse o zmierenie sa so sebou samým. Keď sa nad tým zamyslíte, až také pozitívne odhalenie to zasa nie je.
