KNIHA ~ RECENZIA
4 – 5 MINÚT ČÍTANIA
Ďuro Červenák, autor na Slovensku veľmi obľúbený, či už pre sériu s kapitánom Báthorym, Čiernym Roganom alebo bohatiersky cyklus, znovu prišiel s knihou, ktorá z pultov mizne rýchlejšie, ako ju stíhajú dokladať.
Notoricky známa séria s kapitánom Steinom, notárom Barbaričom a kaprálom Jarošom, kde sa traja „parťáci“ putujúci od Banskej Štiavnice cez Prahu alebo Viedeň snažia vyriešiť čudesné zločiny, s ktorými si bežní ríšski vyšetrovatelia nevedia rady. Každý už pozná zachmúreného a priamočiareho Steina, ľahtikárskeho notára a kaprála so švihom čistejším ako okná pred sviatkami. No v Lese prízrakov sa čitatelia stretávajú iba s kapitánom a kaprálom. Keď som dielo prečítala, povedala som si tri slová, vlastne jedno, len trikrát: konečne, konečne, konečne.
Konečne prišla ďalšia kniha z tejto série, ktorú som prečítala jedným dychom! Neviem, čo ma potešilo viac, či fakt, že konečne za zadkom Steinovi nebehá Barbarič, alebo to, že dej bol tak čarovne dynamický. Asi jedno s druhým, ako sa hovorí. Od prvej knihy, Mŕtvy na Pekelnom vrchu, ktorú hltám dodnes aj napriek tomu, že ju čítam už asi po stí raz, som čakala na ďalšiu rovnako napínavú, rovnako sarkastickú, plnú desivosti, Steinovej nevrlosti a Jarošových brilantných zákrokov. A dočkala som sa. Les prízrakov je presne taká, dokonca, v mojom rebríčku predbehla Mŕtveho na Pekelnom vrchu. Zločiny sú surové, nechutné, výborne poprepletané s ešte bizarnejším vyústením. V meste Trutnov vyčíňajú falšovatelia peňazí, vrahovia, zlodeji a samozrejme, nebol by to prípad bez poriadnej „obludy“, ktorá na dvojicu číha v krkonošskom lese. Opäť tu máme nekalé biznisy šľachty, cudzoložstvo, chýbajúce končatiny a to celé pod rúškom legendy plaziacej sa z krkonošského lesa, v ktorom strašia duchovia, medzi ktorými sa občas nájde jeden zbeh do sveta živých, snažiaci sa sfalšovať aký – taký obnos peňazí. A v tom celom „humbuku“ hrdlorezov a nevysvetlených javov sa zmieta Stein s dengľavým kolenom a Jaroš trpiaci podivnými obrazmi mŕtvych z jeho najbližšieho okolia. A všetko to komplikuje Steinova dcéra, objavujúca sa v Jarošovej spoločnosti viac, ako by sa bolo bývalo Steinovi páčilo.
A teda konečne sme u Steina doma! Áno, presne tak, ocitáme sa v hrade na Striebornej skale, kam dorazí Stein spolu s Jarošom. Červenák s v tejto knihe „pozrel na zúbok“ Steinovej rodine a tým odkryl kapitánovu slabinu a súbežne ľudskejšiu stránku večne rozmrzeného vyšetrovateľa. Veľmi zaujímavými postavami sú jeho manželka a dcéra Johanka, zdediaca viac zo Steinovej odvahy, nezávislosti a dravosti, ako by si bol veliteľ schopný priznať, zahalenom v nenútenej jednoduchosti. Pokiaľ nejakí čitatelia nikdy nezapochybovali o tom, že Stein urobí všetko preto, aby vyriešil prípad podľa svojich pravidiel a všetko dal opäť do „kostolného“ poriadku, možno ich prekvapí scéna, kedy i kapitánovo železné odhodlanie a neoblomný zmysel pre spravodlivosť sa budú pohybovať po veľmi tenkom ľade. Jeho rodina, fakt, že sa ocitol opäť doma a čiastočná zmena jeho nálady dopomohli k tomu, aby to zo Steina spravilo realistickejšiu a ľudskejšiu postavu, akou bola doteraz. Napriek tomu to neubralo na jeho doteraz udržiavanej vážnosti a atraktívnosti postavy. Predstavte si to, ako keď na ľadové jazero zasvietia teplé oranžové lúče zapadajúceho slnka. Ľad stále ostáva nádherne veľkolepý, len pôsobí o kúsok hrejivejšie a čitateľ sa popri fŕkajúcej krvi stihne aj od srdca pousmiať. Ľad ale ostáva bez lúčov, desivo chladný, v prípade Steinovej pravej ruky, kaprála Jaroša.
Konečne tu máme viac Jaroša! Ako veľmi som si želala, aby prišla kniha, v ktorej bude venovaný väčší priestor obávanému katovi, ktorého povestný tesák je ostrejší ako chrup grófa Draculu. Vo všetkých doterajších knihách som najradšej mala pasáže, v ktorých bol dlhovlasý temný kaprál a v Lese prízrakov mi ich bolo dopriatych nie málo! Už v diele odohrávajúcom sa v Prahe mali čitatelia možnosť byť konfrontovaní s Jarošovou rodinou a minulosťou, vysvetľujúcou jeho správanie, ale v Lese prízrakov sa Červenák viac pustil do jeho mysle a vnútra, čím dáva čitateľom komplexnejší a ešte zaujímavejší pohľad na kaprála. Garantujem, že si ho zamilujete ešte viac. Iba sa trošku obávam, čo s ním autor porobí v nasledujúcej knihe, aby to nebolo ako v réžií G. R. R. Martina, čím viac si postavu obľúbite, tým horší koniec na ňu čaká… Treba byť však pozitívny, snáď Jaroš unikne takémuto osudu a bude sa veselo, dobre, nie až tak veselo, temne škeriť spoza Steinovho chrbta, klepkajúc prstami po mučiacich nástrojoch.
A vy, milí čitatelia, zovrite šálku s kávou, či čajom tuho, ako Jaroš svoj tesák a pustite sa do Lesa prízrakov!
