Nemecký autor psychotrilerov Sebastian Fitzek kontrastuje mladistvým zjavom, širokým úsmevom, optimistickou povahou so svojimi knihami, pretože sú plné násilia, zla a grafických detailov bolesti. Šarmantný Berlínčan bol úspešný právnik, rozhlasový programový riaditeľ i šéfredaktor. Vybral si kariéru spisovateľa a dobre spravil. Jeho verní fanúšikovia po celom svete so zatajeným dychom čítajú Sebastianove diela a stále sa dožadujú nových.

Pozrite sa čo sa deje vonku? Myslíte si, že moje knihy sú plné smrti, bolesti, násilia? Realita posledných dní v súvislosti s pandémiou nás presvedčila, že je ďaleko horšia, krutejšia a čudnejšia ako akákoľvek fikcia. Keď sa realita začne veľmi podobať na krvavú fikciu, prestáva všetka zábava.

Obyčajné situácie, ktoré denne zažívame vás inšpirujú a postupne sa stávajú fragmentami vašich kníh. Okolo nich odvíjate celý príbeh.

Keď sa začala verejnosťou šíriť panika v súvislosti s koronavírusom, ľudia v Nemecku, ale asi na celom svete, vykupovali toaletný papier a trvanlivé potraviny ako šialení. Ak by som niečo podobné nezažil, nikdy by som nebol schopný si to vymyslieť.

Ale čo detaily? Vyzerá to, akoby ste sa v ľudskej bolesti vyžívali alebo minimálne o nej veľmi veľa viete. Má táto charakteristická črta vašich kníh nejakú súvislosť v súkromnom živote?

Každý má nejaké psychické problémy, ale väčšina z nás nepotrebuje psychoterapiu. Mal som priateľa, ktorý trpel ťažkými mentálnymi poruchami a stavmi, žiaľ už zomrel… do istej miery bol jeho svet mojou inšpiráciou.

Vaše trilery sú veľmi pútavé, ale aj intenzívne a čitateľ si od nich sem-tam musí až oddýchnuť. Napríklad kniha Izolovaní sa nedá prečítať na jeden dych. Je to váš autorský zámer?

Keď píšem, nemám na mysli žiadneho konkrétneho čitateľa a ani konkrétny zámer hrať na jeho city. Môj jediný autorský zámer je napísať knihu, ktorú by som si sám rád prečítal.

Na knihe Izolovaní som spolupracoval so súdnym znalcom, ktorý chcel dôkladne opísať scény zo svojej práce. Uznávam, že je drastickejšia ako moje ostatné knihy. Keď som robil ku knihe Izolovaný rešerš, sám som bol v prítomnosti mŕtvych tiel. Nebolo to nič príjemné. Pri prvej návšteve patológie som očakával jednu, maximálne dve mŕtvoly. Bolo ich tam však dvanásť, načo mi môj priateľ povedal: „Toto je skutočný Berlín. Máme tu denne veľa obetí zločinu.“

V knihách demonštrujete dôkladnú znalosť ľudského tela a aj ľudskej mysle. Na jednej strane sú to zločinci a ich pohnútky a na druhej strane trpiace obete. Sú všetci vaši priatelia lekári a psychológovia?

Napríklad môj brat a jeho manželka sú lekári a pracovali v psychiatrickej nemocnici. Nie ako psychiatri, ale mnohé rozhovory s nimi prispeli k mojim vedomostiam.

A čo historické reálie, politická situácia? Informácie rozhodne nedávkujete, ale čitateľa nimi priam zahŕňate.

Rešerš je veľmi dôležitou súčasťou mojej práce a najradšej mám taký, ktorý vychádza z reality. Najviac ma zaujímajú obete. Napríklad ako sa zmení rozmýšľanie človeka, ktorý nie je na krutosť zvyknutý a zrazu ju zažíva – dajme tomu aj opakovane. Nebezpečenstvo, ktoré prichádza zvonku nás ovplyvňuje. Viac ako si myslíme.

Ako vo svojich knihách spájate veľké množstvo postáv, ktoré sa v nich objavujú?

Musia byť prepojené – krvou, zločinom, tajomstvom, láskou, to je jedno čím, ale niečo ich všetkých spája. Osobne preferujem knihy, ktoré vychádzajú z reality. Ak niekto číta moje knihy a spýta sa „čo by som robil, ak by som bol v tejto situácii“, docielil som svoj zámer. Nechcem, aby čitateľovi napadali iba otázky – kto je vrahom, ako bude dej pokračovať, ale čo by som robil ja.

Zvyčajne vám trvá rok, kým napíšete jednu knihu. Ako vyzerá váš autorský proces?

Všetko sa začína s dobrou myšlienkou. Inšpiráciou. Ak je táto myšlienka vhodná na to, aby som s ňou strávil niekoľko mesiacov môjho života, rozhodnem sa a začnem vymýšľať príbeh. Napíšem si expozé, čiže obsah alebo body príbehu, čo je približne 30 strán. Hneď, keď začnem písať, viem, že príbeh zmením. Samotná tvorba trvá približne štyri mesiace, kedy píšem od rána do večera. Táto časť je celkom nudná. Na konci si knihu čítam nahlas aspoň trikrát, čo považujem za nevyhnutné. Keď svoju vlastnú prácu čítam pomaly a pozorne, je to fajn, ak preskakujem pasáže, alebo sa ponáhľam, viem, že tieto časti musím upraviť.

Ste niekedy naozaj spokojný so svojou prácou?

Nikdy! Moje knihy by som mohol dookola upravovať. Keďže viem, že k publikovaným sa už nemôžem vrátiť, snažím sa byť lepší v knihách, na ktorých aktuálne pracujem.

Čo by ste odporučili začínajúcim autorom? Ako sa stať úspešným, čítaným a predovšetkým dobrým spisovateľom psychotrilerov?

Mám niekoľko rád. Nie preto, že by som bol fundovaný a najmúdrejší, ale pretože sám som spravil veľa chýb a možno sa z nich poučíte. Najdôležitejšia je, aby ste písali knihy pre seba, nie pre čitateľov. Druhá rada je, aby ste sa nepozerali na to, čo si želá trh, neprispôsobovali sa dopytu… je to organizmus, ktorý sa kontinuálne mení a príbeh by mal byť večný. A posledná – rozmýšľajte o sebe ako o hrdinovi svojej knihy. Ak chcete byť úspešný a bohatý – to je veľká nuda. Skutoční hrdinovia majú veľa problémov a často aj prehrávajú, myslite na to. Želám vám veľa úspechu.

Sebastian Fitzek

V súčasnosti najúspešnejší a najžiadanejší nemecký autor, ktorý sa presadil aj v USA a v Anglicku. Hneď jeho prvý psychotriler Terapia sa stal bestsellerom a filmová spoločnosť Odeon vzápätí zakúpila filmové práva. Každá jeho kniha sa stala bestsellerom a Fitzek je považovaný za detektívneho guru. V Nemecku sa jeho romány tešia takej obľube, že boli uvedené ako rozhlasové či divadelné hry, dokonca zhudobnené. Sebastian Fitzek je ženatý a má tri deti.

Počas pandémie sa kníhkupectvu Panta Rhei podarilo pripraviť livestream s týmto autorom. Ak by ste si ho chceli vypočuť, kliknite tu.

Ak sa ti rozhovor páčil a chcel/a by si viac takýchto článkov, začítaj sa aj do rozhovoru s Lucindou Riley, autorkou kníh Sedem sestier.