Román Najhoršia vás prenesie do stredoškolských lavíc a ukáže odvrátenú tvár dospievania.

Spisovateľka Katarína Gulai sa v čase svojho učiteľského pôsobenia na gymnáziu stretávala s rôznymi typmi detí vo veku, keď je mladý človek príliš starý na „lásku a kindervajíčka“, no zároveň sa sám ešte necíti ako plnohodnotná dospelá bytosť.

Dospievajúca mládež a detstvo poznačené depresiami ju inšpirovali k napísaniu denníka dievčaťa na prelome šestnásteho a sedemnásteho roku života s názvom Najhoršia.

Nadváha, okuliare, neschopnosť a škaredosť

Adriana trpí silnými pocitmi menejcennosti a viny. Má nízke sebavedomie, nepomáha jej ani rodina či spolužiaci, ktorí ju šikanujú. Žije s mamou, nevlastným otcom a malým bratom, o ktorého sa musí často starať a veľakrát aj na úkor času, ktorý by mala venovať úlohám.

Nevlastný otec ju psychicky týra, matka si na nej drsne vybíja svoju nervozitu. Raz, pri malichernej hádke, ktorá vyšla z bežného rodinného problému ako neumytý riad alebo nevyvenčený pes, jej mama povedala, aby „zdochla“. V tom momente začala Adriana prvýkrát premýšľať nad tým, či by smrť nebola vykúpením.

Denníkové zápisky sú zaujímavé tým, že autorka celkom presne vystihla myšlienky mladého dievčaťa. Nachádzame tu množstvo slangu a prekvapivo veľa sarkastických poznámok, ktoré čitateľa zabavia napriek tomu, že ide o knihu o depresii.

Adriana v jednej zo scén hovorí: ”V školskom rozhlase sa nám rozhodli spríjemniť deň veselými pesničkami. Ďakujem školskému rozhlasu, teraz už mám veselú depresiu.”

Všetky chmúrne myšlienky, depresívne stavy, hlboké existenčné úvahy a popisy hádok sú popretkávané bežnými problémami pubescentov, ako sú prvé lásky či robenie domácich úloh.

Večne nápomocný internet

Autorka načrtla aj problém internetu v dosahu mladých ľudí. Na jednej strane vykreslila internet ako zdroj fanfiction alebo iných podnetných stránok, na druhej strane nás celým dielom sprevádza kyberšikana vo forme web-stránky, na ktorej sú zverejňované Adrianine fotky s rôznymi komentármi alebo napríklad anketa o tom, ako by sa mala zabiť.

Adriana zistí, aké ľahké je dopátrať sa k najrýchlejšiemu alebo najmenej bolestivému spôsobu samovraždy alebo ako veľmi je internet presýtený rôznymi depresívnymi veršami či fotkami, ktoré povzbudzujú k sebapoškodzovaniu.

Veľmi dôležitý prvok knihy je autorkin doslov, v ktorom ozrejmí, že šestnásťročné dieťa nemusí byť práve najspoľahlivejším rozprávačom a môžeme v deji nájsť aj náznaky hyperbolizácie. Nič to však nemení na tom, že šikanovanie v škole, nie to ešte v domácom prostredí, je neprípustné a zvyšuje pravdepodobnosť prejavenia depresií.

Autorka píše: “Depresia je hnusná choroba, tobôž v detstve. Občas sa ochorenie objaví tak či onak aj bez vonkajšieho pričinenia, ale je fajn neprivolávať ho tým, že hodíte decko do vody a zhadzujete ho, že nevie plávať.”

Autorka tu taktiež vysvetlila, že postup učiteľov, keď zavolali rodičov do školy po tom, ako prichytili Adrianu pri sebapoškodzovaní, aj keď ich ona prosila, aby to nerobili, je zákonne korektné.

Trošku mätúci je prístup psychiatričky, ktorú Adriana začala navštevovať a jej vyšetrenia spočívali v doplnení testov a následne v predpisovaní ďalších a ďalších antidepresív len po otázke: „Ako sa máš?“.

Prihliadajúci sa na šikanovaní podieľa tiež

Kniha Najhoršia je zameraná hlavne na mladšie čitateľské publikum vo veku blízkom hlavnej hrdinke.

No aj keď neexistuje správny spôsob výchovy, kniha môže poskytnúť rodičom a učiteľom príklad, ako by to doma alebo v škole nemalo vyzerať a zároveň umožní dospelým aspoň na chvíľu opäť nahliadnuť do mysle dievčaťa v tomto problematickom veku.

Čitateľovi pripomenie, prečo by sa depresia a podobné duševné ochorenia nemali zľahčovať a tiež, že nie vždy musíme hľadať modriny ako dôkaz, že je niekomu ubližované.