Za slávnymi románmi slávneho spisovateľa sa nachádza iný, silný, stále aktuálny. Dostojevskij ho však nestihol dokončiť.

Dostojevskij je autor nielen európskeho, ale medzinárodného formátu. Jeho najčítanejšími dielami sú Zločin a trest a Idiot, ktorými nasadil vysokú latku v kategórii moderný psychologický román.

Dodnes sa jeho postavy stávajú námetom pre mnohých umelcov a spisovateľov. No za týmito veľkými dielami, stojí jedno menšie, nedokončené, s názvom Netočka Nezvanová.

Dostojevskij zostáva verný psychologickej analýze postáv, a k tomu pridáva tému domáceho násilia a emocionálneho vydierania.

A hoci od prvého vydania v roku 1849 sa už ľudstvo pohlo dopredu, v spomínaných témach ostáva tento román nadčasový a stále aktuálny.

Jediné, čo po otcovi zostane, je klobúk

Dostojevskij si vybral ako rozprávačku hlavnú postavu, Netočku Nezvanovú, ktorá sa v knihe zveruje čitateľovi so svojimi útrapami od detstva až po adolescenciu. Násilie, s ktorým sa stretáva je fyzické aj psychické.

Primárnou a fatálnou skúsenosťou je jej vzťah s otcom, kde Dostojevskij ukazuje, ako je ľudská myseľ schopná, v rámci obrany, z násilníka a manipulátora spraviť hrdinu a martýra, a to najmä vo vzťahu rodič – dieťa.

Netočkin otec bol egocentrickým a skrachovaným huslistom. Jeho najdôvernejším spoločníkom bol alkohol, čo vyústilo do opakovaných krádeží peňazí svojej chorľavej a zdevastovanej žene.

Párkrát k tomu využil aj samotnú Netočku. Tá ho, samozrejme, poslúchla, keďže bol otec vtedy pre ňu ublíženým, ukrivdeným a nepochopeným umelcom, tým, koho matka nenávidí bezdôvodne.

Netočka, zaslepená svojou nedospelou naivitou a pochopiteľnou detskou túžbou po rodičovskej láske otcovi vyhovie, aj za cenu matkinho hnevu.

Jednostrannú náklonnosť si plne uvedomí až vo chvíli, keď ju otec pošle späť do podkrovnej izby, kde ležala jej mŕtva matka a Netočka ho vidí utekať preč. Beží za ním, ale jej detské nohy mu nestačia.

Jediné, čo jej po ňom zostane, je klobúk.

Aký koniec bude príbeh mať?

Netočky sa ujme vplyvný muž, bývalý dobrodinec jej otca, a tak sa sirota Nezvanová dostáva do nového prostredia. Krajšieho, bohatšieho a napriek tomu takého rovnakého. Dostojevskij totiž opäť načrie do ďalšieho násilného vzťahu, a to medzi deťmi samotnými.

Netočka, nezvyknutá na spoločnosť iných rovesníkov, sa upne na Katyu, pánovu dcéru. Zbožnuje ju tak, ako len osamelé dieťa môže.

Katya si, naopak, z Netočky spraví ľahký terč svojej krutosti. Avšak tento, najprv nezdravý vzťah, sa po čase premení na veľké priateľstvo, ktoré Netočka označuje za lásku.

To pobúrilo Katyinu matku. A keby len ju. Podobné pocity prežívali aj vtedajší čitatelia. Dalo sa očakávať, že ich puto bude rázne prestrihnuté a dievčenskej romanci bude koniec.

Potom, ako sa Katya presťahuje do Moskvy, Netočka zostáva stále v jej „rodine“, u jej sestry, skrz ktorej navonok harmonické manželstvo Dostojevskij ukazuje tretí variant násilia, psychického, najmä emocionálneho vydierania zo strany manžela. Navyše, autor prostredníctvom manželského vzťahu zobrazuje rodovú nerovnosť vo vtedajšej spoločnosti a spôsob, akým sa ju podarilo narušiť Netočke.

Situácia samotnej Netočky sa zlepšuje, je braná ako súčasť rodiny, dokonca obaja náhradní rodičia podporujú jej spevácky talent. Ibaže stále vo vzduchu visí niečo nevypovedané, a to dôvod chronickej choroby jej náhradnej matky.

Obaja manželia sú voči sebe chladní, odmietaví a vzájomne sa, v tichosti, trestajú výčitkami. Netočka sa náhodne dozvedá pravú príčinu tejto situácie, a potom sa stane to, na čo čitateľ čaká celú knihu. Netočka v sebe konečne nachádza odvahu a rozhodne sa pre priamu a sebaistú konfrontáciu s problémami.

A tam kniha končí, po búrlivej výmene názorov, odhaleniach, po Netočkinom triumfálnom postavení sa na doráňané nohy.

Napriek tomu jej samotný príbeh nie, keďže Dostojevskij z dôvodu zatknutia tento román nestihol dokončiť. Takže je už len na čitateľoch, aký koniec Netočke vymyslia, možno šťastnejší ako celý jej doterajší príbeh.