Žil svoj život naplno aj napriek tomu, že prežil hrôzy holokaustu na vlastnej koži.
Vo veku neuveriteľných 101 rokov zomrel 12. októbra 2021 Eddie Jaku. Prežil hrôzy páchané na Židoch v koncentračných táboroch, a hoci priznal, že nedokáže zabudnúť a ani odpustiť, neprechováva voči nikomu nenávisť. „Nenávisť je choroba. Zabije tvojho nepriateľa, ale v procese zabije i teba,“ šíril silné posolstvo svetu Eddie.
TICHO, KTORÉ NELIEČI
Tridsať rokov Eddie Jaku nehovoril o tom, čo prežil. Patril medzi tých šťastnejších, ktorým sa podarilo v zúboženom stave vrátiť sa z koncentračných táborov a ktorí hľadali nový život ďaleko od pôvodného domova. Začínali na úplne novom mieste, v cudzine, vykorenení, v inej kultúre, kde by ich šialenému a nepochopiteľnému príbehu snáď nik neuveril. Otváranie pomaličky sa hojacich rán by bolo príliš bolestivé.
V Austrálii, kde Eddie s manželkou a prvým synom po vojne emigrovali, ani jeho najbližší netušili, že číslo vytetované na predlaktí nie je len obyčajným číslom, ale neodnímateľným svedectvom hrôzostrašných udalostí.
Trvalo tridsať rokov, kým Eddie prehovoril. Pochopil, že tak, ako aj ďalší s číslom vrytým do kože, ktorí cítia povinnosť hovoriť o zverstvách páchaných na Židoch, aj on prežil z nejakého dôvodu. Rozhodol sa teda rozpovedať svetu svoj príbeh.
EDDIEHO PRÍBEH
Narodil sa ako Abraham Jakubowicz v apríli 1920 v nemeckom meste Lipsko a ako chlapec veril, že vyrastá v najcivilizovanejšej a najrozvinutejšej krajine sveta.
Hoci jeho rodina dodržiavala židovské sviatky, v prvom rade sa považoval za Nemca, až potom za Žida.
Ako 13-ročného ho pre pôvod vyhodili zo školy. Otec ho pod inou identitou poslal na štúdiá do vzdialeného mesta Tuttlingen, kde odlúčený od rodiny ukončil stredoškolské vzdelanie v strojárskom odbore s vynikajúcimi výsledkami.
Kvalifikácia a zručnosť ho neskôr doslova zachránila pred plynovou komorou.
Odlúčenie od láskavej mamy a múdreho otca však znášal veľmi ťažko, a tak sa ich po skončení štúdii rozhodol po piatich rokoch navštíviť. Prekvapilo ho, že až na jazvečíka Lulu bol dom prázdny. Vyčerpaný zaspal vo svojej posteli. Nemal ani najmenšie tušenie, že v meste horia synagógy a prebiehajúca noc sa zapíše do histórie pod menom Krištáľová, podľa úlomkov skla z rozbitých výkladov židovských obchodov, ktoré plienili nacisti.
Ráno vtrhli aj do Eddieho izby, brutálne ho dobili a vyviedli pred dom, kde sa musel pozerať, ako ich dvestoročný dom ničia. Nasledovala deportácia do koncentračného tábora v Buchenwalde, neskôr do Osvienčimu.
To, čo tam zažil, je ťažké si čo i len predstaviť. V plynovej komore skončila okrem jeho sestry Henni celá rodina. Eddiemu sa podarilo utiecť až koncom vojny počas tzv. pochodu smrti. Mesiace sa skrýval, kým ho našli americkí vojaci, už takmer na smrť vyhladovaného a chorého na choleru a brušný týfus. Vojna bola zažehnaná, no jej následky boli doživotné.
KNIHA S ODKAZOM PRE ĎALŠIE GENERÁCIE
Kniha Najšťastnejší človek na zemi je nádherným príbehom o spolupatričnosti, priateľstve, obetavosti, statočnosti, ale aj o zverstvách a krutosti páchaných na Židoch. Je písaná jednoducho a pravdivo. Možno po jej prečítaní budete volať svojej mame so slovami, ako ju ľúbite. Lebo aj na to Eddie nabáda čitateľa – povedať to, kým je ešte čas, lebo možno už nebudete mať príležitosť. Rovnako, ako ju nedostal on.
Obálku tvorí portrét usmiateho Eddieho, a aj napriek tomu, že v knihe zachytáva kruté momenty z koncentračného tábora, v čitateľovi neostáva po dočítaní pocit úzkosti a smútku, ale naopak – vďačnosť a radosť.
Je to najmä osobnosťou Eddieho, ktorý si zachoval prirodzený optimizmus a humor aj v najťažších časoch až do konca života. V tom všetkom zlom sa vždy našla svetlá chvíľka, pre ktorú sa oplatilo žiť. Napríklad priateľstvo s Kurtom, s ktorým sa v koncentračnom tábore podporovali a nedovolili jeden druhému spáchať samovraždu v momentoch beznádeje.
Strany sú doplnené o vzácne fotografie z Eddieho archívu, kde vidíme aj jeho sestru Henni a priateľa Kurta, ktorí ako jediní z celej Eddieho rodiny a priateľov holokaust prežili.
NAJŠŤASTNEJŠÍ ČLOVEK
Jaku sa pomaličky po vojne zotavil a čoskoro si našiel lásku svojho života. V roku 1946 sa oženil s belgickou Židovkou Flore, ktorá sa počas vojny skrývala v Paríži, pričom sa vydávala za kresťanku.
Hoci navonok bol na tom lepšie, vnútri prežíval zúfalstvo. Eddie priznal, že až narodením syna Michaela sa v ňom prelomili ľady. Srdce sa mu v tej chvíli zahojilo a v bohatej miere sa mu vrátilo šťastie. Cítil sa najšťastnejším mužom na zemi. Sľúbil si, že od toho dňa až do konca života bude šťastný, prospešný a láskavý.
Z Bruselu v roku 1950 emigrovali do Austrálie, kde sa usadili a neskôr začali podnikať v oblasti realitného trhu. Tam sa im narodil aj druhý syn André.
Eddie sa angažoval v židovskom múzeu a rád sa stretával so školákmi s túžbou, aby sa už v budúcnosti nič podobné ako holokaust nestalo.
V roku 2011 založili aj skupinu Focus, kde ľudia, ktorí mali skúsenosť s koncentračným táborom, mohli zdieľať svoje zážitky. V roku 2013 získal Jaku medailu Austrálskeho rytierskeho rádu za službu židovskej komunite.
Posolstvo pre ďalšie generácie odovzdával ďalej na mnohých prednáškach a besedách. V roku 2019 bol pozvaný na konferenciu TEDx, kde ho počúvalo vyše 5000 ľudí a ďalšie tisíce počúvali jeho reč online. Spolu so skupinou obetí holokaustu založil Austrálske združenie obetí a potomkov židovského holokaustu a neskôr sa im podarilo vybudovať aj Židovské múzeum v Sydney.
Eddie Jaku zanechal po sebe svoju manželku Flore, dvoch synov, štyri vnúčatá, päť pravnúčat a silný odkaz svetu.
