Fotograf Marek Pupák sa s pandemickými obmedzeniami vyrovnal po svojom. Začal spravovať účet na Instagrame, na ktorom uverejňoval fotografie svojej babky. Skvelý koncept v hlavnej úlohe s nezameniteľnou babičkou s modrými vlasmi sa stal takým slávnym, že babičku začala sledovať aj prezidentka Zuzana Čaputová, s ktorou si aj zavolali: „Bolo to veľmi pekných 15 minút. Nezabudneme na to,“ vysvetľuje v rozhovore pre Začítaj sa Marek Pupák.
ČO SA DOČÍTATE V ROZHOVORE?
- Aký význam má pre Mareka Pupáka rodina?
- Čo ho viedlo k tomu, aby založil svojej babke účet na sociálnej sieti Instagram?
- Ako došlo k telefonátu s prezidentkou Slovenskej republiky, Zuzanou Čaputovou?
- Čo znamená jeho fotografický projekt Ostrov slobody?
- Čo ho spravilo slávnejším – dva triumfy vo fotografickej cene Slovak Press Photo alebo Instragram jeho babičky?
Aký má pre vás význam rodina?
Nepochádzam z veľkej rodiny. Nebol som zvyknutý na veľké rodinné oslavy, tradície či významné udalosti. Sme pomerne úzka rodina. To málo, čo mám, si však vážim a teším sa z toho. Pri svojej práci na to vždy myslím a pri každej mojej činnosti sa snažím a dúfam, že za mnou budú stáť a budú na mňa hrdí.
S tým súvisí aj vaša práca a fotografovanie vašej babičky?
Áno. Babku sa snažím zachytávať v momentoch, v ktorých si členovia našej rodiny povedia – to je presne naša babka.
Vždy ste s ňou mali silný vzťah. Na aké jedlo z detstva v súvislosti s ňou si spomeniete?
Spomínam si na to, ako som jej pomáhal robiť šúľance. Pamätám si ten konkrétny pohľad do kuchyne v protisvetle. Spomínam si na stolček, ktorý som mal položený pri dreze, na ktorý som sa postavil, aby som dočiahol na drez, a pomáhal som jej vyrábať šúľance z cesta.
Koľko už fotíte babku?
Babku fotím už dlhé roky. Nie je to len posledné obdobie, ako to môžu mnohí vnímať. Mám dva účty na Instagrame – jeden je babkin a jeden môj osobný. Zisťujem, že to u ľudí funguje a mnoho z nich píše, že im to zlepšuje deň a pomáha im to v smutných momentoch, keď im zomreli starí rodičia.
Babkin Instagram ste založili počas minulého roku. Čo vás k tomu viedlo?
Hlavný dôvod bol, že počas pandémie sa neviem vždy dostaviť za babkou osobne. Cítil som, že je sama, ako sú samy mnohí iní starí rodičia. Hovoril som si, že by to mohlo inšpirovať aj iných ľudí, ktorí nemajú taký vrúcny vzťah k nim, aby sa viac o starých rodičov zaujímali.
Podarilo sa?
Možno čiastočne áno. Píšu mi ľudia, že odvtedy nevolajú babke raz za mesiac, ale dvakrát do týždňa.
Keď ste začali babku fotiť, vraj protestovala. Prečo?
Niektorí ľudia skrátka nie sú radi fotení. Keď na to nie ste zvyknutí, nemusí to byť prijemné. Hovorila mi: Ja som taká stará, taká obyčajná, zbytočne si minieš film.
Obyčajná určite nie je. Pátrali ste niekedy po pôvode jej signifikantných modrých vlasov?
Pýtal som sa jej na to veľmi často. Napríklad keď som bol malý a prišla ma vyzdvihnúť do školy, niektoré deti sa jej aj smiali. Doteraz keď niekam ideme, tak menšie deti sa čudujú. Ona mi vysvetľuje, že nechce mať biele vlasy, pretože by sa cítila taký stará, nudná. Nikdy si ju inak nepamätám. A potom nastal jeden problém.
Aký?
Totiž farba, ktorou si už desiatky rokov farbí vlasy, bola modrá vodička Barpon, ktorú vyrábalo družstvo Tatrachema. Babka si ju dávala na takú špongiu, prostredníctvom ktorej si farbu nanášala na vlasy. Problémom však je, že pred dvoma rokmi prestalo toto družstvo farbu vyrábať. A je to vážny problém, lebo babka ju skrátka chce, odmieta mať biele vlasy. Napísal som dokonca do tej firmy, či sa to dá ešte zohnať, na čo mi odpísali, že v skladoch ju už neevidujú. Snažím sa nájsť nejaké alternatívy, zatiaľ však nie vždy úspešne.
Babke ste založili aj Instagram v čase, keď mala cez 80 rokov. Vedela, čo to vôbec je?
Nevedela, a ani nevie. Aby ste to však nechápali zle. Nikdy by som si nedovolil niečo robiť bez jej vedomia, snažím sa to robiť tak, aby som ju nezosmiešňoval alebo nestrápňoval. O všetkom ju informujem, hovorím jej o počte followerov, ktorú fotku som uverejnil alebo keď jej niekto napíše. Neprežíva to však, ako my mladší a internetovo zdatnejší, ktorí to možno považujeme za úspech. Pochádza z inej doby a ako pravá dáma je nohami pevne na zemi.
Nebáli ste sa reakcií ľudí?
Priznám sa, že trošku áno. Slováci dokážu byť nepríjemní. Ukázalo sa to aj, keď sme telefonovali s pani prezidentkou. Ľudia písali aj hnusné komentáre: „Starej zaplatili peniaze“, alebo že sme boli nafingovaní. Pozitívnych reakcií je však omnoho viac.
Ako sa to stalo, že vašu starú mamu začala sledovať prezidentka Slovenskej republiky, Zuzana Čaputová?
To, ako ju začala sledovať, netuším. Zrejme na ňu len náhodou narazila. O pani prezidentke je známe, že systematicky pracuje so staršími ľuďmi.
S pani prezidentkou ste si aj volali. Ako k tomu došlo?
Stalo sa to minulý rok. Projekt bol vonku už niekoľko mesiacov, ľudia si naň zvykali, pribúdali podporovatelia. Chcel som s tým urobiť čosi, čo by niekomu pomohlo, aby to získalo ďalší rozmer. Nad tým som uvažoval v jednu nedeľu, a už v pondelok mi zavolali z prezidentskej kancelárie. Bolo to pre mňa šokujúce. Osobné stretnutie sa malo udiať v októbri minulý rok. Október je totiž mesiac úcty k starším. Kvôli pandemickým obmedzeniam sa to však nemohlo uskutočniť. Október sa skončil, čo však prezidentskú kanceláriu neodradilo. Z mesiaca úcty k starším sa preorientovali na to, že v pandémii sú starí ľudia v karanténe, tak že by si pani prezidentka chcela zavolať s babkou. Bolo to veľmi pekných 15 minút. Nezabudneme na to.
V jednom rozhovore ste povedali: „Celý život žije obyčajný život a na sklonku sa jej dejú silné veci.“ To znie ako zápletka pre film či knihu. Neuvažujete aj týmto smerom?
Som vyštudovaný filmár, takže mám aj veľmi veľa video záznamov. Babku sa snažím zachytiť aj obrazovo a zvukovo. Čo sa týka knihy – určite nad tým uvažujem. Je však dôležité si na to poriadne sadnúť aj s niekým, kto mi v tejto veci bude vedieť poradiť, aby to malo hlavu a pätu. Nič narýchlo zbúchané. Chcem, aby tam bola cítiť úcta k človeku.
Vraj ste v mene babičky odmietli aj komerčné spolupráce. O čo išlo?
Oslovil ma napríklad mobilný operátor, ktorý chcel s babkou urobiť kampaň. Bol som proti podobným spoluprácam, pretože ten účet som nerobil s vidinou meniť babke život. Navyše hlavné slovo má v tomto babka, keď mi povie, že sa v tom necíti komfortne, tak spolupráca nebude. Ona má svoj vek a neodpustil by som si, keby sa kvôli podobným veciam musela niečomu podriaďovať. Oslovila nás aj istá odevná značka, ktorá chcela urobiť s babkou kolekciu oblečenia. Pre mňa je prirodzené, že toto by som babke nespravil. Kto má blízkych rád, tak by do toho zrejme nešiel tiež.
Nehovoriac len o tejto aktivite s babkou, tvoríte s akcentom na spoločnosť a Slovensko. Jeden z ďalších vašich projektov sa volá „Na Slovensku po slovensky.“ Čo tento výraz hovorí?
Videl som, že náš národ je veľmi uzavretý voči ostatným národom a iným zvyklostiam. Silným motívom pre mňa boli aj zavreté dvere zo série, na ktorých bol spomenutý výraz napísaný. Chcel som vizuálne ukázať tieto vlastnosti nás, Slovákov. Sme uzavretí a podobne, ako muž napínajúci biceps na ďalšej fotke zo série, sa hrnieme do útoku, niekedy aj fyzického. Za našu, niekedy skôr domnelú, hrdosť sme symbolicky ochotný sa aj pobiť. Príkladom môže byť situácia s imigrantmi. Strašili sme nimi, ale videl ich tu vôbec niekto?
Čo to hovorí?
Celá séria hovorí o otvorenosti aj iným veciam, než je špička nášho nosa.
Na fotke, o ktorej ste hovorili, je usmievavý muž, mierne pri sebe, ktorý v tielku hrdo ukazuje biceps. Ako vznikla táto fotka?
Fotka vznikla v dedine na východe, kde som bol vo večerných hodinách v pohostinstve na pive. Keď príde človek do vzdialenej dediny, tak si ho automaticky všetky všimnú. A tak to bolo aj v tejto krčme. Ľudia za mnou chodili a vypytovali sa ma, kto som či odkiaľ som. Prišiel aj tento pán, ktorý už mal aj niečo v sebe, a že čo robím, kto som, odkiaľ som a čo chcem. Slušne som mu odpovedal a dodal som aj, že som fotograf a mám so sebou fotoaparát. Pochválil sa mi, že cvičil, že má vypracované telo a ponúkol sa, že by som ho mohol odfotiť. Neváhal som.
Vie o tom, že je súčasťou projektu?
Neviem. Jedine, že by to niekde zachytil, keď to bolo aktuálne.
Zacitujem vás ešte raz. Tento raz to bude dlhšie a bude sa to týkať ďalšej vašej fotografickej série, Ostrov slobody: „Keď som bol malý, otec mi rozprával rozprávku o zakliatom kráľovstve, akejsi krajine zatiahnutej čiernou oponou, kde sú ľudia smutní, je zakázané spievať a kde zlo zvíťazilo. Až oveľa neskôr som pochopil, že otec si do deja rozprávky dosadzoval odžité spomienky z krajiny, v ktorej sám žil a ktorá bola zatiahnutá nie čiernou, ale červenou oponou. Séria Ostrov slobody je o takejto dnešnej, hoci vymyslenej krajine, kde sa však rozprávka stáva čoraz reálnejšou.“ Skutočne vymyslenej?
V tejto sérii som sa snažil prísť na to, do akej miery to je ešte vymyslené, a do akej miery je to reálne. Povedal by som, že táto krajina nie je vymyslená. Nechával som však na divákovi, čo si z toho zoberie, akýsi autorský otáznik. Ja osobne si myslím, že je to reálna krajina, v ktorej žijeme.
Čo je to Ostrov slobody?
Je to spomienka na môjho otca a preto je táto séria aj ponurá a temná. V období, keď vznikala, som prežíval ťažkú časť života. Vyrovnával som sa s ohromnou stratou.
Dvakrát ste vyhrali fotografický cenu Slovak Press Photo. Ste známy po Slovensku aj v zahraničí svojou prácou s babičkou. Máte pocit, že ste boli známi aj pred tým, ako ste začali s ňou pracovať, alebo ona vás dostala do mainstreamu?
V rámci fotografických kruhov ma ľudia poznali už predtým, spomínané víťazstva v súťažiach tomu pomohli. Širšia masa ľudí ma možno začala evidovať viac vďaka babke. Veľa ľudí však nevnímajú mňa, ktorý stojím za účtom, ale babku. A tak je to správne.
