fbpx

O knihách

Houellebecqova Platforma je klišé z červenej knižnice

2.10.2020

Značky:, , , ,

Kniha do veľkej miery ozrejmuje fungovanie stále populárnejšieho sexturizmu.

Houellebecqova Platforma začína Balzacovým citátom: „Čím odpornejšie človek žije, tým viac na živote ľpie. Stáva sa tak z neho protest, pomsta za každý moment.“

Michel Houellebecq
Zdroj: Shutterstock

Výrok nám o protagonistovi veľa napovedá. Náš hrdina nie je žiadny efébsky antihrdina, len životom znavený mizantrop, ktorý ľudstvu už žiadnu šancu nedáva. Tiež je tak trochu mizogýn, rád platí za sexuálne služby, predovšetkým v zahraničí, veď bez prostitútok dovolenka za nič nestojí.

Michel je miestami cynický, vždy povrchný a existenčne vyprahnutý. Po návrate z dovolenky v Thajsku, kde sa už typicky oddával sexuálnym radovánkam v miestnych erotických salónoch, si Michel nájde partnerku, ktorá ho osobnými kvalitami vysoko prevyšuje. Valérie je podstatne mladšia, očarujúco krásna, inteligentná, zvodná a napriek mladému veku má za sebou enormné kariérne úspechy. Čo však nášmu hrdinovi na Valérie imponuje najviac, je jej „vierovyznanie“ – vyznáva filozofiu sexuálneho liberalizmu – nemá problém Michelovi zaplatiť prostitútku, nájsť dievča do trojky či vymeniť si sexuálnych partnerov s náhodnými okoloidúcimi.

Čo znamená čítať Platformu?

Peter Žiak, redaktor portálu kapital-noviny.sk, ktorý pôsobí na Katedre translatológie na UKF v Nitre o Houellbecqovej tvorbe píše: „Typ frustrovaného bieleho muža, ktorému emancipované ženy zaberajú miesta na pracovnom trhu a navyše si samy vyberajú sexuálnych partnerov, sa už stal sociologickou kategóriou.“

Čitateľ tento konštrukt očakáva, ničím ho neprekvapí. Autorov kontrast ženy – nymfy, múzy, karieristky a nesmelého samotára po štyridsiatke, ktorý cynizmus používa ako obranný mechanizmus, skrátka nefunguje. Čítať Platformu musí pre čitateľa predstavovať hranie sa na akúsi infantilnú slepú babu s niekým, kto sa rozhodol kontumačne prehrať. Čitateľ pátra po skutočnej pointe, hľadá ju v šeleste zápiskov zdeptaného pozéra, ktorý napriek svojmu solídnemu veku vo vnútri zostáva nedozretým adolescentom.

Houellebecq vystaval pomerne zložitý spoločensko-politický kontext, v ktorom sú jeho postavy neustále konfrontované s množstvom morálnych dilem. Samotný konflikt duchovne mŕtveho hrdinu so západným, voľnomyšlienkárskym svetom ponúka nejednu zaujímavú tému, do ktorej sa neraz púšťa, no hlbšie ju nerozvíja: „K Západu necítim nenávisť, nanajvýš ním veľmi pohŕdam. Viem len, že my všetci, ktorí v ňom žijeme, smrdíme egoizmom, masochizmom a smrťou. Vytvorili sme systém, v ktorom sa už jednoducho nedá žiť; a ešte ho aj vyvážame.“

Limity, na ktoré naráža konzum uctievajúci hedonista dneška verzus starý svet prinášajúci podstatne menšiu ponuku slastí, no väčší rozmer zadosťučinenia, sa najskôr rozbíja a potom miesi s úlomkami nového, amerikanizáciou poznačeného sveta kapitalizmu. Houellebecqovo verejne známe geopolitické stanovisko je pritom považované za ľavicový radikalizmus až extrémizmus; čitateľ preto právom očakáva priamosť, explicitnosť, ostré moralizovanie, drsné spoločenské úvahy postavené na logických argumentoch. Namiesto toho sa mu však do rúk dostáva len ďalší klišé román z červenej knižnice.

Houellbecqove predstavy

Houellbecqove predstavy sa miestami javia ako neostré, nedokonalé, autor má snahu pôsobiť elitne, ale jeho predstava je čitateľovi prezentovaná bez jasných kontúr.

„Mal istú predstavu o existencii kultúrneho sektora; nejasnú, ale skutočnú. Vo svojej profesii sa musel stretnúť s najrôznejšími ľuďmi, jasné, že mu žiadna spoločenská oblasť nemohla byť úplne cudzia. Polícia je humanizmus.“ Vďaka podobným úvahám a častému používaniu ostrovtipu a rafinovanosti si snáď môžeme dovoliť tvrdenie, že premena z Bukowského – osamelého alkoholika, na Houellbecqa – aristokratického intelektuála bola dokonaná, aj keď sa samotný autor o to ani nesnažil.

Naopak Michel rezignoval na život, lásku a šťastie. Je duševne mŕtvy štyridsiatnik z povolania i z presvedčenia; jeho fatálny pesimizmus je iritujúci, chorobný, šokujúci, miestami až absurdný. Neverí v lepší zajtrajšok, pozná len vôľu k moci, stratu erekcie a emancipáciu moderných žien, ktorej nerozumie, ale zároveň mu imponuje, ak je preňho prospešná (Valérie si Michela istú dobu vydržiava). Dezilúzia, depresia, konzum a sexuálna frustrácia sú štyria jazdci apokalypsy Houellbecqovej krízy stredného veku.

Opäť skĺzol do roviny, ktorá pridáva jeho próze typicky pochmúrny výraz – sociologické analýzy prestupované existenciálnymi reflexiami o fatálnosti a definitívnosti bytia, ktoré sa správajú ako obranný mechanizmus chrániaci človeka pred nihilistickou bezvýznamnosťou života, ktorá spôsobuje opäť len ďalšie utrpenie.

Na druhej strane, prečo uprednostniť Houellbecqom protežovanú melanchóliu, rezignáciu, jeho jednostranný defenzívny pohľad pred spravodlivosťou, slušnosťou a ďalšími hodnotami starého sveta, ktoré v súčasnej spoločnosti predsa aspoň v malej miere prežívajú dodnes? Majú byť jeho pesimizmus, nihilizmus a deziluzívnosť nákazlivé?

Na záver treba dodať, že nespochybniteľnou devízou Platformy je autorov prehľad o neviditeľných mechanizmoch ekonomického trhu a cestovného ruchu. Kniha do veľkej miery ozrejmuje fungovanie stále populárnejšieho sexturizmu. Michel sa o Valériinu prácu v cestovnej agentúre veľmi zaujíma, vďaka ich dialógom máme možnosť preniknúť do sfér cestovného sektora, najmä do tých špecifických oblastí, o ktorých sa verejnosť zväčša veľa nedozvedá.

7 likes

Author

Mária Jakúbeková

Milujem knihy, filozofiu, cestovanie a šport. Môžete ma nájsť v čajovni šermujúc rukami, keď vysvetľujem, prečo bol Javert z Bedárov kladná postava.

Your email address will not be published.

*/?>