Pri hrdinovi národa bol v jeho posledných mesiacoch života lekár so slovenskými koreňmi.

Najprv jeho behu verejnosť nevenovala pozornosť. Prečo by aj, Forrest Gump sa skrátka jedného dňa postavil z verandy a rozbehol sa do sveta. Bez dôvodu.

Postupne sa k nemu na niektorých úsekoch začali pridávať podporovatelia, podnikatelia ho prosili o rady. Médiá ho tlačili do odpovedí: “Pre koho bežíte? Je to za svetový mier? Za práva žien? Bezdomovcov? Vari zvierat?” Forrest odvetil len: “Bežím, lebo sa mi chce.”

Táto časť fiktívneho príbehu prosťáčka v podaní Toma Hanksa patrí k najvydarenejším vo filmovej klasike Roberta Zemeckisa.

Ale zopár rokov predtým, než zažil dnes už kultový počin premiéru v Los Angeles, bol podobný beh realitou. Terry Fox však nebol žiadnym jednoduchým chlapíkom. Vedel presne, prečo beží.

Nebolo to len o momentálnej túžbe zabehať si. Behal, aby pomohol miliónom iným. Svoj beh však musel ukončiť predčasne.

Toto je príbeh hrdinu.

Inšpiroval ho hendikepovaný maratónec

Skôr len poskakoval ako bežal. Na sebe mal krátke gate a priliehavé tričko s nápisom – Maratón nádeje. Hlavu mu pokrývali nepoddajné kučeravé vlasy a tvár výraz agónie. Pociťoval obrovské bolesti, prakticky väčšinu pravej nohy nahrádzala protéza.

Pri dlhom behu jeho stehenná kost narážala do protézy, inokedy bol problém s ľavou nohou a chrbticou, ktoré dostávali plnú záťaž.

Terry Fox od roku 1976 zažil to, čo iní za celý život. V tom roku po niekoľkomesačných bolestiach kolena išiel nadšený mladý športovec k lekárovi. Po vyšetreniach mu diagnostikovali osteosarkóm. Rakovina, ktorá napáda kosti, sa zväčša začína práve v kolene.

Terry mal 18 rokov.

Len o päť dní neskôr, čo lekári vyriekli diagnózu, už tínedžer ležal na operačnej sále. Aby mal šancu na prežitie, museli mu amputovať pravú nohu – 15 centimetrov nad kolenom.

Terry sa následne vrátil do života, hral basketbal na vozíčku, s otcom chodil na golf. V hlave však medzitým spriadal plány na najväčší počin svojho života.

Tesne pred operáciou totiž Fox dostal do rúk príbeh Dicka Trauma, prvého bežca s amputovanou nohou, ktorý zabehol newyorský maratón. A skúsenosti s niekoľkomesačnou chemoterapeutickou liečbou ho presvedčili o tom, čo musí urobiť.

“Terryho v nemocnici ovplyvnil pohľad na trpiacich onkopacientov, z ktorých mnohí boli len malé deti. Vtedy sa rozhodol a svoje preteky nazval Maratón nádeje,” píše sa na stránke The Terry Fox Research Institute.

Skutočné príbehy nemusia mať šťastné konce

Terry Fox začal svoju vyše ročnú fyzickú prípravu na beh cez celú Kanadu. Rozhodol sa, že vyzbiera minimálne milión dolárov na výskum rakoviny. Najprv ho odhovárali, jeho matka i výskumné centrum rakoviny v Kanade.

Nemôžeš. Nedovolím ti to. Alebo – keď ti to nevíde, tak to vrhne zlé svetlo na skúmanie rakoviny v celej krajine. Nie. Fakt nie!

“Prečo nemôžeš bežať len okolo Britskej Kolumbie? Prečo to musí byť okolo celej Kanady?” spýtala sa hoj jeho mama Betty. “Pretože rakovinu nemajú len ľudia v Britskej Kolumbii,” odpovedal Terry. “Na to som už nemala čo povedať,” spomínala po rokoch dojatá Betty Foxová v dokumente o svojom synovi.

Neodradili ho. Nemohli. Terry Fox to videl vo svojej hlave ako najväčší boj svojho života. A hodlal ho vyhrať. “Terry mal veľký sen. Chcel skrátka pomôcť k zmene života iných,” vysvetľuje jeho brat Fred Fox pre rádio CBC.

V polovici apríla 1980 sa vtedy 21-ročný Terry Fox postavil na pomyselný štart svojho behu v St. John’s v Newfoundlande. Nazval ho Maratón nádeje, čo hlásalo aj jeho biele tričko. Zaumienil si, že Kanadu prebrázdi z východu na západ. Nezaujímalo ho, že keby sa vybral opačným smerom, vietor by mu fúkal do chrbta.

Predstavoval si totiž, že triumfálnym záverom, veľkolepým cieľom bude jeho rodné mesto – Winnipeg. Fox bežal každý deň priemerne 30-40 kilometrov, teda absolvoval približne jeden maratón denne.

“To sa priečilo logike. Kto behá maratón denne? A naviac – kto zabehne maratón denne na umelej nohe?” pýtal sa v rozhovore Terryho brat, Darrell Fox.

Spočiatku mu verejnosť nevenovala pozornosť. Neabsolvoval reklamnú kampaň, nemal za sebou silných sponzorov. Myslel si, že na strhnutie krajiny na svoju stranu mu bude stačiť odhodlanie.

Musel bojovať s nepriazňou neustále sa meniaceho počasia, vodičov, ktorí naňho trúbili a kričali, aby neprekážal. Bojoval s častou osamelosťou, bolesťami nôh, chrbta i v hrudi.

Spoločníkom mu bol od začiatku jeho priateľ Doug Alward a brat Darrell, príležitostne aj ľudia z kanadského inštitútu výskumu rakoviny. Na tento beh bol však sám. Na nikde nekončiacich kanadských cestách poskakoval na jednej nohe a stabilitu udržiaval s pomocou protézy.

Nenechal sa odradiť a pozornosť napokon prišla. Verejnosti, médií i osobností. O tri mesiace už Foxa v hlavnom meste provincie Ontário, Toronte, vítalo viac než 10-tisíc ľudí. Pridávali sa k nemu obyčajní ľudia i osobnosti, podal si ruku s vtedajším premiérom Pierrom Trudeaum (jeho syn Justin je premiérom Kanady v súčasnosti), pripojila sa k nemu aj vtedajšia hviezda NHL Darryl Sittler.

Húževnatý chlapík z Winnipegu s kučeravými vlasmi a nemotorným behom inšpiroval a zaujímal celú Kanadu a postupne aj celý svet. Keď nebežal, plánoval aktivity na podporu svojej iniciatívy – tlačové konferencie, stretnutia s podporovateľmi, v Ottawe za jasotu desaťtisícov na tribúnach i hráčov na trávniku symbolicky otvoril zápas v americkom futbale.

“Ľuďom sa páčila jeho nevinnosť, úprimnosť a húževnatosť. To sú dôvody, pre ktorý sa ľudia zamilovali do Terryho Foxa,” spomínal Bill Vigars, novinár, ktorý vtedy ako jeden z prvých informoval o Terryho aktivite.

Pri rozhovoroch s fanúšikmi či médiami Terry Fox nereflektoval otázky o rakovine, nebol melancholickým typom stvoreným na sťažovanie si. Radšej povzbudzoval či žartoval. “Viac, než stratu nohy, som ľutoval stratu vlasov počas chemoterapie. A po nej mi narástli takéto kučeravé vlasy, ktoré som nikdy predtým nemal,” smial sa.

Z behu i celého sprievodného programu bol vyčerpaný, mal bolesti, no nechcel skončiť. “Neexistuje dôvod, pre ktorý by som sa zastavil. Nezáleží na bolesti, ktorú cítim. Tá je nič oproti bolesti, ktorú prežívajú onkopacienti počas bolestivej liečby,” cituje Foxa History Canada.

Ako nás však realita učí už storočia, fiktívne príbehy sa môžu skončiť akokoľvek si autor zmyslí. Tie skutočné sa pekne skončiť nemusia.

O tom sa presvedčil aj Terry Fox.

Svet naňho nezabudol

Terry Fox inšpiroval celý svet 143 dní, počas ktorých odbehol 5372 kilometrov. Je to ekvivalent vzdialenosti z Bratislavy do metropoly Indie – Dillí. Na začiatku septembra 1980 zastavila Terryho silná dýchavičnosť a bolesť v hrudi. “Jeden deň zabehnete maratón a druhý nie ste schopný vstať. To je život,” hneval sa.

Svoj beh bol nútený ukončiť v ontárijskom Thunder Bay. Na nosidlách pri nakladaní do záchranky ležal v obkľúčení médií. “Zdá sa, že sa rakovina vrátila a napadla mi pľúca. Teraz musím skončiť, no verím, že sa ešte vrátim a svoj beh dokončím,” hovoril do nastavených mikrofónov dychtiacich novinárov.

Na jednej strane pľúc mal nádor veľkosti citróna, na druhej golfovej loptičky. Boli príliš blízko srdca, takže Terryho nemohli operovať. O desať mesiacov neskôr Terry Fox zomrel na komplikácie spojené so zápaľom pľúc. Bolo to presne mesiac pred jeho 23. narodeninami. Posledné mesiace jeho života sa vo vancouverskej nemocnici staral o Foxa lekár so slovenskými koreňmi Ladislav Antonik.

Terry Fox sníval najprv o milióne vyzbieraných dolárov. Keď sa oňho začala zaujímať celá krajina, zmenil to na 10-miliónov, až napokon vyjadril sen o symbolických 24 miliónoch – dolár za každého obyvateľa Kanady.

V momente predčasného konca behu bolo vyzbieraných 1,7 milióna dolárov. Keďže jeho boj vyvolal obrovskú pozornosť verejnosti aj médií, televízna spoločnosť CTV týždeň po ukončení behu odvysielala celonárodnú výzvu.

Terry Fox sledoval z nemocničného lôžka, ako šťastný moderátor oznamoval, že vyzbierali vyše 10 miliónov dolárov. “Fox sa zobudil do 10-miliónového sna,” písal vtedy denník The Vancouver Sun. Do marca 1981 sa finančné dary ďalej hrnuli a podarilo sa vyzbierať takmer 24 miliónov. Presne podľa ambiciózneho sna húževnatého mladíka.

V roku 1988 sa od Canadian Cancer Society odtrhol samostatný inštitút podporujúci výskum rakoviny – The Terry Fox Foundation. Za tri dekády fungovania vyzbieral v mene Terryho Foxa takmer 800 miliónov dolárov na tento účel.

Každoročne pomáha organizovať viac než 9-tisíc podporných podujatí. Dlhé roky sa v 60 krajinách sveta beží aj populárny beh Terryho Foxa spájajúci ľudí, ktorí nezabudli na odkaz mladíka odmietajúceho podľahnúť.

“Ako len málo vedel, aký vplyv bude mať jeho Maratón nádeje,” spomína Fred Fox, Terryho brat. Tento rok totiž oslavujeme štyridsiate výročie štartu Terryho behu.

V Kanade je Terry Fox jednou z najväčších historických osobností, po boku slávnych športovcov, laureátov Nobelových cien, vynálezcov. Po celej Kanade sú roztrúsené jeho sochy.

Tá v Thunder Bay, kde musel predčasne skončiť svoj beh, ho pamätá v plnej sile, v pamätnej krívajúcej pozícii, s hlavou vztýčenou. Pozerá sa na západ.

Beží domov.