fbpx

O knihách

Autor, o ktorom veľa neviete, no inšpiroval Orwella

12.2.2020

Jevgenij Zamjatin napísal dielo, ktoré podľa mnohých inšpirovalo kultových autorov Georga Orwella či Aldousa Huxleyho.

Azda každý, nazvime to literárny nadšenec, pozná pojem dystopická literatúra. Keď zájdeme ešte ďalej, buďme konkrétnejší a predpokladajme, že drvivá väčšina ľudí pozná i mená George Orwell či Aldous Huxley, a ich kultové romány 1984 a Prekrásny nový svet.

Antiutopický román My
Jeho najvýznamnejším dielom je antiutopický román My (1921).
Román je priamym predobrazom známeho diela 
1984 od George Orwella a napriek vysokej literárnej úrovni je dnes trochu zanedbávaný.
zdroj: wiki

Práve to sú diela akejsi pomyselnej zlatej knižnice dystopickej literatúry, diela, ku ktorým sa vraciame, aby sme na zažltnutých stranách mrazivo sugestívnych textov aspoň v myšlienkach bojovali s neslobodnými režimami, aký sme mali aj my na Slovensku. Proti mýtickému Veľkému bratovi.

Hovoríme najmä o režime, ktorý kontroluje jeden človek, resp. jedna strana, ktorý nám z tela vytrhol ľudskosť, ktorý naše mená v myšlienkach nahrádzal číslami, chcel, aby sme sa stali stádom. A ktokoľvek, akokoľvek, vytŕčal z tohto stáda, tak ho stihol krutý osud.

Áno, 1984 i Prekrásny nový svet, rovnako ako niektoré ďalšie majstrovsky pracujú s touto tematikou, literárne bojujú proti tomuto preludu 20. storočia a upozorňujú naň. Nie sú však jediné. A nie sú zrejme ani najoriginálnejšie.

Pretože niekoľko rokov pred nimi sa do tohto boja, ktorý sa zdal v 20. storočí byť márnym, vydal Rus Jevgenij Zamjatin. Muž, ktorý mal podľa mnohých svojich dielom My ovplyvniť oboch legendárnych autorov zmienených vyššie.

Avšak podobne bez povšimnutia, ako zomrel, prechádza tento ruský autor zabudnutím aj v 21. storočí.

Svet energie a vášne proti svetu poriadku

Kozmický inžinier známy iba ako D-503, žije v Jednotnom štáte (One State), krajine skonštruovanej takmer výlučne zo skla. Práve to pomáha bezpečnostným jednotkám, Strážcom, kontrolovať prakticky každého, kdekoľvek a kedykoľvek.

Ľudia v krajine sú uniformovaní, stratili akúkoľvek unikátnosť, jedinečnosť, nemožno ich osloviť inak, než ich číslom. Jediný výnimočný v tomto ohľade, rovnejší medzi rovnými, je samotný najvyšší vodca Jednotného štátu – Benefactor, alebo ak chcete, Dobrodinec.

Jednotlivci sa správajú prísne v medziach mantry spoločnosti, a spoločnosť sa zase správa tak, ako to prikazuje Jednotný štát. Ľudia vstávajú v rovnaký čas, zaspávajú v tú istú minútu, na jedenie majú predpísaný počet kúsnutí, presne určený majú aj čas sex. Kto bez povolenia počne dieťa, je popravený. Strojom.

Rozprávačom príbehu je práve konštruktér D-503. Zamjatin román napísal formou jeho zápiskov pre niekoho iného.

Autor s čitateľmi a tiež s terajším režimom rozohráva sugestívnu hru. Na jedej strane je svet neslobodný, ale presný – entropia. Na druhej strane je svet vášnivý, svet energie, s láskou, fantáziou a túžbou – to je svet energie, o ktorom si hlavný hrdina myslí, že je zlý. Tak sa žiť predsa nemá!

Román Aldousa Huxleyho
Román Aldousa Huxleyho, odohrávajúci sa v Londýne v roku 2540, konkurujúci Orwellovmu dielu 1984 a dodnes varujúci.
zdroj: dennikn

Napriek tomu že D-503 je lojálnym obyvateľom Jednotného štátu, a trvá na správnosti sveta entropie, čoraz viac ho k sebe, ako magnet, priťahuje svet energie. Priťahuje ho láska k I-330.

Hlavnému hrdinovi sa napokon svet obracia hore nohami, obe vyššie zmienené línie sa prelínajú a zlievajú. Na konci je pokorený on, obyčajný človek, ktorý čo i len na moment zapochyboval o správnosti systému.

Systému, ktorý nesmie prehrať. A neprehrá.

My a 1984

My môžeme považovať ako akéhosi ideového aj kreatívneho predchodcu azda najslávnejšieho dystopického diela 20. storočia, 1984 od Georga Orwella. Aj keď na známe, mrazivé dielo amerického spisovateľa sa hľadí ako na nedotknuteľný klenot, len ťažko odpárame mnohé podobnosti týchto diel.

D-503 je Winston z Orwellovho neslobodného sveta, Benefactor je desivým Veľkým bratom, presklený svet Jednotného sveta je zjednodušeným nazeraním na všadeprítomné vševidiace obrazovky z Airstrip One alebo Oceánie, kde sa odohráva dielo Orwella.

Navyše, je neoddiskutovateľné, že Orwell o diele My dobre vedel aj pred publikáciou svojho románu. Na začiatku januára 1946, teda dva roky pred vydaním svojho najslávnejšieho diela, Orwell My recenzoval v Tribunal magazine.

“Zamjatinova kniha je v mnohom veľmi aktuálna aj pre našu vlastnú situáciu,” píše Orwell. “Keď knihu čítate, veľmi rýchlo pochopíte, prečo bola zakázaná. Je to určite kniha, na ktorú treba čakať, keď vyjde v anglickom jazyku,” pokračuje.

Téma románu je manipulácia
Hlavnou témou románu je manipulácia. 

Na vlastnú inšpiráciu touto knihou nepoukazuje, naopak, ponúka iného slávneho autora dystopickej literatúry, Aldousa Huxleyho. Ten mal čerpať z My pri tvorbe svojho kultového diela Prekrásny nový svet.

K tejto téme Orwell dodáva: “Myslím si, že Prekrásny nový svet musí čiastočne vychádzať z tohto diela. Oba romány ponúkajú príbeh rebélie primitívnej ľudskej energie proti racionálnemu, mechanizovanému, bezbolestnému svetu, a oba príbehy sa majú odohrávať v ďalekej budúcnosti. Podobná je aj atmosféra oboch diel, a v oboch môžeme vidieť podobný typ spoločnosti.”

V roku 1962, v liste Christopherovi Collinsovi Huxley napísal, že Prekrásny nový svet napísal ako reakciu na utópie H.G.Wellsa skôr, ako vôbec počul o románe My. Ďalší slávny autor Kurt Vonnegut však vyhlásil, že keď písal Mechanický klavír, vychádzal z Prekrásneho nového sveta, ktorého zápletka podľa neho vychádzala práve zo Zamjatinovho románu.

Jeden z prvých disidentov

Zamjatin už od univerzitných čias bojoval proti systému pre svoju politickú agitáciu. Ako námorný inžinier bol v roku 1916 vyslaný do britského Newcastlu, aby dozeral na stavbu ruských ľadoborcov.

O pôsobení v Anglicku Zamjatin neskôr písal aj vo svojej autobiografii: “Často, keď som sa večer vracal z práce, videl som len temné, slepé mesto bez akéhokoľvek svetla – to znamenalo, že nemecké zepelíny boli niekde nablízku a čo nevidieť začnú na mesto padať bomby. Po nociach som počúval zvuk výbuchov, niektoré vzdialené, niektoré veľmi blízko.”

Keď sa do Ruska po takmer dvoch rokoch vrátil, prezývali ho “Angličan”, keďže si so sebou priniesol džentlmenské maniere. Navyše, anglický jazyk si natoľko osvojil, že sa v Rusku stal jedným z hlavných prekladateľov diel Jacka Londona či H.G.Wellsa.

Práve Wells bol jedným z autorov, ktorí Zamjatina inšpirovali. Na rozdiel od Wellsa Zamjatin nefantazíruje, ale intuitívne predpovedá a dielo stavia na reálnych poznatkoch a skúsenostiach s budovaním ZSSR.

Po návrate do rodnej krajiny bol Zamjatin presvedčený boľševik. V spomienkach ľutoval, že zmeškal Februárovú revolúciu, ktorá započala revolučné dianie v Rusku v roku 1917. Veľmi rýchlo však pochopil, kam smeruje Lenin so svojou ortodoxnou doktrínou, a nepáčilo sa mu to.

Z presvedčeného boľševika sa stal jeden z najsilnejších kritikov. Vo svojej kritike obvinil Lenina zo zrady myšlienok revolúcie. V roku 1921 napísal Zamjatin román My, ktorý však ruskí cenzori jednoznačne zakázali.

Zamjatin tak napísal esej Bojím sa, ktorou prakticky zahodil možné myšlienky stať sa oficiálne spisovateľom v Rusku. “Skutočná literatúra môže existovať iba tam, kde bola stvorená, nie u horlivých funkcionárov, ale u šialencov, pustovníkov, heretikov, rojkov, rebelov a skeptikov,” písal v eseji.

Štyri roky po revolúcii v roku 1917 sa tak Jevgenij Zamjatin zaradil k prvým disidentom neslobodného režimu.

Doma publikovali slávne dielo až po polstoročí

Zamjatin však napokon dokázal prepašovať rukopis My do New Yorku, kde bol v roku 1924 aj vydaný.

Sovietski funkcionári zúrili. Režim si dal poriadne záležať na tom, aby autora ostrakizoval, rozniesol ho v médiách. Zamjatina napokon aj vylúčili zo združenia spisovateľov.

Mnohých by to azda i zlomilo, Zamjatin však urobil krok, ktorého vyústenie je azda na celom autorovom živote najšokujúcejšie. V roku 1931 napísal list samotnému vodcovi ZSSR, Stalinovi, v ktorom ho požiadal o povolenie opustiť Sovietsky zväz. Stalin Zamjatinovi vyhovel.

Ten okamžite odcestoval do Paríža, kde sa usadil a stal sa scenáristom. Nedarilo sa mu, potĺkal sa a mal aj finančné problémy.

O tri roky neskôr napísal Stalinovi opäť. Tentokrát dúfajúc, že mu to pomôže vyriešiť zlú životnú situáciu, žiadal diktátora o znovuprijatie do Sovietskej únie spisovateľov. Aj v tomto prípade Stalin privolil.

Zamjatinov život však upadal. V roku 1937, vo veku 56 rokov, Jevgenij Zamjatin zomrel na infarkt. V jeho rodnej krajine zostala jeho smrť absolútne nepovšimnutá, až o pol storočie neskôr sa v nej dočkal publikácie svojho najslávnejšieho diela My.

Písal sa rok 1988 a Sovietsky zväz a celý komunistický režim práve prežíval svoj súmrak.

4 likes

Author

Zoran Boškovič

Vyštudovaný novinár po anabáze v médiách teraz pracuje v reklamke. Miluje čítanie, najmä také, ktoré ho dokáže vystrašiť, čo sa dosiať podarilo iba Stephenovi Kingovi a H.P. Lovecraftovi. To isté platí pre filmy, no v tomto smere sa to podarilo už viacerým. Uvidíte ho buď čítať, pozerať filmy, alebo sa smiať. Divoko smiať.

Your email address will not be published.

*/?>