Príbeh o Švajčiarovi, ktorý v Holywoode zanechal nezmazateľnú stopu.
Je to jeden z najpamätnejších záberov v histórii kinematografie. Sigourney Weaver ako Ripleyová so zavretými očami, jej uplakaná tvár sa zmieta v zdesenom úškrne. Čierne monštrum s podlhovastou hlavou tvaru baklažánu na ňu cerí zuby ostré ako britva.
Xenomorf, monštrum z vesmíru, ktoré začalo terorizovať posádku lode Nostromo v roku 1979, je jedno z najlegendárnejších v kinematografii vôbec.
Čierna hlava bez očí, dlhý chvost, kyselina namiesto krvi, schopnosť liezť po stenách aj prežiť v nehostinnom vesmíre. Ak nebojujete na pokraji svojich síl, tak je monštrum prakticky neporaziteľné.
Od konca 70. rokov desí ľudí, ktorí čo i len zahliadli film Votrelec Ridleyho Scotta. Nie mnohí však vedia, že za ním stojí legendárny švajčiarsky vizuálny umelec Hans Rudolf Giger.
Legendárny režisér si bol okamžite istý
Slávny režisér David Fincher označil film Čeluste (1975) za jednu zo svojich tvorivých inšpirácií, sám sa roky bál mora po pozretí pamätnej Spielbergoviny. Predstava obrovského, zdanlivo neporaziteľného žraloka, vzbudzovala v ľuďoch úzkosť ešte dlho pri návšteve mora.
Votrelec je jeho vesmírnou sci-fi metaforou. Odporný vzhľad, zakrádanie sa potrubím a lezenie po stenách. Po zhliadnutí liahnutia, v rámci ktorého hercovi Johnovi Hurtovi vystrelí mláďa votrelca z hrude, si ešte dlho masírujete telo s nepríjemným pocitom.
V roku 1977 Rüdi Giger vydal dielo Nekromikon. Ak vám ten názov čosi pripomína a ste horovým znalcom, správne ste spoznali rovnomenný fiktívny grimoár z diel Howarda Phillipsa Lovecrafta, ktorý bol podľa encyklopédie Britannica jednou z Gigerových tvorivých inšpirácií.
Režisér Ridley Scott v tom čase práve podpísal zmluvu na film Votrelec so štúdiom 20th Century Fox, keď zbadal buchľu povaľovať sa na stole.
„Stačilo, aby som sa na to pozrel iba raz a vedel som. Nikdy som si nebol ničím taký neuveriteľne istý. Bol som presvedčený, že toto musím mať vo svojom filme,“ povedal v roku 1979 v rozhovore pre sci-fi časopis Starlog.
Na titulke sa vyníma Gigerovo monštrum za miernym bordovým filtrom pod popiskom časopisu: „Magazín budúcnosti“.
Ako informuje CNN, základ pre Xenomorfa, Scottovho Votrelca, vychádza z dvoch litografií nachádzajúcich sa v diele Nekromikon. V ústredí je temná metalická bytosť s podlhovastou hlavou.
„Presne to som si vysníval pre svoj film, hlavne ten unikátny spôsob spojenia hrôzy a krásy,“ napísal Scott v prológu knihy Filmový dizajn H.R.Gigera z roku 1996.
Xenomorf sa stal popkultúrnou ikonou, objavil sa v ôsmich filmoch vo Votreleckom vesmíre, dostal sa do počítačových hier, poviedok či kníh, vznikol okolo neho kontext.
Giger sa stal tiež súčasťou tímu, ktorý v roku 1980 získali Oscara v kategórii Špeciálne efekty. Z filmového sveta potom roky nevyšiel, spolupracoval aj na filmoch ako Poltergeist II. či Batman Navždy, navyše, aj sám niekoľko filmov režíroval.
Umenie vyrovnávania sa so strachom
Giger sa narodil v roku 1940 vo Švajčiarsku. Malý tvorivý chlapec bol očarený presne vecami, na ktoré by ste ho podľa jeho diela odhadli: „Bol som doslova posadnutý lebkami, múmiami a podobnými vecami,“ spomínal Giger v roku 2009 v rozhovore pre TimeOut.
Ako mnoho detí, bojoval so svojim strachom, konkrétne Giger sa z neho rozhodol vykresliť. „Hovoril o tom často. Spomínal na otvorené okno smerujúce do temnej ulice,“ hovorí podľa CNN Andreas Hirsch.
Hirsch bol umelcovým priateľom a v roku 2011 viedol výstavu jeho diel – Sny a vízie H.R. Gigera. Temná alej ani desivý rodinný dom nemohli byť najsilnejším vplyvom.
Prečo?
Giger vyrastal počas Druhej svetovej vojny, jedného z najhorších vojnových konfliktov v histórii. Navyše v krajine susediacej s nacistickým Nemeckom. „Doslova som cítil tú atmosféru nasiaknutú strachom,“ spomínal v roku 2011 v rozhovore pre portál Vice.
Z Druhej svetovej vojny plynulo prešiel do Studenej vojny až na pokraj priepasti – jadrového konfliktu. To všetko zanechalo v jeho diele ohromný vplyv. To všetko boli hrôzy, s ktorými sa musel nejako vyrovnať.
Z ktorých sa musel vykresliť.
A to po svojom.
Giger a jeho idol, Dalí
Giger vyštudoval architektúru a priemyselný dizajn, jeho talent bol badateľný veľmi skoro. Začal vystavovať, bol nesmierne svojský a neustále hľadal spôsob, ako sa vymaniť z umeleckých hraníc. V 70. rokoch sa stal slávnym. Jeho dielo však nie je len o Votrelcovi.
Americký maliar Robert Venosa predstavil Gigera jeho veľkému idolu, slávnemu španielskemu surrealistovi Salvadorovi Dalímu.
Práve Dalí ukázal Švajčiarovo dielo čilskému režisérovi Alejandrovi Jodorowskymu, ktorý oslovil Gigera, aby navrhol umelecký koncept sveta v jeho pripravovanom filme Duna (1975).
Film nikdy nevznikol a dodnes má kultový status najočakávanejšieho filmu, ktorý nikdy nevznikol. A žiaľ, ani nevznikne. Až o 9 rokov neskôr natočil Dunu svojský režisér David Lynch, s ktorým Giger veľmi chcel spolupracovať. Lynch však napokon vychádzal z Gigerovho konceptu len veľmi striedmo.
Umelcov rukopis je badať aj na albume Brain Salad Surgery od kapely Emerson, Lake & Palmer z roku 1973, spolupracoval aj so slávnou metalovou skupinou Korn.
Dotýka sa vašich najhlbších strachov
Giger je synonymom temného umenia, v ústredí ktorého sú surreálne miesta a bytosti z nočných môr, ľudské telo a stroje v ťaživom, esteticky krásnom, ale i bolestivom spojení, ktoré sám nazval biomechanickými. Vízie spojenia človeka a strojov po nukleárnej vojne, v budúcnosti. Tvory, hybridy s mechanickými časťami tela.
Gigera preto umelecky označujeme biomechanickým surrealistom. Mnohí hovoria o temnej kráse, ďalší vidia hlbšie významy. Azda temný svet budúcnosti, umelecká obžaloba preľudnenia a mechanizácie.
„Niektorí ľudia hovoria, že moje dielo ukazuje svet budúcnosti. Možno aj áno. Ja však malujem realitu, spojím zopár vecí a nápadov, a možno, keď skončím, ukazujú budúcnosť,“ hovoril Giger o svojom diele podľa portálu The Guardian.
Portál Artsy vysvetľuje, že Gigerova tvorba vychádza z postkatastrofickej skepsie po svetových vojnách, badateľná je akási zvláštna temná erotika, beznádej, skepsa a hrôza.
Bábätká so zavretými očami v bolestivých grimasách, zvláštne ľudsko-mechanické hybridy, žena, ktorá vám nazerá do duše. Zdanlivo nikde nekončiace priestory a sály, tvary a potrubia.
„Vo svojej samotnej podstate, Gigerovo umenie sa ponára do našej duše a dotýka sa našich najhlbších strachov,“ opisoval slávny režisér Ridley Scott.
Uzavretý kruh starnúceho umelca
Giger ostal v kinematografii prítomný dlhé roky, no existovalo množstvo diel a práce na filmoch, ktoré sa nevyužili alebo filmy vôbec nevznikli. Napriek tomu našiel spôsob, ako toto umenie využiť.
Jedným z nich sú povestné Gigerove bary, unikátne miesta, doslova prechádzka v hlave charizmatického umelca. Interiérový dizajn týchto kultových miest pozostáva hlavne z biomechanického štýlu známeho z Votreleckej franšízy, známe sú aj stoličky v štýle Harkonnenovho trónu, z nevzniknutej Jodorowskyho Duny.
„Neprestal tvoriť umenie. Len upriamil svoju pozornosť na prostredie vo väčšom kontexte. Bolo to symbolické uzatváranie kruhu mladého interného dizajnéra hľadajúceho svoju cestu do sveta umenia, a potom vyzretého umelca, ktorý tvorí priestor pre svoje výtvory a stvorenia,“ dodáva Hirsch.
Giger zomrel v roku 2014, zanechal za sebou nesmierne hlboké dielo. Keď sa naň pozriete, uvidíte čudnosti, uvidíte kabinet zvláštnych výjavov, temných, depresívnych, niekedy až beznádejných.
Napriek tomu sa túžite ponárať hlbšie, pozriete sa vľavo aj vpravo, hore aj dole, je tam černota, tvary a tiene, zvláštne bytosti, u ktorých doslova cítite, že im chýba len jedna dimenzia, aby sa pohli. Patriace aj nehodiace sa do tohto sveta.
Akoby vás to počarovalo, nútilo pozerať sa ďalej, a vy sa pozeráte na život autora, na jeho detstvo, na jeho strachy a vysporiadavanie sa s nimi, na jeho tvorivý rozmach, na starnutie.
A je to temne úžasná jazda.
