Peter Sit sa stal v spoločnosti známy fotením svojej babky, ktorej tak po smrti starého otca vrátil pocit potrebnosti. Vznikol tak roky trvajúci projekt, ktorý vyústil publikáciou s názvom Život jedného človeka je jeden celý vesmír. Ťažiskové fotografie v nej doplnil autorskými esejami. Okrem toho Peter Sit, podobne ako ďalšie známe osobnosti, prehovoril o svojom duševnom zdraví, boji s vyhorením a depresiami.

„Podobné projekty, ako napríklad moja kniha s babkou, alebo text o vyhorení, otvárajú debaty a možno katalyzujú aj ďalšie priznania. Ľudia týmto spôsobom tiež prichádzajú na to, že v tom nie sú sami. Uvedomia si, že je to spoločenský problém a nie len ich individuálny,“ hovorí umelec Peter Sit v rozhovore pre Začítaj sa.

ČO SA DOČÍTATE V ROZHOVORE?

• Prečo začal fotiť svoju babku po smrti starého otca?
• Ako jej to pomohlo?
• Čo príbeh jeho babky hovorí o spoločnosti?
• Ako prežil Peter Sit rok 2020, ktorý bol poznačený pandémiou koronavírusu?
• Prečo sa rozhodol hovoriť o svojom boji s vyhorením a depresiami?

Čo podľa vás má robiť umenie?

Umenie môže robiť veľa vecí. Pre mňa osobne je umenie prostriedok na spoznávanie seba a sveta. To je pre mňa aj hlavná motivácia pohybu v umení.

Babka sa stala spoločenským pojmom. Ako by ste ho definovali?

Babka je pre mňa synonymom múdrosti, vedomostí, starostlivosti, prísnosti a zároveň láskavosti.

To isté platilo aj pre vašu babku?

Áno.

Po smrti manžela, vášho starého otca, začala upadať. Vy ste zareagovali tak, že ste ju začali fotiť. Prečo?

Fotografia bola prostriedok, ktorý som ja vedel používať. Začal som ju fotiť, pretože som cítil, že jej neprospieva, ako sa jej všetci snažia pomáhať. Práve naopak. Videl som, ako sa cíti nepotrebná, napriek tomu, že to ostatní mysleli dobre a snažili sa jej pomôcť. Babke som preto začal dávať úlohy, aby išla robiť do záhrady či niečo upiekla a ja ju pri tom nafotím. Brala to tak, že to robí pre mňa. Že to potrebujem na svoje prijímacie skúšky. Pomohlo jej to.

Ako jej to pomohlo?

Začala sa cítiť opäť potrebná.

V akom období ste s tým začali?

Práve som sa hlásil na katedru fotografie Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave.

Mali ste od začiatku premyslené, že by z toho neskôr vznikla kniha?

Vôbec nie. Dlho som ani nevnímal, že by šlo o nejaký projekt. Išlo skôr o spôsob, ako pomôcť babke. Počas obdobia, čo som ju fotil, sme jej založili aj účet na Facebooku, kam som občas pridával fotografie. Keď som ho však zakladal, nebol som si istý, či to ľudia nebudú vnímať ako vtip.

A brali?

Nebrali. Za tie roky som obdržal mnoho správ od ľudí, ktorých to inšpirovalo. Či už vo vzťahu k ním, k ich rodičom, alebo k iným ľuďom so zdravotným znevýhodnením v rodine alebo blízkom okolí. Ľudia im nepomáhali fotením, to bol môj prostriedok. Vraj ich to však inšpirovalo, aby si našli vlastný.

Nad čím ste uvažovali, keď ste začali koncipovať knihu. Chceli ste jednoducho priniesť príbeh jednej-vašej babky, alebo ste v tom cítili spoločenský presah, o ktorom ste pred chvíľou hovorili?

Ešte počas babkinho života sme začali pracovať na knihe receptov. Mala obsahovať fotky mojej babky spolu s receptmi, ale chcel som aspoň v úvode napísať nejaký text, ktorý by nebol iba o tom. Už vtedy som cítil, že to nie je len o mojej babke, ale ďaleko to presahuje túto spoločenskú rovinu. Babkin zdravotný stav sa začal zhoršovať, tak sme to v tom nepokračovali. Vedel som, že to spolu nedorobíme, takže som nad tým ďalej nepremýšľal. Babka v roku 2018 zomrela, ale o rok neskôr som sa rozhodol, že knihu urobím a vymyslel som si nový koncept.

Aký to je koncept?

Povedal som si, že urobím výber fotografií, na ktorých sme pracovali počas tých rokov, a zoradím ich do pomyselných kategórií a pridám texty o starostlivosti, láske, vzťahoch a prací, starnutí, ale aj o smrti.

Čo príbeh vašej babky hovorí o spoločnosti?

Mám pocit, že je to niečo, čo ľudia reálne potrebujú. Z knihy je cítiť dotyk, teplo, blízkosť vzťahov. Je to niečo, čo v spoločnosti aj posledný rok absentuje. Aj vďaka pandémii sme získali príležitosť prehodnotiť vzťahy. Starí a zraniteľní ľudia začali byť viditeľnejší. Začali sme o nich oveľa viac premýšľať.

Knihu ste nazvali Život jedného človeka je jeden celý vesmír. V prípade podobných diel je názov veľmi dôležitý, lebo autor ním chce veľa povedať. Prečo tento názov a aké boli iné možnosti?

Tento názov vznikol už v roku 2013, keď som už babku nejaký čas fotografoval. Na vysokej škole som vtedy vyrobil malú knižku, ktorá bola zložená z pätnástich fotografií. Urobil som desať kusov, ktoré som rozdal, a jeden som chcel dať babke. Už tá kniha mala tento názov. Prišlo mi to ako výstižný názov, ktorý je dnes azda ešte silnejší. V tom našom mikrokozme s babkou sa odráža makrokozmos okolo nás. Ešte bol jeden variant. Môj dobrý kamarát, psychiater Jano Ballx, pripravoval workshop, na ktorom použil aj práve fotografie mojej babky. Workshop nazval – Cítenie nie je ako nič iné.

Na knihu vám prispievali ľudia. Čomu presne podľa vás dávali svoje peniaze?

V prvom rade príbehu. Nechcem hovoriť za ľudí, ale mám pocit, že z knihy cítia akúsi nádej.

Ste mladým umelcom. Naučilo vás niečo posledných pár rokov? Pomáhanie babke, tvorba knihy, komunikácia s ľuďmi.

Určite áno. Veľa vecí si uvedomujem aj spätne. Kultivovalo to moju empatiu. Naučilo ma to nazerať na problémy aj inak, než len cez vlastnú optiku. Tá totiž nemusí byť vždy správna. Nie je to samozrejmé a jednoduché, ale je potrebné snažiť sa vcítiť do druhého, pretože to, čo si my predstavujeme, že by druhému mohlo pomôcť, často nemusí byť skutočným riešením.

Čo aktuálne robíte?

Pracujem na tejto knihe. Okrem toho pripravujem dve výstavy, ktoré budem tento rok spolukurátorovať, ak to pandemická situácia dovolí. S umeleckým kolektívom APART, ktorý som v 2012 spolu-založil, pripravujeme výstavu v Liberci a pracujeme na novom filme.

Ste umelcom pohybujúci sa v niekoľkých oblastiach. Je to váš spôsob, ako chápete pôsobenie v umení?

V umení ma zaujíma pozícia umelca, ktorý sa môže pohybovať naprieč profesiami. Okrem konkrétnych práci, o ktorých som hovoril pred momentom, som tiež spolu-založil vydavateľstvo, s ktorým vydávame malé publikácie. Zaujímajú ma aj osobnosti z umenia, ktoré kombinovali umenie podobným spôsobom – vydávali knihy, robili výskum, písali texty, točili filmy. To mi je blízke. Už keď som začal študovať fotografiu, tak ma to veľmi obmedzovalo. Chvíľku som nevedel, čím to je, až kým som si počas štúdia nepomenoval, že skrátka potrebujem robiť rôzne veci v umení a neobmedzovať sa.

Ako ste ako umelec prežili minulý rok?

Mal som pocit, že v lockdowne som žil posledných niekoľko rokov. Veľa času trávim doma. Zrušilo sa alebo sa presunulo niekoľko projektov, ale ja som mal to šťastie, že som to nijak výrazne nepocítil. Práca bola, veľa vecí sa presunulo do online priestoru. Na štyri mesiace som aj prestal pracovať.

Prečo? 

V rámci terapie som zistil, že som posledný rok aj pol žil s vyhorením. Rok 2020 som strávil aj tým, že som spomalil. Potreboval som si urobiť vnútornú revíziu.

Otvorene ste písali o boji s vyhorením a začínajúcou depresiou. V súvislosti s knihou o vašej babke ste hovorili o tom, ako vás celý ten proces naučil empatii k ľuďom. Myslíte si, že dozrel čas, aby podobne, ako vy, aj spoločnosť kultivovala svoju empatiu voči ľuďom a ich duševnému zdraviu?

Dúfam. Ja sa k tomu snažím prispievať, otvorene hovoriť o problémoch duševného zdravia. A všímam si aj okolo seba, koľko mladých ľudí trpí depresiami, úzkosťami. Stretol som veľmi veľa ľudí s vyhorením. Duševné zdravie je stále tabu, ale mám pocit, že sa to začína lámať.

Podobné projekty, ako napríklad moja kniha s babkou, alebo text o vyhorení, potom ďalej otvárajú debaty a možno katalyzujú aj ďalšie priznania. Ľudia týmto spôsobom tiež prichádzajú na to, že v tom nie sú sami. Uvedomia si, že je to spoločenský problém a nie len ich individuálny.

V súvislosti s pandémiou tiež podľa štúdií narástol počet ľudí s úzkosťami, depresiami, čo vychádza aj zo straty práce alebo peňazí. A to dokazuje, že depresia nemusí vždy súvisieť len s našimi osobnými traumami, ale do veľkej miery za to môže aj spoločnosť, v ktorej žijeme.