Slávny, legendárny, kultový. Ernest Hemingway je mimoriadne zaujímavou a diskutovanou postavou svetovej literatúry.

Hemingway je kvalitatívne i povesťou jednou z najzaujímavejších postáv histórie svetovej literatúry. Bol novinárom, vojnovým korešpondentom, okúsil hrôzy 1. aj 2. svetovej vojny, v literatúre bol jednou z najdôležitejších postáv amerického realizmu.

Napísal slávne diela ako Zbohom zbraniam, Komu zvonia do hrobu či Slnko aj vychádza, Nobelovu cenu však získal až v roku 1954, keď mal 54 rokov. Príbeh Starec a more získal aj Pulitzerovu cenu a kultovému autorovi pridal formálne vavríny. Legendou tak je doslova aj na papieri.

“Určite by som sa s ním rád rozprával o tom, ako skĺbiť dobrodružstvo a písanie, ako zachytiť ten okamih, zlom, existenciálnu situáciu, ktorá odrazu zmení život. V dobrom či v zlom,” hovorí v rozhovore pre Začítaj sa šéfredaktor Magazínu o knihách MARTIN KASARDA.

Čo sa dočítate v rozhovore?

• Prečo je Ernest Hemingway jedným z najslávnejších spisovateľov v literárnej histórii?
• Prečo dostal Nobelovu cenu za stostranovú knihu?
• Prečo sa rozhodol, že žiť ďalej nemá význam?
• O čom by sa Martin Kasarda najradšej porozprával s Hemingwayom, keby mal moznosť?
• Ako si budeme Hemingwaya pamätať?

Prečo bol Hemingway dobrým spisovateľom? Čím sa vyznačoval?

Vniesol do literárneho písania novinársku skratkovitosť, dynamiku publicistického písania a popritom si zachovával ironický odstup, našli ste u neho aj kus rozšafného bohémskeho gesta a istú mieru smútku, či skôr osamelosti. Žil naplno a nemal čas na ozdôbky. A mal dar vycítiť napätie, také to chvenie mulety, červenej plachty, ktorou matador dráždi býka pred tým, ako mu zapichne meč do krku.

Mal neuveriteľne ostré editorské pero. O jeho knihách je známe, že v nich nie je ani slovo navyše, všetko je presne tam, kde má byť. Súhlasíte?

Hemingway sa aj dnes dobre číta práve preto, že vedel na malom priestore uhrať veľa emócií, vedel nás vtiahnuť do deja a to nepodstatné vynechával. Skvelým príkladom je jeho 49 poviedok, často sú to akoby na pohľadnicu načmárané útržky života. Ale keď ich čítate, tak máte pocit, že zachytil presne ten moment, keď sa niečo zlomové stalo.  

Preto je jednou z najslávnejších tvárí histórie svetovej literatúry?

Mal nielen dobré spisovateľské pero, ale aj skvelý životný príbeh a charizmu. Bol jednou z prvých literárnych superstar, miloval život, bol prítomný v médiách, nechal o sebe šíriť aj bulvárne klebety. Netreba zabúdať, že spisovateľská a umelecká bohéma, ktorej bol Hemingway medzi vojnami súčasťou, bola v tom čase rovnako slávna, ak nie aj slávnejšia, než herci a športovci. A o Hemingwayovi sa nepísalo len na literárnych stránkach, ale aj v klebetníkoch, kde sa prepierali jeho milostné avantúry. Preto sa stal jednou z najslávnejších tvárí. Jasné, bol aj fotogenický.

Vieme ho zaradiť do akéhosi pomyselného rebríčka svetových spisovateľov? Ktoré miesto by mu patrilo?

Literatúra nie je šport, nedá sa merať ani počtom napísaných či predaných kníh, ani žiadnym iným merateľným spôsobom. Dokonca ani ctená kráľovská akadémia udeľujúca Nobelove ceny nemá vždy šťastie a ceny udelí autorom, na ktorých si po pár rokoch nikto nespomenie a zasa neudelí takým, ktorí sú dodnes výnimoční. Ako žiarivý príklad môžem uviesť neodmeneného Jorge Luis Borgesa. Závisí tiež od vkusu poroty, ktorá by takýto rebríček vyberala. A tiež – nie každá kniha každého autora je skutočne stopercentná.

Napriek tomu to ešte skúsim. Ľudia chcú poznať názory expertov na hudbu či literatúru. Nikde nie je napísané, že to, čo poviete, musí odobriť kráľovská akadémia. Bolo by však zaujímavé vypočuť si, kto je podľa vás najlepší spisovateľ v histórii a v ktorej časti tohto pomyselného rebríčka sa Hemingway nachádza.

Nedáte sa. Každý z nás si môže urobiť svoj pomyselný rebríček s knihami, ktoré ho úplne nadchli. Ale aj keby sme spriemerovali rebríčky všetkých čitateľov, nedostaneme jeden a neprídeme s výkrikom…. A víťazom sa stáva… Hemingway stale patrí k populárnym autorom, dá sa čítať aj dnes (mnohí jeho rovesníci už nie), jeho texty sú svieže. Určite by v rámci modernej svetovej literatúry mal figurovať medzi tými, ktorých mená treba poznať a niektoré ich texty – napríklad Komu zvonia do hrobu či Starec a more – si aj prečítať, pokiaľ chce človek patriť medzi tých, ktorí majú kultúrny rozhľad. Samozrejme, Hemingwaya spokojne môžeme vysloviť v jednom rade s takými autormi, akými boli William Shakespeare, Fjodor Michailovič Dostojevskij, Miguel de Cervantes či Gabriel Garcia Márquéz alebo Albert Camus. A hneď sa môžete pýtať, prečo som v tom zozname neuviedol hoci… doplňte si podľa potreby. Ale je znakom veľkosti autora to, či sa číta, alebo to, či ho niekto menuje do rebríčka? Alebo to, či sa číta? Je Tolkien či Rowlingová lepšia, ako Cervantes? A Hemingway?

Rozumiem. A vieme aspoň označiť jeho najlepšiu knihu?

Môžem len povedať, ktorá sa páčila mne najviac – Smrť popoludní, jeho heroizujúca, drsná a divoká reportáž zo zákulisia býčích zápasov. A mám veľmi rád 49 poviedok, lebo – ako som už hovoril – je to skratkovitý, útržkovitý kaleidoskop plný smútku, zlomov, drám a nedokončených príbehov. Také fotografie ľudí, ktorí stoja na útese a vy neviete, či skočia, alebo sa vrátia.

V momente, ako sa v roku 1961 ocitol na útese Hemingway, tak skočil, nevrátil sa. Prečo?

Už ho nebavilo žiť. Bol chorý, nechcel byť nikomu na obtiaž, nemohol sa už slobodne pohybovať, nemohol len tak odísť do Afriky na safari, nemohol bezuzdne milovať život. Bol na liekoch, nemohol piť, nemohol milovať. Mohol čakať na smrť v stále horšom stave. Tak nečakal.

Vy spomínate svoje obľúbené, v rôznych rebríčkoch sa za jeho najlepšie považujú Komu  zvonia do hrobu či Slnko aj vychádza. Nobelovu cenu však získal za stostranovú útlu knižku Starec a more. Prečo?

Bolo pár rokov po 2. svetovej vojne, Hemingway bol už v tom čase ikonou, jeho kniha Komu zvonia do hrobu (1940) bola hlboko humanistická. A nachádza sa tam aj jedna z najlepších erotických scén v modernej literatúre. V roku 1952, keď vyšla kniha Starec a more, žil svet v napätí, obavách z ďalšej možnej vojny.

Starec a more bolo odrazu krehké, veľmi ľudské posolstvo, nie o geopolitických súvislostiach, nie o vojne, ale o každodennom živote na okraji spoločnosti. Bol to príbeh o súboji jednoduchého človeka, ktorý sa mohol odohrať pred 500 rokmi aj dnes. Príbeh o mori, o prírode, o samote, ale aj o odvahe a hlavne o nezlomnosti človeka. Santiago, starec na mori, je odhodlaný prežiť. Napriek žralokom, drsným podmienkam, sa nakoniec vráti. A výnimočná kniha je to práve tým, že ukazuje obyčajného človeka v existenciálnej situácii, ktorý sa nevzdá. A práve to očarilo. To ľudské, čo je v nás… Niekedy.

Napísal knihy so silným vojnovým posolstvom. Prečo zrazu prišiel s týmto, až hypnotickým dielom na pár stranách s dvomi postavami? Čo ho k tomu viedlo, do koho sa projektoval?

Bolo to poznanie zrelého človeka, písal to, keď bol čerstvým päťdesiatnikom, teda vo veku, keď spisovateľ a človek skutočne dozrie, môže sa obzrieť za svojim životom. A keď zistí, že aj tak je každý na svete len sám za seba. A musí sa, ako Santiago, boriť s každodennými nástrahami, prežiť. Nezáleží na vojnách, peniaze a mamon sú pre hlúpych, za to si môžu tak vytapetovať truhlu. To, čo je dôležité, je každá sekunda, ktorú nestratíme márnivosťou. A to Santiago robí. Žije pre okamih a nevzdáva sa. Santiago bol Hemingwayovým ideálnym hrdinom. Čestný. Čestný voči sebe.

O Hemingwayovi hovoríte až prozaickým jazykom. Keby žil a mali by ste možnosť stretnúť sa s ním, o čom by ste sa rozprávali?

Asi by som si s ním veľmi rád dal v niektorom z jeho obľúbených barov, najlepšie v havanskom La Floridita (je tam dnes jeho socha) daiquiri, ktoré miloval. A určite by som sa s ním rozprával o tom, ako skĺbiť dobrodružstvo a písanie, ako zachytiť ten okamih, zlom, existenciálnu situáciu, ktorá odrazu zmení život. V dobrom či zlom. O vášni ako hnacom motore života. Vášni pre dobrodružstvo, o nebezpečenstve vojny, nenávisti i o láske k osudovým ženám.

Ako si ho budeme pamätať?

Dúfam, že ako autora, ktorý miloval život.