fbpx

Rozhovory

Červenák: Keď budem chcieť poúčať, tresnite ma niečím po zátylku

3.3.2021

Známy spisovateľ hovorí o novej pripravovanej sérii aj o tom, ako ho ovplyvnil rok poznačený pandémiou.

Juraj Červenák
Juraj Červenák
Archív Juraja Červenáka

Juraj Červenák je jedným z najznámejších a najčítanejších slovenských spisovateľov. Známy sa stal najmä svojimi detektívnymi historickými románmi, ktorými skúma zaujímavé zákutia histórie nielen Slovenska, ale aj Česka či Poľska. Aktuálne pracuje na novej sérii, ktorá bude podľa jeho slov slovenským prostonárodným detektívnym fantasy westernom. „19. storočie, hlavný hrdina sa práve vrátil z Ameriky a spolu s Pavlom Dobšinským sa zapletie do hľadania istého vzácneho pokladu na Gemeri. A kolt a winchestrovka, ktoré si doniesol zo zámoria, sa mu náramne zídu,“ hovorí v rozhovore pre Začítaj sa Juraj Červenák.

ČO SA DOČÍTATE V ROZHOVORE?

  • Kde prichádza na menej známe príbehy z histórie Slovenska, Česka či Poľska?
  • O čom konkrétne by mala byť nová pripravovaná séria?
  • Čo pre Juraja Červenáka znamená byť spisovateľom?
  • Prečo svoje prvé romány vydal v Česku?
  • Čo z histórie Slovenska by sa dalo preniesť do súčasnosti?

Je Slovensko nudná krajina?

Určite nie je nudná. V mnohých oblastiach je to dobre, ale veľmi by som prial, aby napríklad v politike bola úplne nudná. Proste stabilita, rozumní ľudia robia, čo treba, život plynie. Namiesto toho je to čoraz väčší cirkus.

Pýtam sa aj preto, že vo vašej tvorbe vyzerá naša história fascinujúco. Vyrastali sme v tom, že vlastne žiadnu poriadnu históriu moc ani nemáme. V vašom diele je to zrazu tak farbisté, bohaté a zároveň sa predáva úžasne.

Trochu záleží na tom, čo považujeme za históriu tejto krajiny, a čo za históriu Slovákov ako etnika. Dejiny Slovenska sú, samozrejme, fantasticky pestré a plné veľkých drám i zábavných príbehov. Aspoň ja ako autor historických románov vnímam dejiny hlavne cez konkrétne príbehy. Baví ma vyhrabávať aj tie menej známe či celkom zabudnuté a sprostredkúvať ich prostredníctvom svojich románov. Slováci ako národ sa nemôžu celkom chváliť takou tou “veľkou kráľovskou históriou” ako trebárs Poliaci, ale aj my sme to mali pestré. Ten obraz ustavične ohnutých chrbtov je dosť pomýlený, podobne predstava slovenských dejín ako tisícročnej poroby Slovače pod čižmou maďarskej šľachty. Napríklad skoro všetky väčšie mestá boli až do 19. storočia prevažne nemecké, od Bratislavy cez stredoslovenské banské mestá až po Košice, Šariš, Spiš… A slovenské etnikum v nich malo svoje miesto, áno, väčšinou tvorilo chudobnejšie spoločenské vrstvy, ale mali sme napríklad aj slovensky hovoriacu a píšucu šľachtu, trebárs historik József Demmel vo svojej výbornej knihe Panslávi v kaštieli uvádza, že zemianska vrstva vo viacerých regiónoch dokonca vôbec neovládala maďarčinu.

Kde prichádzate na tie „menej známe príbehy“, o ktorých hovoríte?

V knihách, kde inde? Mám to šťastie, že medzi mojich priateľov a čitateľov patria aj skutoční študovaní historici. Tí často v suchopárnom akademickom prostredí nemajú príležitosť podeliť sa o “dobový bulvár” a radi mi sem-tam posunú zábavný námet do románu. Strhujúce príbehy sa skrývajú nielen v kronikách či v dobovej tlači, ale trebárs aj v účtovných knihách. Nemožné?

Len jeden príklad za všetky: v Prešporku nájdeme záznam o sume, ktorá musela byť zaplatená za oplotenie nevestinca, pretože keď raz odtiaľ v noci odchádzal jeden nachmelený a láskou omámený mešťan, spadol do neďalekej studne. Prípadne sa môžeme dočítať, koľko kedy dostal zaplatené kat za potrestanie toho a toho zločinca, prípadne akú pokutu zaplatila kremnická meštianka, pretože susedu nazvala “kurvou skurvenou”. Účtovníctvo je skrátka zábava!

Pýtate sa – kde inde? Ste presvedčený, že všetci autori hľadajú námety v knihách? A nie napríklad na internete?

Jasné, sú aj internetové zdroje, sám ich používam, ale napríklad o tom 16. a 17. storočí, na ktoré sa teraz sústreďujem, stále nájdem omnoho viac vecí v klasických knihách. Väčšinu poznatkov o tej dobe proste „nevygooglim“. Samého ma to prekvapuje, ale v tomto obore je to stále jednoznačne tak.

Dá sa povedať, ktorý slovenský región je najzaujímavejší?

To sa, samozrejme, nedá povedať, ktorá časť Slovenska je z hľadiska dejín najzaujímavejšia. Postupne vo svojich knihách o Steinovi a Barbaričovi (a v novej sérii, ktorú chystám) objavujem regióny, ktoré som predtým dokonca ani nenavštívil, a objavujem tam úžasné príbehové poklady a podklady. Pravdaže, mne je najbližšia oblasť stredoslovenských banských miest, lebo odtiaľto pochádzam. Tu máme mimoriadne bohatú históriu, k tomu architektonické aj prírodné krásy, námetov je neúrekom. Práve teraz píšem román odohrávajúci sa v Kremnici a je fascinujúce, čo všetko sa o nej dozvedám.

Napríklad?

Čokoľvek. Momentálne si kvôli zápletke novej “steinobarbaričovky” študujem takzvaných strieborných jazdcov. To bola špeciálna vojenská jednotka slúžiaca kremnickej mincovni, mala na starosti prevážanie zlata a striebra a z neho vyrazených mincí hlavne na trase Kremnica – Banská Štiavnica, ale napríklad aj do Viedne. Fungovali niekoľko storočí. Skvelý námet na dobrú kriminálno-akčnú zápletku.

Ale mňa fascinujú aj úplné drobnosti, napríklad sa dočítam, že už v 17. storočí sa kremnickí mešťania schádzali v istej záhrade, aby tam “guľou zrážali 9 kolkov” a okamžite v knihe potrebujem mať scénu, ako Stein a Barbarič hrajú bowling.

Spomínali ste pripravovanú novú sériu. O čom by mala byť?

Mám k tomu taký slogan “slovenský prostonárodný detektívny fantasy western”. 19. storočie, hlavný hrdina sa práve vrátil z Ameriky a spolu s Pavlom Dobšinským sa zapletie do hľadania istého vzácneho pokladu na Gemeri. A kolt a winchestrovka, ktoré si doniesol zo zámoria, sa mu náramne zídu. Trochu s tým bojujem, lebo tomu hľadám správny tvar, ale pomaly postupujem. Je to taký slovenský Indiana Jones s Dobšinským a mágiou. (úsmev)

Ste jedným z najznámejších a najpredávanejších slovenských autorov. Ako sa presadí začínajúci autor?

To, ako som sa presadil ja, a čo by som radil začínajúcim autorom, sú dve úplne odlišné veci. Ja som poslal poviedku do súťaže O najlepšiu fantasy… a krátko nato mi zavolal jeden začínajúci vydavateľ, že tú poviedku čítal a či by som zvládol román. O 10 dní som mu ho poslal, vtedy ešte nabúchaný na písacom stroji. Literárne súťaže sú dobrý štart, u nás je napríklad skvelá Cena Fantázie, kde sa dá presadiť, publikovať a dostať sa aj k ponuke od niektorého vydavateľstva. Hlavne sa treba vytrénovať na kratších formátoch.

Za tých 10 dní ste napísali román, alebo ste ho už mali napísaný, a tých pár dní ste ho zdokonaľovali?

Napísal. Malo to niečo cez 100 strán. Mal som 18 rokov a dostal som ponuku publikovať, vtedy to išlo pekne od ruky. Ale existujú autori, ktorí boli schopní nadrviť román za víkend. Napríklad John Creasey (u nás od neho kedysi vyšla kultovka Sucho / Hlad / Potopa) takto za život pod skoro tridsiatimi rôznymi pseudonymami napísal vyše 600 románov. Samozrejme, začínajúcim autorom silno neodporúčam posielať vydavateľom niečo, čo napísali za 10 dní. S textom treba pracovať, znova a znova.

A dnes, keď máte pozbierané materiály, podklady a máte tému upratanú v hlave. Za koľko nadrvíte román dnes?

Dnes už nedrvím, dnes už len zliepam slovko k slovku. Zatiaľ posledný román Anjel v podsvetí som písal skoro rok, existujú desiatky strán či dokonca celé kapitoly, ktoré sa do finálnej knihy nedostali, po samotnom písaní, ktoré trvalo odhadom tak sedem mesiacov, som text ešte mnohokrát prepracoval. Ale keď takýto text potom pošlem do vydavateľstva, tak mi sem-tam opravia nejakú čiarku, prehodia slovosled a je hotovo. Korektúry, ktoré mi potom pošlú na schválenie, zvyknem prejsť a zapracovať tak za hodinku. Ale veľmi by som si prial napísať 1500-stranovú ságu za 1,5 roka ako kedysi Bohatiera.

Anjel v podsvetí
Anjel v podsvetí

Je mnoho prístupov. Taký James Patterson vydáva s pomocou spoluautorov asi 60 kníh ročne, z literatúry robí ultimátny biznis. Vy pôsobíte skôr ako nejaký geek či zvedavec s čertovsky dobrým perom.

Zvedavec určite, čertovsky dobré pero musia posúdiť iní. Ale je pravda, že som geek, a keď píšem historický román, tak sa nehrabem len v odbornej faktografii, zapájam do príbehu aj všetko možné, čo som čítal, videl a počul, a môžu to byť naozaj rôznorodé žánre. Napríklad dynamiku tohto rozhovoru ovplyvňuje aj to, že k písaniu počúvam posledný album Napalm Death. (úsmev)

Ako vnímate spisovateľské remeslo? Čo pre vás znamená byť spisovateľom?

Asi by som mal napísať niečo vznešené, že môžem brať čitateľov do iných svetov, deliť sa s nimi o sny a idey… ale v skutočnosti ma len bavia príbehy a rád ich vo svojom podaní rozprávam ďalším ľuďom. Píšem oddychovú literatúru a keby som sa niekedy začal tváriť, že mám vyššie ambície a chcem niekoho o niečom poúčať alebo mu ukazovať, ako má myslieť či dokonca žiť, tresnite ma niečím po zátylku.

Komerčne najúspešnejším dielom z vašej tvorby je cyklus dobových detektívok Kapitán Stein a notár Barbarič o vyšetrovaní zločinov za vlády Rudolfa II. na prelome 16. a 17. storočia. Prečo si myslíte, že práve toto dielo je čitateľsky najpopulárnejšie?

Predtým som písal fantasy, čo môže byť aj bestsellerový žáner, ale na Slovensku je stále okrajový. Nebol v tom žiadny komerčný kalkul, keď som skúsil zmeniť žáner, lebo detektívky som zbožňoval od detstva a dlho som uvažoval, že nejakú skúsim napísať. Tak som napísal a ukázalo sa, že knihy o Steinovi a Barbaričovi si našli omnoho širšiu čitateľskú obec. Ale mnohí čitatelia, ktorí ma objavili cez túto sériu, skúšajú aj iné moje knihy, najmä historické Dobrodružstvá kapitána Báthoryho a často mi potom píšu, že aj to sa dá čítať. A zabralo aj to, že Stein a Barbarič putujú po Slovensku a Česku a v každej časti zavítajú do inej lokality. Čitateľov, rovnako ako mňa, baví spoznávať známe miesta, aké asi mohli byť pred 400 rokmi.

Presne, ako hovoríte, okrem Slovenska píšete aj o iných krajinách, Česku, Poľsku, vydali ste sa aj do exotiky. Prečo?

Pre Českú republiku mám slabosť, lebo som tam začal publikovať, dokonca som tam vydal asi 15 kníh, než som konečne publikoval v slovenčine. Mám tam stále celkom silnú čitateľskú základňu, takže sa jej chcem zavďačiť aj príbehmi z ich prostredia. Ale vydal som sa v románoch aj do exotickejších končín, do Sýrie alebo Ruska. V niekoľkých nasledujúcich knihách však zostanem na Slovensku.

c
Juraj Červenák
Autor fotografie: Marian Garai

A prečo ste začali vydávať práve tam?

Lebo tam sa našli vydavatelia, ktorí boli ochotní publikovať fantasy od akéhosi Slováka.

Na Slovensku neboli? Či ste ani neskúšali?

V 90. rokoch, keď som začínal, končili slovenské pokusy vydávať fantasy (aj tú osvedčenú zahraničnú) katastrofálne. Rozbehlo sa to až niekedy po roku 2000, vtedy u nás prvýkrát vyšiel Pán prsteňov a potom sa to pomaly pohlo. Ale v porovnaní s tým, koľko sa tohto žánru vydáva v Česku, je to u nás stále bieda.

Ktorí autori boli inšpiráciou vo vašich začiatkoch? A zmenili sa v priebehu rokov?

Nikoho asi neprekvapí, že môjho Černokňažníka i Bohatiera ovplyvnil najmä Andrzej Sapkowski. Práve po jeho Zaklínačovi som si povedal, že tiež skúsim písať fantasy, ktorá sa bude odohrávať v našom resp. slovanskom prostredí. Sú ale aj iní autori, pri ktorých som si vravel “takto by som chcel písať, keď budem veľký”.

Kto sú to?

Množstvo detektívkarov ako trebárs Michael Connelly alebo Dennis Lehane, ale aj Neil Gaiman, Bernard Cornwell, diabolský a nedostižný Cormac McCarthy… Vždy, keď chcem napísať niečo atmosférické, otvorím si na ľubovoľnom mieste Krvavý poludník (román Cormaca McCarthyho, pozn. red.) a prečítam si pár odstavcov.

Nebáli ste sa, že vaše dielo bude ovplyvnené týmito autormi? Taký Paolini vo svojom Eragonovi vlastne spojil Pána Prsteňov, Star Wars a dielo Ursuly Le Guin a je to cítiť.

Všetko z niečoho vychádza. Niekedy to poznať, napríklad Paolini je dosť evidentný výcuc známych príbehov. Inokedy je to dobre skryté pod povrchom. Odvážim sa však tvrdiť, že som si postupne našiel niečo ako svoj štýl a čitatelia už rozoznávajú čosi ako “klasickú červenákovinu”.

Našli ste až v mikroskopickom štúdiu histórie Slovenska (či Česka alebo Poľska) niečo prenosné do súčasnosti? Podobné znaky, nadčasovosť, niečo, čo sa možno nikdy nemení?

Je toho veľa. Dnes som práve písal scénu inšpirovanú dobovými záznamami, že keď sa v 16. storočí prihodilo niečo zlé, nejaká katastrofa, nákaza či hladomor, ľudia ako prvé hľadali vinníkov. Lebo každú pohromu považovali za Boží trest, takže za to niesol vinu nejaký hriešnik. Preto v zlých časoch viac upaľovali čarodejnice, priväzovali pobehlice na praniere, skrátka to veľké nešťastie potrebovali nejako zosobniť, niekoho za to potrestať. A také paralely sú v dejinách všade. Mnohí ľudia dnes myslia inak ako v roku 1600, ale niektorí by sa vtedy perfektne uplatnili.

Ako ste prežili minulý rok? Dal vám nejakú, zrejme skôr temnú, inšpiráciu do vašej tvorby?

Pre mňa to bol z osobného hľadiska dosť ťažký rok. Človek by si pomyslel, že spisovatelia sú zvyknutí sedieť doma, čo je síce pravda, ale nie sú zvyknutí tvoriť, keď sú doma nonstop zavretí s celou „famíliou“. Okrem toho frustrácia z toho, čo sa deje vo svete (a nemyslím iba pandémiu, ale hlavne ľudské a politické reakcie na ňu), veľmi tvorivosti nepomáha. Takže moje písanie išlo pomerne do kelu, koncom roka som mal mať napísanú novú knihu, ale vlastne s ňou začínam hýbať až teraz, začiatkom roka 2021. Paradoxne, dosť temnou knihou bol Anjel v podsvetí, dopísaný ešte pred covidom, a tie dve, ktoré mám teraz rozpracované, budú práveže odľahčenejšie a “svetlejšie”. Asi sa nechcem utápať v temnote aj pri písaní, mám dosť chmúrneho rozpoloženia v realite.

www.kniznamuza.sk
2 likes

Author

Zoran Boškovič

Vyštudovaný novinár po anabáze v médiách teraz pracuje v reklamke. Miluje čítanie, najmä také, ktoré ho dokáže vystrašiť, čo sa dosiať podarilo iba Stephenovi Kingovi a H.P. Lovecraftovi. To isté platí pre filmy, no v tomto smere sa to podarilo už viacerým. Uvidíte ho buď čítať, pozerať filmy, alebo sa smiať. Divoko smiať.

Your email address will not be published.

*/?>