Beháva, pláva, jazdí na koni a hráva tenis. Martin M. Šimečka sa počas života venuje rôznym záľubám.
Novinár Martin M. Šimečka sa na leto uchýlil do maringotky na horskom úbočí pri Muránskej planine, aby napísal knihu Telesná výchova. Úprimnosť a autentickosť textu je podčiarknutá magickým miestom vzniku.
V diele uvažuje o takmer štyridsaťročnej neochvejnej láske k pohybu a životu. Požičiava si názory veľkých filozofov ako Descartes, Aristoteles či Spinoza.
Prekonanie prvého kroku a lenivosti
Autor si dal za úlohu opísať pocity z fyzických aktivít – behu, plávania, tenisu a jazdy na koni. Uvedomuje si abstraktnosť týchto pojmov, a zároveň zložitosť plánu. Výrazná obava občas vychádza na povrch, no zreteľnejšia je túžba splniť zadaný cieľ.
„Ak chcem niečo robiť naozaj dobre, musím prekonať intuitívny strach a lenivosť, zbaviť sa stereotypov a vykročiť do neznáma,” píše autor, a zároveň týmto vyhlásením vytvára aj pomyselnú hlavnú ideu knihy.
Ani po rokoch tvrdého tréningu sa nevyhne ťažkostiam spojeným s prvým krokom. No vystúpenie z komfortnej zóny mu prináša slobodu a pozitívne emócie. Prekonanie samého seba v ňom vyvoláva pocit blízky šťastiu.
Čitateľa sprevádza svojím životom, nie nasilu, iba v náznakoch, aby priblížil, kedy a za akých okolností sa k jednotlivým činnostiam dostal.
Neopísateľné pocity ako láska a bolesť
„Prežívanie pohybu je rovnako jedinečná skúsenosť ako zážitok lásky a bolesti.”
Pri emóciách ako zamilovanosť či bolesť nevieme, ako ich vnútorne prežíva niekto iný. Šimečka o pocitoch z behu a plávania rozmýšľa podobne. Sú pre neho súhrou tela a mysle. Počas behu sa snaží prepojiť každý pohyb s prírodou, pri plávaní vnímať každú časť tela. Obe činnosti umožňujú bezprostredné spojenie so svojím bytím.
Jazdu na koni a tenis zas radí medzi kategóriu činností, ktorá si vyžaduje sústredenie aj na vonkajšie vnemy. V prvom sa snaží splynúť s pohyhom zvieraťa, pri tenise ide o súhru so súperom za sieťou.
Žiť s mierou
Čítať Telesnú výchovu je radosť pre každého milovníka prírody a pohybu. Nie je ťažkou filozofickou dišputou, práve naopak. Vzdáva hold spojeniu tela a mysle, pričom sa skromný rukopis vyznačuje ľudským a vľúdnym tónom. Pre čitateľa sa stáva inšpiráciou.
Z knihy sála harmónia a tiché prijímanie starnutia a nevyliečiteľnej choroby. Zdá sa, že strach zo starnutia a smrti nemá. Skôr u neho prevláda neistota, že telo už nevládze ako za mladi. Rovnako je u autora citeľný hlad po vzdelaní, ktoré kvôli predošlému režimu nemohol získať. Možno práve to si kompenzuje množstvom fyzických aktivít.
Šimečka tvrdí, že sa celý život hnal za rýchlosťou a obratnosťou. Chcel vedieť ako byť najlepší. Nikdy však nebol úplne spokojný s výsledkami. Pomaly si začína uvedomovať, že jeho honba za fyzičnom môže pre niektorých vyzerať smiešne.
V konečnom dôsledku sa autor snaží upokojiť čitateľa finálnym odkazom: „Spomaľme a žime s mierou. Presne podľa Aristotelovho napomenutia.”
