Beháva, pláva, jazdí na koni a hráva tenis. Martin M. Šimečka sa počas života venuje rôznym záľubám.
![](https://zacitajsa.sk/wp-content/uploads/2021/10/IMG_20210322_155743-1024x766.jpg)
Novinár Martin M. Šimečka sa na leto uchýlil do maringotky na horskom úbočí pri Muránskej planine, aby napísal knihu Telesná výchova. Úprimnosť a autentickosť textu je podčiarknutá magickým miestom vzniku.
V diele uvažuje o takmer štyridsaťročnej neochvejnej láske k pohybu a životu. Požičiava si názory veľkých filozofov ako Descartes, Aristoteles či Spinoza.
Prekonanie prvého kroku a lenivosti
Autor si dal za úlohu opísať pocity z fyzických aktivít – behu, plávania, tenisu a jazdy na koni. Uvedomuje si abstraktnosť týchto pojmov, a zároveň zložitosť plánu. Výrazná obava občas vychádza na povrch, no zreteľnejšia je túžba splniť zadaný cieľ.
„Ak chcem niečo robiť naozaj dobre, musím prekonať intuitívny strach a lenivosť, zbaviť sa stereotypov a vykročiť do neznáma,” píše autor, a zároveň týmto vyhlásením vytvára aj pomyselnú hlavnú ideu knihy.
Ani po rokoch tvrdého tréningu sa nevyhne ťažkostiam spojeným s prvým krokom. No vystúpenie z komfortnej zóny mu prináša slobodu a pozitívne emócie. Prekonanie samého seba v ňom vyvoláva pocit blízky šťastiu.
Čitateľa sprevádza svojím životom, nie nasilu, iba v náznakoch, aby priblížil, kedy a za akých okolností sa k jednotlivým činnostiam dostal.
Neopísateľné pocity ako láska a bolesť
„Prežívanie pohybu je rovnako jedinečná skúsenosť ako zážitok lásky a bolesti.”
Pri emóciách ako zamilovanosť či bolesť nevieme, ako ich vnútorne prežíva niekto iný. Šimečka o pocitoch z behu a plávania rozmýšľa podobne. Sú pre neho súhrou tela a mysle. Počas behu sa snaží prepojiť každý pohyb s prírodou, pri plávaní vnímať každú časť tela. Obe činnosti umožňujú bezprostredné spojenie so svojím bytím.
Jazdu na koni a tenis zas radí medzi kategóriu činností, ktorá si vyžaduje sústredenie aj na vonkajšie vnemy. V prvom sa snaží splynúť s pohyhom zvieraťa, pri tenise ide o súhru so súperom za sieťou.
Žiť s mierou
Čítať Telesnú výchovu je radosť pre každého milovníka prírody a pohybu. Nie je ťažkou filozofickou dišputou, práve naopak. Vzdáva hold spojeniu tela a mysle, pričom sa skromný rukopis vyznačuje ľudským a vľúdnym tónom. Pre čitateľa sa stáva inšpiráciou.
Z knihy sála harmónia a tiché prijímanie starnutia a nevyliečiteľnej choroby. Zdá sa, že strach zo starnutia a smrti nemá. Skôr u neho prevláda neistota, že telo už nevládze ako za mladi. Rovnako je u autora citeľný hlad po vzdelaní, ktoré kvôli predošlému režimu nemohol získať. Možno práve to si kompenzuje množstvom fyzických aktivít.
Šimečka tvrdí, že sa celý život hnal za rýchlosťou a obratnosťou. Chcel vedieť ako byť najlepší. Nikdy však nebol úplne spokojný s výsledkami. Pomaly si začína uvedomovať, že jeho honba za fyzičnom môže pre niektorých vyzerať smiešne.
V konečnom dôsledku sa autor snaží upokojiť čitateľa finálnym odkazom: „Spomaľme a žime s mierou. Presne podľa Aristotelovho napomenutia.”