Falošná nostalgia za obdobím spred novembra 1989 bez historických súvislostí môže narobiť viac škody, ako úžitku. Spomínať na socík by sme mali premyslene, nemalo by to začínať a končiť ‚pelíškovským‘ pousmiatím. Tridsiate výročie Nežnej revolúcie je vhodná príležitosť uviesť veci na pravú mieru.

Celonárodné spomínanie na udalosti okolo Sametové revoluce, resp. Nežnej revolúcie ma prenieslo do obdobia, ktoré som mala v hlave uzamknuté za dverami s pomyselnými hashtagmi: ‚Totalita, Nesloboda, Socíkovské detstvo, Remember November, Never forget‘. Dohasínajúci socializmus v bývalom Československu si pamätám z perspektívy školáčky, to však neznamená, že som bola slepá a hluchá.

Nahrávanie rozprávok na kazeťák

Pre účel tohto textu by mohlo postačiť pár narýchlo vybraných útržkov, ktoré sme ako deti vnímali nevinne, dokonca pozitívne. Pred rokom 1989 sme nechyrovali o internete, netušili sme, že naši rovesníci a rovesníčky na iných kontinentoch žijú inak. Viac slobodne, bez zákazov, obmedzení, ideológie a manipulácie. Dostupné počítače a hracie konzoly sa k nám dostali až o desať rokov neskôr. Viac lákadiel sa teda dovtedy vyskytovalo vonku – vo vnútroblokoch a v zákutiach panelových sídlisk, kde sme dlhé hodiny hrávali skrývačky a naháňačky.

Všetko to boli aktivity na čerstvom vzduchu, no mňa ako premotivované decko lákala skôr premyslená tvorivá práca v štúdiu. Môj sen – účinkovať v Zlatej bráne z dielne československej televízie sa mi našťastie (alebo nanešťastie?) nikdy nesplnil. To však neznamená, že som si svoje rozhlasové a televízne ambície nenapĺňala doma. Sestry si dodnes pamätajú moje režijné pokusy v podobe amatérskeho nahrávania rozhlasových inscenácií v detskej izbe. Na kazetový magnetofón sme bez jediného zastavenia a možnosti strihu nahrávali dialógy z rozprávky ‚Červená čiapočka‘. Rôzne kuchynské rekvizity aj mamkine šijacie potreby sme používali na fingovanie zvukov, ako: dupot nôh, pád do vody, otváranie vrát, cvengot peňazí… Kazety padli neskôr za obeť premazaniu, keď som si na ne potrebovala nahrať aktuálny album Depeche Mode, dovezený z poľského trhoviska. Veď odjakživa sme sa delili na depešákov alebo metalistov…

Apropo, cestovanie do zahraničia počas totality. Nedalo sa cestovať nikam. Bez povolenia vás rodičia nemohli zobrať ani do Maďarska k jazeru Balaton, nieto ešte k ozajstnému moru do Juhoslávie. V hlave mi utkvel jeden rodinný ‚výlet‘ za nákupmi do Noweho Targu. Skoré vstávačky v sobotu ráno, dvojhodinové čakačky na poľsko-slovenských hraniciach, tlačenica v bahne pred stánkami s čačkami a zjednávanie ceny s trhovníkmi o každý złoty, plus policajná kontrola batohov v autobuse po ceste domov – zážitok, ako má byť!

Spomienky, ktoré netreba privolávať späť

Spomínam si na každoročný zber papiera. Pionieri a pionierky súťažili v tom, kto vyzbiera najviac kilogramov a bude mať za odmenu fotku na nástenke. Keďže som túžila zízať na podobizeň samej seba počas každodenných povinných prechádzok po chodbe v čase veľkej prestávky, prinútila som tatina, aby obehal kamarátov a doniesol čosi poriadne ťažké. Keď som odovzdávala plnú krabicu a prekonala triedny rekord, nevedela som, že vovnútri sú zozbierané Leninove spisy od všetkých susedov…

V období spred Novembra 1989 sme tiež so sestrami ako iskričky a neskôr pionierky pravidelne recitovali ruské básničky pri samovare, spievali budovateľské piesne Dedovi Mrázovi pod jedličkou. Pamätám si, ako som si vyslúžila riaditeľskú pochvalu zato, že som do triednej kroniky som nakreslila vernú podobu krížnika Aurora ako symbolu výročia VOSR (schválne, či viete dešifrovať tú skratku?!). V pionierskych uniformách s červenými šatkami na krku sme si pripomínali nám nič-nehovoriace výročia rôznych súdruhov hrdinov, zväčša sovietskych. Okrem už spomenutého zberu papiera sme sa tiež predháňali v zbere liečivých bylín, aby sme už ako deti plnili normy na 150 percent – navonok to fakt vyzeralo ako bezproblémové detstvo.

No pozorovaním svojich rodičov, ich známych a účasťou na šablónovito organizovaných podujatiach som medzi riadkami vyčítala, že tu niečo nehrá. Možno si to ani neviete celé predstaviť – život v absolútnej izolácii – bez možnosti vyjadrenia svojho slobodného názoru, bez možnosti cestovania ‚na Západ‘, bez možnosti čítania cudzojazyčnej literatúry. O sledovaní správ zo zahraničia či počúvaní americkej hudby ani nehovoriac. Na ilustráciu by mohol postačiť film ‚Good Bye, Lenin!‘, kde sa syn snaží nahovoriť matke, ktorá sa prebudí z kómy po ôsmich mesiacoch, že stále žije v socialistickom Nemecku. Mladík to robí preto, aby nedostala z veľkej zmeny režimu šok a nezomrela. Ak by ste sa mali vy čo i len na deň ocitnúť v takomto komunistami a štátnou bezpečnosťou ovládanom meste, tak len ako turisti so spiatočnou letenkou – to vám garantujem.

Populačné ročníky pionierov a pionierok

Čím som staršia a mám väčšie možnosti cestovať, pôsobiť v zahraničí, tým si viac uvedomujem, prečo sa správajú ľudia vo veku našich rodičov a starých rodičov odmietavo voči zmenám. A nielen to. Cítim tam ustráchanosť, podozrievavosť, nedôveru. Jednoducho sa boja neznámeho, nemajú ho totiž s čím porovnávať, chýba im zahraničná skúsenosť. Neprávosti sa im diali za posledných sto rokov až príliš často. Väčšina z nich nikdy nevystrčila nos zo svojho mesta – do hlavného mesta nešli za kultúrnym zážitkom do SND, ale za náročným vyšetrením do fakultnej nemocnice. Oni naozaj nikdy naživo nevideli Afroameričana, moslima, a už vôbec nie transrodového človeka. Čo je, samozrejme, škoda. Takže netreba sa starším ľuďom vysmievať, ale skôr sa pokúsiť o dialóg s konkrétnymi príkladmi a príbehmi.

Narodila som sa do obdobia, keď v Československu panoval hotový ‘baby-boom‘. Kvôli populačným ročníkom, ako boli tie naše, vznikali v bytovkách provizórne škôlky a v školách sa učilo na dve smeny. Z mojej základky ZŠ Marxova som sa vracala domov za tmavých večerov. Naši rodičia a celkovo mladé rodiny dostávali mladomanželské pôžičky, boli im pridelené byty, každý pracoval v nejakom štátnom podniku, na nič sa nevypytoval (a štátny dlh sa prehlboval). Na prvý pohľad nič zlé – kto by to nebral? Tam kdesi pramení aj nostalgia za socíkom, ktorú často počúvame z úst našich starých rodičov: ‚mlieko za dve koruny, chleba za päť; zadarmo školstvo, zdravotníctvo a za odmenu dovolenka do spriatelenej krajiny‘. Premýšľali však krátkozrako a neuvedomovali si, za akú cenu je budovaný tento náš blahobyt – komu sme čo dlžní a kedy sa ten umelo vytvorený systém zrúti ako domček z karát…

Ako deti vnímali Nežnú revolúciu

Keď som pred pár rokmi videla prvú sériu televízneho sci-fi seriálu od bratov Dufferovcov ‚Stranger things‘, tak som si uvedomila – že za niečím mi je z oných 80. rokov minulého storočia predsa len ľúto. Za časom, stráveným v kruhu rodiny, za celohodinovými hrami so sestrami a najbližšími kamošmi, za čítaním kníh namiesto sledovania telky. Keďže v tej i tak nič normálne nešlo, a na mobilných telefónoch či tabletoch sme vtedy ešte neboli závislí, viac sme spolu komunikovali – tvárou v tvár. Niektoré scény zo ‚Stranger things‘ mi dokonca pripomenuli československý seriál ‚Spadla z oblakou’ s legendárnou Majkou z Gurunu či americkú knižnú sériu ‚Traja Pátrači‘, ktorá sa pulty kníhkupectiev a do našich knižníc dostala aj za bývalého režimu. Všetky sú primárne o silnom detskom priateľstve, nie o nostalgii za čímsi minulým či retrománii.

Ako vieme, decká sú veľmi zvedavé, úprimné a vnímavé. Ako základoškoláčka som novembrové udalosti vnímala veľmi intenzívne a pamätám si ich dodnes. Vtedy bolo počasie vonku ukrutne mrazivé, vovnútri našej školy sa zo dňa na deň kompletne vymenila výzdoba. Z násteniek zmizli sovietske vlajky, portréty významných súdruhov aj fotky oných aktívnych pionierov a pionierok. Všetci sme chceli odrazu nosiť na bundách trikolóru. Naši boli v uliciach štrngať kľúčami alebo doma sedeli pri rádiu a počúvali správy z Prahy. Počúvali sme Kňažkove a Havlove prejavy z tribún, spievali Krylove a Kubišovej piesne o slobode a mieri. Inak, ako pojmom: ‚kolektívne vzrušenie z blížiacej sa zmeny‘ to opísať neviem.

Ste zvedaví, čo si myslia mladí ľudia o Nežnej revolúcii dnes? Zisťovala som to už pred trinástimi rokmi a spracovala do rozhlasového fíčra ‚Sloboda – dozvuk zamatu‘ . Povedomie nebolo vtedy tak žalostné, ako tridsať rokov ‚Po‘. Sestra robila pred pár dňami podobnú anketu pre miestnu televíziu pred jednou z bratislavských univerzít a odpovede boli desivé. Netušia, že vďaka udalostiam z Novembra 1989, kedy padla ‚Železná opona‘ totality, si môžu užívať si slobodu (prejavu, zhromažďovania, pohybu, prístupu k informáciám, voľby atď.). Nedocvakne im, že vďaka Nežnej môžu cestovať s podporou programu Erasmus+ na študijné pobyty a stáže do zahraničia, zúčastniť sa demokratických volieb alebo nadávať na nepopulárnych politikov v anonymnom priestore sociálnych sietí. Pramení mladícka ľahostajnosť iba z toho, že sa o danom období nedostatočne učí na hodinách dejepisu, alebo že decká nežili v období totality, teda nemajú dnešok s čím porovnávať? Veď to nie je až tak ďaleká história.

Čo by nás dokázalo prebudiť

Občas mám pocit, že ľudia píšu dobré knihy a scenáre s hodnotnou výpoveďou len vtedy, keď sú pod tlakom a prežijú čosi zlé. Potrebuje súčasná generácia Mileniálov a Mileniálok na vlastnej koži zažiť neprávosti a neslobodu, aby dostala potrebný preplesk a začala sa chovať dospelo aj zodpovedne? Dúfala som, že sa nemusíme stať obeťami ozbrojeného prevratu, aby sme vedeli, že korupcia, zneužitie moci, miznutie opozičných lídrov, zatváranie novinárov do väzenia nie je správne.

Vždy budem prejavovať úctu a vďaku všetkým tým, ktorí v 89-tom riskovali svoju prácu, postavenie, možno aj život, a vyšli do ulíc. Zasadili sa za spoločenskú zmenu, ktorú si momentálne naplno užívame hlavne my. Mali by sme si neustále (nielen raz do roka na výročie Nežnej revolúcie) pripomínať cez reálne príbehy pamätníkov a pamätníčok, čo všetko sa zmenilo.

Režim, ktorý padol pred tridsiatimi rokmi, to zďaleka nie sú len úsmevné príhody z filmu ‚Pelíšky‘. Niektorí si prežili aj mikro-príbehy z trochu inak ladeného filmu ‚Učiteľka‘ a už v útlom veku platili daň za úspech, resp. útek svojich rodičov na vedecké pracovisko v Západnej Európe. Vedu, výskum, pedagogiku, aj žurnalistiku môžem dnes robiť slobodne a zodpovedne len vďaka spoločenskej zmene, ktorá nastala. V období neslobody by to bolo určite nemožné.

História sa nesmie zopakovať

Ak si potrebujete doplniť informácie o udalostiach okolo Novembra 1989, publikácií k téme je dnes viac, než dosť. Dokonca v týchto dňoch dostanete na tituly o Nežnej revolúcii zľavu –17 % (www.pantarhei.sk), tak sa tomu povenujte. Alebo si zájdite na tematické premietanie dokumentárnych filmov či fotovýstavu, aby vás osvietilo. Z pohodlia domova si tiež môžete v rámci lekcie precitnutia vypočuť môj rozhlasový fíčer ‚Na nikoho sa nehnevám’ o príbehoch svedkov nespravodlivého vyčíňania komunistického režimu v 50. rokoch minulého storočia na Slovensku. Zadosťučinenia a ospravedlnenia sa väčšine z nich nedostalo ani v neskoršom období: v roku 1968 či 1989. Tému som spracovala v rámci svojej diplomovky na Katedre žurnalistiky v rámci Univerzity Komenského  ešte v roku 2008 a som na ňu dodnes hrdá.

Vedeli ste, že politickí väzni v bývalom Československu strávili počas komunizmu neprávom za mrežami dohromady 83 615 rokov? Môj rozhlasový dokument hovorí o tom, aké neprávosti zažili len dvaja z nich, ale i to ako desivá ukážka reality stačí. Takéto príbehy by sme si mali vryť do pamäti, na týchto ľudí by sme nemali zabudnúť. Nahrávanie materiálov do tohto fíčeru ma utvrdilo v presvedčení, že nesmieme dopustiť, aby sa história zopakovala. Nesmieme.

Môžem byť rada, že socík ma zasiahol iba v detstve, aj to len čiastočne. Dosť však nato, aby som rozoznala, v akom systéme žiť nechcem. Ani vy. Verte mi. Tak si v nedeľu dôstojne pripomeňte Nežnú a vyzbrojte sa dobrými argumentmi. Pre prípad, že by niekto vo vašom okolí nostalgicky spomínal na to, ako dobre bolo za minulého režimu, alebo by sa snažil na sociálnych sieťach pošliapať odkaz Novembra 1989.

Aj vy ste štrngali na námestí kľúčmi ? Alebo ste radšej kvôli deťom a budúcnosti ostali doma? Pripomeňme si jednu z najvýznamnejších udalostí našej histórie – Nežnú revolúciu. Vyvolala pozornosť medzi historikmi a politológmi – aj preto vyšlo už 2. vydanie knihy Atentát na nežnú revolúciu. Milan Kňažko, ako jeden zo symbolov revolúcie, prichádza s vlastným pohľadom S otvorenými očami. Fiktívny príbeh Slepé škvrny je kontrastom postáv umelca proti štátnej bezpečnosti, matematičky či revolucionára. Kniha 30 ROKOV PO vás prevedie rokmi 1989 – 2019 formou rozhovorov s najzaujímavejšími postavami slovenskej spoločnosti za toto obdobie.