Úvaha o tom, prečo sa necháme radi strašiť.
Keď som ako dieťa napísal desivú poviedku, odhliadnuc od toho, či bola kvalitná alebo nie (skôr nie), a dal som ju prečítať mame, pozrela sa na mňa so zmesou znepokojenia a smútku a spýtala sa: „Prečo píšeš také škaredé veci? Čo sa ti na tom páči?“
Na jej pohľade som videl sklamanie, ako môžem byť takým masochistom, veď predsa vo svete sa deje toľko hnusných vecí, prečo ich ešte rozširovať v umeleckom stvárnení.
Uvažoval som, či to je nesprávne, či skutočne som masochistom. O niekoľko rokov neskôr som sa už ako novinár zaujímal: Prečo máme radi desivé príbehy? Prečo sa radi necháme strašiť, znechutiť a ešte za to platíme v kinách, na Netflixe, v kníhkupectvách?
Toto nie je žiadne vedecké pojednanie ani analytický článok, skôr azda niečo ako úvaha človeka, ktorý sa už roky necháva rád strašiť a neváha si za to zaplatiť.
Ako milióny ďalších na celom svete.
Mne sa to stať nemôže
Juraj Malíček, skvelý odborník na popkultúru, ktorého neváham osloviť aj neskoro večer či skoro ráno, keď potrebujem kultúrnu ilumináciu, mi pred rokmi vysvetľoval: Ľudia milujú horory, pre tú katarziu, ktorú im spôsobuje pokoj, že sa im nič nemôže stať.
Že vlastne akékoľvek ohavnosti sa dejú v knihe či na obrazovke, oni sú v bezpečí. To zlo je metaforicky ďaleko milióny svetelných rokov.
Je to skutočne tak? Relatívny pokoj a pohodlie nám majú pomôcť pociťovať slasť z toho, ako muž v koženej maske masakruje motorovou pílou skupinu mladých ľudí? Alebo keď odporné Gigerovské vesmírne monštrum terorizuje posádku vesmírnej lode?
A keď to ešte skomplikujem – nezáleží na tom, či ide o dianie, ktoré sa vymyká ľudskému chápaniu a teda cítime, že sa nám to skrátka stať nemôže, lebo vesmírne monštrá ani vlkolaci neexistujú, alebo o desivý príbeh odohrávajúci sa v enviromente mne takému blízkemu, že stačí otvoriť dvere?
V roku 2017 kiná vyzbierali na lístkoch na hororové filmy takmer 700-miliónov eur. Pri tej príležitosti portál Insider oslovil psychológov a sociológov a citovali jednu konkrétnu sociologičku, Margee Kerr: „Aj keď vaše telo nie je reálne ohrozené, stále budete pociťovať strach, avšak namiesto hormónov, ktoré vás posilňujú a zrýchľujú pre účinnú obranu, telo vypustí hormóny, ktoré vám vlastne pri správnych podmienkach umožňujú cítiť sa dobre.“
Pokoj z istoty, že nie ste pod tým istým nebezpečenstvom, aké vám servírujú horory, vás teší, núti vás skúsiť ďalší horor, bez strachu, že čelíte skutočnému nebezpečenstvu.
Ale to nemôže byť všetko!
Metaforický boj s monštrami
Deti v istom veku začnú milovať počítačové hry, v ktorých niekoho zabíjajú. Strieľajú, sekajú, všetko vybuchuje, na obrazovke je krv a mŕtvoly. Najčastejšie je to záporák, nepriateľ, často monštrum, ktoré vyskočí z temnoty.
Na! Tu máš!
O čom to je? Azda o niečom inom ako o vrodenej túžbe porážať zlo? Vyrovnávať sa so strachom, často s bezútešnou realitou, schopnosť poraziť, aj keď animované, monštrum, s ktorým stretnutie v skutočnom živote by nás paralyzovalo.
V príbehoch je to zrazu iné, niečím potešujúce, azda perverzne zábavné, ako hovorí syn Stephena Kinga, Joe Hill: „Vyvinuli sme sa, aby sme čelili nepriateľskému prostrediu, skutočným hrozbám. Fikcia je však bezpečným ihriskom, kde si viete predstaviť, že ste boli napadnutí upírom, čo je v skutočnosti odporná predstava už na pomyslenie. Napriek tomu nejaká časť nášho ja je prosto pripravená na čierne scenáre, a čítaním napríklad upírskeho príbehu môžeme s týmito hrozbami metaforicky bojovať, bez toho, aby sme sa museli báť o svoj život.“
A potvrdzuje to aj dramaturgia väčšiny hororových príbehov. Zabíjanie, to katarzné, na čo sa milujeme pozerať, ľakačky, po ktorých najprv nadskočíme, no potom sa pokojne rozosmejeme, a na konci – monštrum, hlavný záporák, epicentrum zla, zomiera, končí, padá do prepadliska dejín a katarzia je zavŕšená.
Ideálne, keď sa tak stane rukou príbehom sužovaného pozitívneho hrdinu. Keď mu práve ten poslednýkrát pootočí nožom v tele. Tak to má byť. Keď napínavý, odporný, desivý dej je nádychom, toto je upokojujúci výdych. Biela vyhrá nad čiernou, máme to tak nejako zakódované v hlavne, či nie?
Chceme lepšie horory!
Horory vznikali od nepamäti. Vyvíjajú sa, vznikajú nové stvárnenia. Horory odohrávajúce sa vo vesmíre aj na zemi, horory s religióznou tematikou často v centre s desivými rituálmi, klasické duchárske príbehy založené na urban legends, povedačkách a starých príbehoch, efektné horory stojace na CGI efektoch, aj umelecké pre úzku cieľovku, horory, ktoré vás majú znechutiť, kyslo pokriviť tvár, no aj také, ktoré bolia najviac – ktoré sa dejú ľuďom ako my, v enviromente nie nepodobnom tomu nášmu, teda horory, ktoré by sa mohli stať aj nám.
Také miluje Stephen King, to je ten kráľ hororu, ktorý zoberie miesto, v ktorom žijete, a pridá doňho niečo neľudské, niečo desivé, mimo nášho chápania. Alebo taký Lovecraft, ktorý presunul zdroj všetkého zla do vesmíru, ktorý vo vás chce vzbudiť tieseň z nepoznaného, literárnu klaustrofóbiu, nezabudnúť na kánony ako Poe, Matheson, vo filme Carpenter, Romero či Wes Craven.
Dokazujú, že tak knihy, ako aj filmy, ktoré nazývame horormi sú vlastne často úplne iné žánre, pretože Craven je z iného žánrového vesmíru ako Lovecraft. Napriek tomu obaja a stovky im podobných sa pokúšajú desiť, chcú vo vás prebudiť strach, niekedy taký, že kvôli ich filmom či knihám sa chvíľku bojíte ísť okolo cintorína či otvoreného oceánu, no napokon katarzného, takého, kvôli ktorým im povieme maestro!
No meníme sa. V 20. storočí vznikali prelomové hororové desivé diela objavujúce hranice ľudského strachu. Potom keď storočie preskočilo na číslo 21, boli sme zavalení prvoplánovými bizarnosťami, vznikali horory o hocičom, strašne veľa béčkových prehlušilo aspoň nejaké áčkové, filmári si mysleli, že hocičo naplaší či znechutí diváka – čudná duchárska ľoď a podobné nezmysly.
A dnes? Stali sme sa náročnými konzumentmi, doslova pátrame po kreatívnom spôsobe vystrašenia. Už nestačia klasické duchárske príbehy. Tie môžeme umelecky obdivovať, ale nenaplašia nás, nezanechanú na nás stopu.
Už tak nežerieme V zajatí démonov či Anabelle, vyvinuli sme sa. Kričíme: Nastrašte nás lepšie!
Filmári musia prichádzať s inováciami, s takými, akými sa snaží preraziť taký Ari Aster v jeho Prekliatom dedičstve (Hereditary) či Slnovrate (Midsommar), ktoré vo vás nechajú ten zvláštny lepkavý pocit, taký vnútorný horúci roztopený asfalt. Treba to mať premyslené, nie len vybrať sympatických a nesympatických hrdinov, ktorých postupne necháte pozabíjať kreatívnym spôsobom.
Pohnite nami!
A preto hocaký horor nestačí, filmári musia urobiť viac, alebo sa skrátka budeme vracať do minulosti, na Kingovo To, Lovecraftovo Cthulhu, Rosemaryno dieťa, na Carpenterovu Vec a Halloween, na Texaský masaker šialeného (guilty pleasure) Roba Zombieho.
Čo to dokazuje? Že horor sa vyvíja, mení svoje podoby, no jedno ostáva rovnaké – my. A naša túžba nechať sa vystrašiť.
Napísal som zase po rokoch Jurajovi Malíčkovi, aby som sa ho spýtal, či sa stále nechá rád strašiť, či stále s takou radosťou sleduje horory.
„Možno to súvisí s vekom, alebo s pohodlnosťou, alebo som sa jednoducho prejedol, ale ja už horory ani veľmi nesledujem. Vlastne mi už skoro vadia. Asi ma už prestalo baviť báť sa,“ hovorí, no priznáva:
„Faktom je, že som ideálny hororový divák, ktorý sa bojí prakticky pri akejkoľvek hlúposti. Zľaknem sa vždy, keď treba, zatínam päste. Aby som však neklamal – stále mám rád horory, niektoré z nich, ale už nie ako horory, ale ako dobré filmy a tie mám rád bez ohľadu na žáner. Jadro hororov je racionálne vyrovnávanie sa s iracionálnym a veru, nič nie je také strašidelné a iracionálne ako hlúposť, takže sa jej snažím vyhýbať. A je jedno, či je to akože, alebo naozaj.“
