Česko-francúzsky spisovateľ Milan Kundera sa čitateľom pripomína svojou knihou La Fête de l’insignificance z roku 2013, ktorú tento rok vydalo vydavateľstvo Artforum vo fantastickom preklade Eleny Flaškovej, a to pod názvom Sviatok bezvýznamnosti.
Milan Kundera, jeden z najprekladanejších českých autorov, je pre čitateľov zárukou kvalitného a netradičného literárneho zážitku. Jeho diela ako Směšné lásky (1970), Valčík na rozloučenou (1972), kultová kniha Nesnesitelná lehkost bytí (1984) alebo britským denníkom The Independent ocenený román Nesmrtelnost (1990) patria medzi tie, ktoré v mnohých čitateľoch rezonujú aj po rokoch od ich prečítania. Nehľadiac na literárny druh, Kundera v každom zo svojich diel dokázal čitateľov niečím podmaniť, jazykom, symbolmi, schémou diela, kombináciou existencializmu a absurdných situácií, či nečakaným zvratom udalostí.
Kniha Sviatok bezvýznamnosti sa “kunderovskej tradičnosti” vymaňuje.
Atypický experiment
Základné črty čitateľ rozpozná, ale môže ho prekvapiť fakt, že pri pozornom čítaní zistí, že dej a postavy sú pre toto dielo nepodstatné a sú len prostriedkom prúdu vedomia a nositeľmi absurdných a nečakaných detailov.
Ak by sa bol čitateľ sústredil na Sviatok bezvýznamnosti ako román, uvedomí si, že nie je ničím zaujímavý, téma existencializmu je rovnaká ako v iných Kunderových dielach a postavy sa charakterovými črtami príliš nelíšia od tých z množstva ďalších románov. Súbor fragmentov a myšlienok je čitateľovi prezentované skrz priateľstvo štyroch mužov, ktorých trápi existenciálna mizéria. Jeden by čakal, že každý z nich bude mať odlišný spôsob rozprávania. Nemajú. Líši sa však ich miera ľahostajnosti k životným situáciám, ktoré sú často bizarné a čitateľa prekvapia.
Vo Sviatku bezvýznamnosti ide o podstatný experimentálny literárny počin. Experimentálny z hľadiska kompozície a syntaktickej výstavby. Kapitoly, či skôr pasáže, sú krátke a evokujú filmové strihy, čo dopĺňajú jednoduché rozvité vety. Kundera tak vytvára dojem dynamického chodu myšlienok a nekonzistentnosti ľudskej mysle.
Navonok bezvýznamne dôležité absurdnosti
V diele nie je podstatné, kto hovorí, ale čo a ako. Nie je dôležité, že sa štyria priatelia smejú na vtipoch, ale na tom, že tie vtipy sú o Stalinovi a jeho senzitívnej stránke, čo pre toho, kto vie čo – to o Stalinovi znie takmer tak absurdne ako pokojný Nero. Nikto sa nepozastaví nad scénou, kde jeden človek hľadí s neskrývaným záujmom na druhého, ale nad tým, že s narastajúcim vzrušením uprene hľadí na pupok a analyzuje jeho dôležitosť. Nezáleží na tom, že je nejaká oslava, ale čoho tá oslava je, oslava bezvýznamnosti existencie a absurdity života ako takého. Oslavuje sa Sviatok bezvýznamnosti!
Sviatok bezvýznamnosti nepovažujem za Kunderovu najlepšiu knihu, a to z prostého dôvodu, že sa mi žiadala dejová dynamickosť, nad ktorou viac prevažovala symbolika a metaforickosť, ako naozajstné dianie. Postavy sú sami o sebe zaujímavé, ak by boli ich charaktery aspoň čiastočne prehĺbené. Čitateľ si ich prakticky ani nezapamätá, ale skôr si zapamätá ich dištinktívne črty, nie však osobnosť ako takú.
