V čom nás môže inšpirovať temná klasika

Vydavateľstvo SLOVART rozhodlo, že prinesie späť veľkých spisovateľov, hneď aj v novom šate zo slovenskej dielne Tomski&Polanski.

Gustav Flaubert a Lev Tolstoj medzi nimi nesmú chýbať. Nemálo čitateľov si však kladie otázku, prečo opäť vydávať dávnych autorov, keď tu máme jednak pretlak nových a jednak ich diela nie sú jednoduché na čítanie. Prečo sa, aj napriek odstupu času, nevytratili z myslí a knižníc čitateľov a stále si získavajú nových? Prečo bolo natočených toľko filmov a ešte viac odohraných hier v divadlách po celom svete? 

Pretože aj keď jazyk týchto diel síce nie je dnešný, aj ťažšie sa čítajúci autori, akými rozhodne Tolstoj a čiastočne aj Flaubert sú, majú stále čo povedať a v ich dielach nachádzame témy aktuálne aj dnes.

Nevera, nešťastné manželstvo, spoločenská pretvárka, smútok, dezilúzia… Flaubert a Tolstoj prostredníctvom Emmy Bovaryovej aj  Anny Kareninovej dodnes čitateľov oslovujú ich príbehmi.

Iluzionistka Bovaryová

Flaubert, scestovaný perfekcionista,  predstaviteľ realizmu s nepochovanou štipkou romantizmu, mal možnosť učiť sa spisovateľskému kumštu od tých najlepších. Victor Hugo, I. S. Turgenev či G. de Maupassant, títo všetci a mnoho ďalších, tvorili základ jeho spisovateľskej kariéry.  

Nekompromisný realista však neodolal stále tlejúcemu romantizmu a vo svojich dielach sprítomnil jeho čarovnú estetiku. Inak to nebolo ani v Pani Bovaryovej, románe, za ktorý bol Flaubert odsúdený a ktorý bol dlhú dobu zakázanou knihou. Románe, v ktorom má práve romantický idealizmus katarzný účinok na samotný dej.

Emma Bovaryová, rovnako ako Anna Kareninová, je vášnivou čitateľkou románov. Literatúra je pre ňu inšpiráciou i únikom. Na základe idealistických knižných scenárov si vysnívala život, aký by chcela žiť, plný vášne, lásky, dynamiky a dobrodružstva. To však nie je veľmi reálna predstava, keď vaším manželom je Charles Bovary, výsostne spokojný so svojím všedným životom lekára strednej triedy.

Utiekanie sa k príbehom Emme nestačí a teda rozhodne sa vidiecky život si okoreniť mužmi, u ktorých stále beznádejne hľadá lásku. Neprihliada na to, že jej venujú svoju pozornosť len preto, že počujú cengot mincí. Emmine vzťahy sú založené na lži, predstieraní a falošných ilúziách, ktorými sa snaží zlepšiť reálnu situáciu, nič, čo by človek nerobil už tisícročia. Nie je to aj vám trochu povedomé? Všednosť bežných dní, tak, ako Emma, obmieňame predstavami, aké by to mohlo byť. To miesto za troma bodkami.

Keď život nejde celkom podľa nášho plánu, snažíme sa presvedčiť samých seba, že sa to určite zlepší. Skutočnosť sa stáva hmlistou a reálnejšie kontúry naberajú naše predstavy. Vždy sa nájde nejaký podivný dôvod na ospravedlnenie nelichotivého stavu, pretože tzv. „bovaryzmus“ a teda únik z reality do sveta predstáv, nie je pre ľudstvo novinkou a je to fajn vec, keď potrebujeme zastaviť čas a utiahnuť sa tam, kde to funguje iba podľa nás.

Do posledného momentu veríme, a potom nastane odďaľované precitnutie. Flaubert Emmino uvedomenie zakončil po svojom, fatalisticky a v duchu romantizmu, samovraždou. Ťaživé bremeno poznania bolo pre ňu príliš. A hoci je ľuďom bovaryzmus bližší, ako by si chceli priznať, neuchyľujú sa k arzénovému koncu, ale hľadajú alternatívy. A preto po prečítaní knihy, či divadelnom predstavení si vydýchnu, že nie sú na mieste pani Bovaryovej a takto si pripomenú, že oni, na rozdiel od nej, majú možnosť pokračovať, inak, či rovnako, na tom nezáleží.

Vnútorné presvedčenie Kareninovej

Osud druhej, notoricky známej literárnej postavy, Anny Kareninovej je rovnaký, ako pani Bovaryovej, iba s tým rozdielom, že Kareninová sa to rozhodne ukončiť o čosi expresívnejšie, skokom pod vlak. Aj Kareninová, rovnako ako Bovaryová, milovala knihy, dokonca písala knihy pre deti. Ani ona nebola v manželstve šťastná, napriek tomu, že navonok s manželom vyzerali ako usporiadaný celok. Aj ona chcela od života niečo iné, ako byť len niekoho ženou s obmedzenými možnosťami, determinovaná spoločenskými konvenciami, bez kúska živelnej spontánnosti. Kareninová bola ako Bovaryová, snívala, túžila, chcela, s tým rozdielom, že jej nechýbala odvaha a vôľa.

Pochopiteľne, aj v Anne Kareninovej máme nádych romantizmu, zakázanú lásku, intenzívny milenecký vzťah, ktorý je pre ženu vo vtedajšej spoločnosti jedným z najzávažnejších prečinov, bez prihliadnutia na to, že mimomanželské pomery mužov sú bežnou perlou pánskych salónových rozhovorov.

Po prevalení sa jej vzťahu s Vronskym, Kareninová čelí ostrej kritike, odsúdeniam a slovnému pranierovaniu. Napriek tomu sa nevzdáva, aj naďalej zastáva rolu manželky, matky a k obvineniam sa stavia priamo, so značnou mierou sebareflexie. Odmieta exil a zostáva čeliť situácii, v ktorej sa vlastným pričinením ocitla. Verná svojmu presvedčeniu autonómnej bytosti, ktorá má právo na vlastný prejav bez ohľadu na pohlavie a najmä, ktorá má právo skutočne milovať. Pod tlakom, opúšťa smotánku Petrohradu. So svojimi previneniami a žiaľom zostáva v spoločnosti morfia, od ktorého sa stáva závislou.

Vronskeho „nevina“ a tým pádom aj sloboda zúčastňovania sa na spoločenských udalostiach Kareninovú pomaly ničí rovnako ako morfium. Nakoniec pretlak emócií a nešťastia z lásky, ktorá bola hybnou silou celého jej spoločensky neprípustného konania, sa vrhá pod vlak. A práve to je na Kareninovej fascinujúce. Nie samovražda, ale jej presvedčenie o vlastných hodnotách, nedotknutých pravidlami iných. Napriek tomu, že sa nedočkala šťastného konca, bola jej aspoň daná večnosť.